V relácii Správy a komentáre (19. 2. 2008: „Castro odchádza “) STV ako hosťarelácie pozvala Silviu Ruppeldtovú. Pre pluralitnéprostredie pokladám za zdravé , keď vo verejnoprávnej televízii dostanú priestor aj ľudia so značneneštandardnými názormi, či dokonca názormi, ktoré by niektorí označili akoextrémistické.
Keďže pani (slečna?) Ruppeldtová nežije na Kube, môžeslobodne publikovať a toto právo aj využíva. Dá sa predpokladať, že STV vedela,koho pozýva, aké má hosť názory a pohľady na niečo, čo sa zvykne pokladať zademokratické hodnoty.
Titulok STV ju uviedol ako "hispanistku-publicistku". STV malapredpokladať, aké vyjadrenia možno čakať od osoby, ktorá cíti potrebu šíriťnázor, že 75 zavretých kubánskych disidentov nie sú ani nezávislí novinári, aniidealistickí aktivisti za ľudské práva, ani legitímni obhajcovia zmeny, že súto ľudia, čo "vedeli, že ich činnosť je nelegálna a teraz za to platia cenu“ a nedása v nich nevidieť nástroje americkej vlády, ktorá vyhlásila Kubu za svojhonepriateľa...
Z toho pohľadu vyjadrenia Ruppeldtovej ku koncu vstupu (po 5:30min.) o privilégiách, ktoré Kubáncom priniesla revolúcia a už spomínané výroky oľudských právach, nemohli redaktora zaskočiť. A skutočne ani nezaskočili. Horlivoprikyvoval a spokojne počúval o tom, ako má Kuba veľmi schopných a medzinárodneuznávaných politikov.
Ako som už spomenul, fakt, že v STV zaznelo spomínanévyjadrenie S. Ruppeldtovej nepokladám za nijakú pohromu. Zarážajúce pre mňabolo, že redaktor vytváral dojem, akoby viedol diskusiu s nezávislým anepredpojatým odborníkom. Úplne šialené sa mi však zdalo, že redaktor STV nijakýmspôsobom nereagoval na propagáciu režimu, ktorý potláča ľudské práva. (Z jehostrany nebol ani len chabý pokus o zmienku na tému, že porušovanie ľudských právna Kube nie je len názor jednej mimovládnej organizácie, či výmysel americkejvlády, že počas Fidelovej vlády z krajiny utiekli tisíce obyvateľov, že idolomdavov bol aj Stalin a Hitler, či aspoň poznámku, že prezentovaný pohľad na Kubunie je celkom obvyklý. Neskonštatoval, že medzinárodné uznanie kubánskipolitici síce majú, ale v Číne, Venezuele a iných krajinách, ktoré sa zvyčajnenemôžu príliš hrdiť pluralitou, či slobodou tlače a slobodou vierovyznania.)
Máme premiéra, ktorý (na rozdiel od iných premiérov demokratickýchkrajín) pokladá za prirodzené každoročne oslavovať kubánsku revolúciu. Predčasom mu bolo ľúto, že vláda nemá vlastné médiá. Úprimne povedané, po včerajšku neviem, či rozumiem, na čo sa sťažoval. Ak máte pocit, že tento článok by nemal hneď zapadnúť prachom, môžete zaň hlasovať na:
