V súvislosti s tým sa chcem dnes dotknúť bôľno-úsmevnej témy popôrodných stavov, depresií, baby-bloomov či ako sa tomu v odbornom svete hovorí. Lebo tak, ako ma nikto vtedy nepripravil na to, že keď sa bábo narodí, budem mať na dlhší čas postarané o bezsenné noci (a vážne ma to zaskočilo – to poznanie že – kristepane, ono to dieťa žije viac v noci ako cez deň!), tak ma nikto nepripravil na ten šialený nával hormónov, čo sa mi spolu s trojkilovou dcérkou vyplavili z tela von.
Pôrod sám o sebe je témou na jeden blogový príspevok, ale to by tu takých blogov bolo asi dosť, keby sme si každá žena zaspomínali na tú svoju story privedenia nového života na svet. Podstatou však ostáva, že bezprostredne po ňom, keď som ešte na pôrodnom stole vypisovala sms-ky všetkým známym oznamujúc im tú radostnú správu, okrem doznievajúcej fyzickej bolesti začala sa hlásiť aj nespokojnosť duševná (ktorá sa však ešte v tej bezprostrednej chvíli dala pripísať návalu emócií zo zdarného konca tak náročného telesného výkonu a poznania, že z frajera je manžel a z nás oboch rodičia).
Dcérku som porodila niekedy neskoro večer a tak mi ju ukázať na izbu priniesli až v ďalšie ráno a to rovno s tým, že je hladná. Reku – stokrát som videla ženy ponúkať deťom prsník, toto zvládnem. Príkry rozpor medzi dovtedy videným a skutočnosťou nastal vo chvíli, keď som zistila, že môj prsník je tak poldruha krát väčší než hlavička môjho dieťaťa a že to BUDE problém nakŕmiť ju. A vtedy sa to spustilo – ja malej prsník dnu, ona ho nie a nie chytiť. Ak sa na chvíľu náhodou zadarilo, zakrútil sa mi celý svet lebo to by nikto nepovedal, aká sila sa skrývala v tých rozkošných malých ďasienkach, čo mi skoro rozdrvili bradavky. A tak som sa rozrevala. Revala som päť, desať minút, potom sme už revali obe, lebo 24-hodinovému kojencovi nevysvetlíte, čo a ako a že to nejde. Vtedy som uverila na popôrodné depky. Malú odniesli, dali jej materské mlieko z fľaše, a ja som od tej chvíle už len smútila. Jasné, dnes to už beriem s nadhľadom a láskavým pousmiatím sa, ale v oných dňoch to bolo strašne deprimujúce. Revala som v kuse – že nemám mlieko, že malá nepriberá, že sa jej zvyšuje bilirubín, že ma bolí každý krok keď idem do sprchy, že nám dali na raňajky málo kakaa a len dva kúsky vianočky. Ale revala som aj vtedy, keď som sa pozrela na svoju nočnú košeľu a jednoduchou komparatívnou analýzou vlastného dizajnu a dizajnu žien, čo chodili na izbu na návštevy ku mne a k iným mamičkám, som došla k záveru, že ja už nikdy nebudem príťažlivá. O dva dni po pôrode som mala narodeniny a zas som len revala – že mi naši priniesli tortu, že mám narodky a ležím s malým dieťaťom niekde v nemocnici, kde určite rodila ešte moja babka moju maminu, že sestrenica je na lyžovačke a pre kopu iných predôležitých dôvodov J. S vyvíjajúcou sa genézou môjho neúspešného dojčenia sa čím ďalej tým viac zväčšovala aj fyzická bolesť (rozumej – krvavé a vysušené bradavky) a keď ma zrazu na štvrtý deň prepustili domov, stála som naozaj na pokraji svojich síl.
Ja viem – hormóny. Aj vtedy som to vedela, ale toto racionálne poznanie ostávalo utopené niekde na periférii môjho plaču.
Novorodenca sme šťastne priviezli domov, a od tej chvíle – síce ešte chvíľu s plačom ale predsa len už o čosi lepšie – som tú depku stratila niekde v tom neutíchajúcom kolotoči, čo sa rozkrútil s príchodom našej prvej dcérky. Keď som o tri roky neskôr rodila dvojčatá, vopred som sa pripravovala na ten nával emócií, ktorý som znova očakávala, no napodiv sa takmer nič nedialo. Ale je možné, že to bolo preto, že pri tých dvoch sa ten kolotoč krútil od začiatku tak šialene rýchlo, že sa vôbec nebolo kedy analyzovať.
Je mi jasné, že sú prípady, keď sa tieto popôrodné stavy môžu vyvinúť ešte všelijako horšie, no nech je tento blog úsmevným sprievodcom všetkým skoro-mamičkám, ktoré zázrak pôrodu dieťaťa ešte len čaká. Nech sa už deje čokoľvek, pamätajte – sú to hormóny J.
