Tento príbeh je však potrebné začať kvapku širšou genézou mojej situácie – prvú dcérku som stihla porodiť v treťom ročníku na vysokej škole. Obdobie, kým som ju dokončila (tú školu) a kým moja Bianka trocha podrástla bolo hektické z hľadiska bludne ďalekého dochádzania za vyučovaním a starostlivosťou o malé dieťa.
V tom čase sme sa ešte rozhodli odsťahovať sa od mojich rodičov a kúpili sme si pekný trojizbový byt. Niekedy v tom období sa rozbehla aj naša rodinná firma a okrem školy a dieťatka bolo stále čo robiť. Nepodstatné – podstatné je, že asi pol roka po tom, čo sme už bývali vo vlastnom, sme sa rozhodli, že si byt necháme vysvätiť. Za týmto nehľadajte žiaden fanatizmus – byt bol náš, bolo nám v ňom fajn a obaja s mužom sme veriaci, tak sme chceli „pokresťančiť“ aj náš príbytok.
Dohodla som sa s farárom, poupratovali sme, upiekla som bábovku a v oný deň som mala duchovného počkať, kým skončí omšu a priviesť ho k nám. No ešte v to ráno zavolali manžela nečakane do práce – v tom čas tam programoval stroje, takže namiesto voľna odišiel na popoludňajšiu smenu. Keďže sme toho farára mali už dohodnutého, poprosila som mamu, aby prišla večer k nám, postrážila dcérku a počkala, kým privediem kňaza.
Nakoniec to bolo celé hrozne fajn – pán dekan nám byt vysvätil, vyvoňal kadidlom, pomodlili sme sa a na záver som nakrájala tú bábovku. Fakt pohodový večer. Sedeli sme v obývačke pri čaji, rozprávali sme sa a popri nás behala moja vtedy rozkošne pekná dvojročná Bianka. Spievala nám pesničky, ukladala si kocky a v jednej chvíli pán farár vraví: „Aká je zlatá, zišiel by sa jej už súrodenec!“
,Ejha, súrodenec veru nie´, napadlo mi. Rozrobená škola, jedno malé dieťa doma, pôžička na krku, teraz dieťa veru ani náhodou! Ale nepoviem toto farárovi. Dodnes neviem z akých nejasných pohnútok zo mňa vtedy vyliezlo:
„Viete, otec duchovný, nedarí sa nám...“
Kňaz ma chytil za ruku, pozrel sa mi do očí a súcitne sa opýtal:
„Nedarí sa Vám? ... hmm, počítate si plodné a neplodné dni?“
A ja že áno, ale zatiaľ nič, a tak sme to potom nejako uhrali do stratena. Nakoniec odišiel, bolo asi pol desiatej a Bianku vzala babka so sebou, že u nich prespí. Tak som v našom sviežo vysvätenom byte ostala sama, asi o hodinu prišiel z roboty aj manžel. Sami dvaja doma – to sa nám dávno nestalo. ;-)
V ten večer sme splodili naše dvojčatá. V zaručene „neplodnom“ 19-tom dni cyklu. Ja viem, existuje veľa dôvodov, pre ktoré sa to mohlo podariť. Môj dedo bol z dvojčiat. Dokonca v tom období som mala tiež jednu „chudnúcu“ fázu a dosť sa mi darilo, takže aj to mohlo byť príčinou, že som rýchlo otehotnela.
No stále mi príde na um tá veta, čo som ju tak bez rozmyslu šplechla farárovi: „Viete, nedarí sa nám.“ Tak sa Pán Boh nad tým asi pousmial, povedal si „Nedarí sa? Dáme dvojčatá!“ A bolo to.
Nerátali sme s tým, bol to šok, neuveriteľné. A že sú dve! Môj muž síce dnes rád a často vyhlasuje, že on to tak „objednal“, že správne vypísal objednávku, lebo v nej zaškrtol aj chlapčeka aj dievčatko. Bla bla bla. Ale zdá sa mi, že to bolo tak trochu aj za moju márnomyseľnosť tých dní.
No musím povedať, že nič lepšie, ako tieto dvojčatá sa nám v živote nestalo. Niekedy je to psychiatria, zdá sa mi, že sa zbláznim, ale pocit, že ich mám je taký, že to nepopíšem. To sa dá len prežiť!
