Nie, nejde o list pánovi Ficovi. Riadky pred a za týmto odstavcom napísal Václav Havel v Otvorenom liste Gustávovi Husákovi 8. apríla 1975. Nie je asi potrebné vysvetľovať, prečo je snáď vhodné opätovne zverejniť tieto slová po 33 rokoch. Len podotknem, že citovaný text tvoria iba výňatky z list uVáclava Havla, ktorý je podstatne dlhší. Zdá sa, že málokedy v posledných časoch dával spoločenský systém tak otvorene a bez zábran príležitosť uplatniť sa ľuďom ochotným hlásiť sa kedykoľvek k čomukoľvek, pokiaľ im to prináša úžitok; ľuďom bez zásad a chrbtovej kosti, ochotným z túžby po moci a osobnom prospechu urobiť hocičo; ľuďom lokajského založenia, ktorým neprekáža akékoľvek sebaponíženie a ktorí sú pripravení kedykoľvek obetovať svojich blížnych aj vlastnú česť, aby sa zapáčili mocným. Za takýchto okolností nie je náhoda, že toľko verejných a mocenských funkcií práve dnes obsadili známi karieristi, oportunisti, hochštapleri a ľudia s maslom na hlave. Alebo jednoducho typickí kolaboranti čiže tí, čo majú mimoriadnu schopnosť za akejkoľvek situácie presvedčiť vždy znova seba samých že svojou špinavou prácou takzvane niečo zachraňujú, alebo že aspoň zabraňujú horším, aby s dostali na ich miesta. Za takýchto okolností nie je napokon ani náhoda, že práve dnes dosiahla najvyšší stupeň, na aký sa za posledné desaťročia pamätáme, skorumpovanosť najrozličnejšie verejných činiteľov, ich ochota celkom otvorene a za čokoľvek brať úplatky a nehanebne uplatňovať pri rozhodovaní predovšetkým tie hľadiská, ktoré im diktujú ich najrôznejšie zištné osobné záujmy .
Ľudia akoby po nedávnych historických otrasoch a po tom, aký systém sa stabilizoval v krajine, stratili vieru v budúcnosť, v možnosť nápravy vecí verejných, v zmysel boja za pravdu a právo. Rezignujú na všetko, čo presahuje rámec ich bežnej každodennej starosti o svoje osobné zabezpečenie; hľadajú najrôznejšie spôsoby úniku; prepadajú apatii, nezáujmu o nadosobné hodnoty a nezáujmu o svojich blížnych, duchovnej pasivite a depresii. A kto sa ešte pokúša vzdorovať tým, že napríklad odmieta prijať princíp pretvárky ako východisko pre existenciu, pretože pochybuje o hodnote sebarealizácie, ktorá je zaplatená sebaodcudzením, javí sa čoraz väčšmi zľahostajnenému okoliu ako čudák, blázon, donkichot - až ho napokon nevyhnutne prijímajú aj s istou dávkou nevôle, ako každého, kto sa správa inak než ostatní a u koho navyše hrozí nebezpečenstvo, že svojím správaním nastaví svojmu okoliu kritické zrkadlo.
O čo hlbšia je rezignácia človeka na možnosť všeobecnej nápravy pomerov a vôbec na všetky nadosobné hodnoty a ciele, teda na možnosť pôsobiť smerom „von", o to väčšmi sa jeho energia obracia tam, kde sa jej do cesty stavajú relatívne najmenšie prekážky - smerom „dovnútra". Ľudia myslia oveľa viac na seba, na svoj domov, na svoju rodinu, na svoj dom, tam nachádzajú pokoj, tam môžu zabudnúť na všetku hlúposť sveta, tam môžu slobodne uplatňovať svoju tvorivosť. Zariaďujú sa, zháňajú pekné veci, chcú si zvýšiť úroveň bývania, spríjemniť život, stavajú si chaty, starajú sa o svoje autá, venujú väčšiu pozornosť svojej strave, oblečeniu, domácemu pohodliu, slovom orientujú sa predovšetkým na materiálne parametre svojho súkromného života.
