Vždy som bola plnoštíhla. Či viac či menej, furt to bola „plná štíhlosť“, nie taká obyčajná, po ktorej som strašne túžila odkedy sa pamätám. Samozrejme - veď to klišé poznáte zo ženských časopisov – „vyskúšala som všetky možné diéty a nič.“ Vlastne nie – keď mala naša najstaršia dcérka 2 roky, prevetrala som svoju pevnú vôľu a prvýkrát čo sa pamätám, som naozaj významnejšie stratila na hmotnosti – aby som vďaka tomu o dva mesiace znova otehotnela, tentokrát pre istotu s dvojčatami.
Narodili sa nám krásne zdravé dvojčatá a mňa v tom čase tešilo, že moja váha je rovná najväčšiemu dvojcifernému číslu - pri mojej výške 179 cm to bolo na pohľad ešte znesiteľné. Chcem sa však dostať k momentu, ktorý naštartoval najväčšiu chudnúcu akciu v mojich 26-ročných dejinách. Preto si beriem k sebe svoj denník a vkladám sem presne zápis z konca júla minulého roka:
„Pokúsim sa opísať pocit, ktorý ma dnes prepadol vo chvíli, keď pri našom bloku môj manžel zrazu zbadal našu šesťnásťročnú sporo odetú susedku s rozpustenými vlasmi, dokonalým make-upom a na ihličkových opätkoch, kráčajúcu popri nás chôdzou bohyne zrodenej z morskej peny. Jeho oči bežali za ňou, obtáčali sa okolo nej, snažili sa aspoň na moment privlastniť si kúsok tej bezchybnej krásy a možno zacítiť jej vôňu rozlezenú po celej ulici. Keby mohol, asi by jej bol jazykom predznačoval cestu, oči mu skutočne pri pohľade na ňu podozrivo iskrili. Stála som tam – spotená a s nemožným účeson, v sukni, ktorá mala zakryť mojich 30 kíl nadváhy, s jedným deckom na rukách a s druhým za pätami, snažiac sa vytiahnuť z obrovskej kabely na pleci kľúče. Stála som tam, zdalo sa mi, že mám sto rokov a som vráskavá starena, ktorej dôležitosť zanikla vo chvíli, keď zbadal ten výkvet mladosti a života“.
Patetické, viem. Čert zober aj chlapa, poviete si. Ale vtedy to bolo. Vtedy som vedela, že schudnúť musím, že o to veľmi stojím. Kúpila som si permanentku do fitka, prešla som na úsporný stravovací režim (rozumej full raňajky, pol obeda, štvrtina večera). Nebolo to ľahké, ani trochu nie. Vojdem do fitka, cvičí tam kočka v šortkách kratších ako moje nohavičky a ja sa v teplákoch až po zem a voľnom tričku vytrepem na bežiaci pás a pachtím tam, zatiaľ čo ona ladne prehadzuje činky z ruky do ruky a robí s nimi elegantné drepy. Vravím, nebolo to ľahké – najmä to pachtenie nie. Dnes mám o 27 kg menej ako v čase, keď som začala cvičiť (cca vážim toľko čo v piatom ročníku na základnej škole, kde som však už tiež trpela nadváhou J).
Tá kočka z fitka je medzičasom moja kamarátka, ja už nosím iba legíny a moje ego má ťažkosti vyrovnať sa s komplimentami z každej strany (hoci ho podozrievam, že sa mu to vlastne páči). Porodila som tri deti na dva ťahy a zrejme už nikdy nenafotím katalóg plaviek, ale pocit, ktorý zo seba teraz mám, je skvelý. Držím všetkým, čo sa na tortúru chudnutia chystajú palce!