Táto sociálna orientácia má pochopiteľne priaznivé hospodárske dôsledky: pod jej tlakom sa rozvíja zanedbaná sféra výroby spotrebného tovaru a občianskych služieb; má vplyv na zvyšovanie celkovej životnej úrovne obyvateľstva; predstavuje z národohospodárskeho hľadiska významný zdroj dynamickej energie, schopnej aspoň čiastočne plniť v oblasti rozvoja hmotného bohatstva spoločnosti tie úlohy, ktoré by ťažkopádne, zbyrokratizované a málo produktívne štátne hospodárstvo ťažko zvládalo (stačí len porovnať rozsah a kvalitu súkromnej a štátnej bytovej výstavby).
Spoločenská moc tento prevod energie do sféry „súkromia" víta a podporuje. Ale prečo?
Pre dôsledky, ktoré má ako priaznivý stimul hospodárskeho rozvoja? Isteže aj preto. Avšak celý duch súčasnej politickej propagandy a praxe, nenápadne, no systematicky povyšujúci túto orientáciu „dovnútra" na najvlastnejší obsah ľudskej realizácie vo svete, prezrádza až priveľmi jasne, prečo spoločenská moc v skutočnosti tak víta onen prevod energie: predovšetkým ako to, čím pôvodne - psychologicky - je; ako únik zo sféry „verejného". Keďže správne tuší, že takto odčerpané sily - uplatnené smerom „von" - by sa museli skôr či neskôr obrátiť proti nej (respektíve proti tej jej podobe, ktorej sa nehodlá vzdať), neváha vydávať za ľudský život to, čo je de facto len jeho zúfalou náhradkou. A tak je pozornosť spoločnosti - v záujme jej hladkého ovládania - cieľavedome odpútavaná od nej samotnej, čiže od záležitostí spoločenských: priklincovanie všetkej pozornosti človeka k dlážke jeho výlučne spotrebných záujmov ho má zbaviť schopnosti vnímať stupňujúcu sa mieru jeho duchovného, politického a morálneho znásilnenia; jeho redukcia na jednorozmerného nositeľa ideálov ranokonzumnej spoločnosti ho má premeniť na povoľný materiál komplexnej manipulácie; nebezpečenstvo, že by mohol zatúžiť po niektorej z nespočetných a nepredvídateľných možností, ktoré má ako človek, má byť v zárodku potlačené jeho uväznením do úbohého horizontu možností, ktoré má ako spotrebiteľ v obmedzených podmienkach centrálne riadeného trhu.
Všetko svedčí o tom, že spoločenská moc sa tu správa spôsobom adekvátnym pre tvora, ktorého jediným cieľom je prostá sebazáchova. Namiesto slobodného hospodárskeho spolurozhodovania, slobodnej účasti na politickom živote a slobodného duchovného rozvoja človeku napokon ponúknu možnosť slobodne sa rozhodnúť, ktorý typ chladničky či práčky si zadováži.
Zároveň však skutočné konkrétne záujmy tejto praxe do oficiálnej ideológie na každom kroku nevyhnutne presakujú: z hlbín nekonečnej hŕby ideologických fráz, ktorými sa spoločenská moc pokúša na človeka ustavične pôsobiť, a ktoré človek pre ich nulovú oznamovaciu hodnotu zväčša takmer nevníma, dolieha k nemu - napokon ako jediný naozaj konkrétny a zmysluplný hlas - realistická rada: o politiku sa podľa možnosti nestaraj - to je naša vec , rob iba to, čo ti povieme, zbytočne nefilozofuj a nepchaj nos do vecí, do ktorých ťa nič nie je, rob si svoju robotu, staraj sa o seba a budeš šťastný.
Človek sa drží tejto rady: nutnosť starať sa o vlastné živobytie je koniec koncov to jediné, na čom sa môže so svojou vládou vcelku bez ťažkostí zhodnúť . Tak prečo to nevyužiť? Najmä keď sa aj tak nič iné nedá robiť!
Človek asi nemusí mať veľa fantázie, aby pochopil, že takáto situácia nemôže viesť k ničomu inému, ako k postupnej korózii všetkých mravných noriem, k rozpadu všetkých meradiel slušnosti a k rozsiahlemu podlomeniu dôvery v zmysel takých hodnôt, ako je pravda, zásadovosť, úprimnosť, nezištnosť, dôstojnosť a česť. K ničomu inému, ako k poklesu existencie na úroveň biologického vegetovania, teda k onej „hlbinnej" demoralizácii, ktorá vyplýva zo straty nádeje a z krízy pocitu životného zmyslu.
Najhoršie na tejto kríze však je, že sa prehlbuje: stačí sa len trochu povzniesť nad obmedzenú perspektívu každodennosti, aby sme si s hrôzou uvedomili, ako rýchlo všetci opúšťame stanovištia z ktorých sme ešte včera odmietali ustúpiť; čo ešte včera chápalo spoločenské vedomie ako neslušné, dnes bežne ospravedlňuje, aby to zajtra zrejme prijímalo ako prirodzené a pozajtra možno dokonca ako vzor slušnosti. O čom sme ešte včera vyhlasovali, že si na to nikdy nezvykneme, alebo čo sme jednoducho pokladali za nemožné, dnes bez začudovania prijímame ako skutočnosť. A naopak, čo bolo ešte nedávno pre nás samozrejmosťou, chápeme dnes ako výnimočné a čoskoro - ktovie - to budeme pokladať za nedostupný ideál.
Skutočným záujmom dnešnej spoločenskej moci vyhovuje neporovnateľne lepšie to, čo som nazval estetikou banality. S pravdou sa totiž rozchádza oveľa nenápadnejšie, prijateľnejšie, vierohodnejšie a konvenčné povedomie ju, prirodzene, prijíma oveľa ľahšie, takže môže oveľa lepšie plniť úlohu, ktorú konzumná koncepcia života dáva kultúre: nevzrušovať pravdou, ale upokojovať lžou.
Zodpovednosť politika za situáciu v krajine býva rôzna a, prirodzene, nikdy nie je absolútna; nikto nevládne sám, istý diel zodpovednosti teda nesú aj tí, ktorí vedúceho politika obklopujú; nijaká krajina nežije vo vákuu, jej politiku teda vždy tak či onak ovplyvňuje aj politika iných krajín; za mnohé môžu, samozrejme, vždy aj tí, ktorí vládli predtým a ktorých politika predurčovala situáciu, v akej sa krajina nachádza; za mnohé môžu napokon aj občania - či už každý jednotlivo, totiž ako svojprávna bytosť spoluvytvárajúca svojím každodenným osobným rozhodovaním celkový stav, alebo všetci dovedna ako určitý historicko-sociálny celok, limitovaný podmienkami, v ktorých sa vyvíja, ale zároveň tie podmienky spätne limitujúci.
Napriek týmto obmedzeniam, ktoré, prirodzene, platia aj v našej dnešnej situácii, je Vaša zodpovednosť ako vedúceho politika stále veľká: spolurozhodujete o klíme, v akej je nám všetkým dané žiť.
A keď aj ľudské duše nie sú nijaké nádoby, do ktorých môže hocikto hocičo naliať (táto arogantná predstava o ľude sa často vyskytuje v oficiálnych prejavoch v podobe tej strašnej frázy, že „nám" - čiže vláde - niekto to či ono „vnáša do hláv ľudí"), predsa len veľmi záleží na vodcoch, ktoré zo všetkých týchto protichodných dispozícií, driemajúcich v spoločnosti, sa zmobilizujú, ktoré z týchto potenciáli! dostanú príležitosť sa uplatniť a ktoré sa naopak potlačia.
Zatiaľ je systematicky aktivizované a rozvíjané to najhoršie v nás - sebectvo, pokrytectvo, ľahostajnosť, zbabelosť, strach, rezignácia, túžba osobne sa zo všetkého vyšmyknúť bez ohľadu na spoločenské následky.
Pritom aj dnešné štátne vedenie má možnosť pôsobiť svojou politikou na spoločnosť tak, nedostávalo príležitosť to horšie, ale to lepšie v nás. Ak máte pocit, že tento článok by nemal hneď zapadnúť prachom, môžete zaň hlasovať na:
