Čo autom, úplne najnovším firemným Seatom, ktorý bol pohodlne odparkovaný hneď pred firmou a boli to asi štyri dni, čo sme ho priviezli z predajne.
Kaderníčka ma ostrihala a prefúkala, paralelne so mnou dokončovala vlasy inej zákazníčke, a zhruba o trištvrte hodinu sme boli obe hotové. Tá iná zákazníčka – súc na hlave s novým sviežo vyfúkaným účesom, len tak mimo reč nadhodila, že ani nevie, ako pôjde teraz domov, do vedľajšej obce, keď žiaden spoj nejde a pešo je to blbé – práve pre tie nové vlasy.
A tu vstupujem do hry ja – v tej chvíli mi to pripadalo také milé urobiť ten dobrý skutok a tetušku zaviezť pekne domov!
„Ja Vás zaveziem, mám tu auto, poďte!“
Ona prešťastná nasadne, zoznámime sa, potykáme si. Dedina, kam potrebuje zaviezť, je asi tri kilometre vzdialená – no len v tom prípade, ak tam idete cez starý družstevný most, síce z oceľovej konštrukcie no povrch má pozbíjaný z drevených dosák. Ináč treba urobiť asi dvanásť kilometrovú obchádzku cez ďalšie štyri dediny. Ten dážď vonku je zrazu ešte horší než pred hodinou, ale nevadí, my sa vezieme autom a klebetíme, o deťoch a tak.
Prišli sme k mostu, opatrne som naň vyšla, nastavila kolesá do drevených drážok a pohla som sa. Neviem čo sa stalo. V podstate sa mi zdá, že si ten moment ani nepamätám, viem iba, že auto sa zrazu šmýkalo na jednu stranu, stáčalo sa doľava a hrozivo sa približovalo k oceľovému zábradliu na jednej strane. Videla som vodu pod nami, v tej mikrosekunde som chcela vyskočiť, ale bola som pripútaná. Potom zastalo. Vzpriečené krížom cez celý most, takže ho predelilo na dve polovice. Prvé, čo nám napadlo, bolo rýchlo vyjsť von, vlastne každá z nás na inú stranu mosta. Keď sme vystúpili, tak som to zbadala. Odrhla som celý predný nárazník, zdemolovala plechy nad ľavým kolesom a rozbila obe predné svetlá. No aspoň sa zistilo, že nespadneme dole do rieky. A vtedy to prišlo:
„Fíííha, tak sa maj!“ povedala ona a zo svojej strany pohodlne odkráčala domov. Už sme boli tam, za mostom sa začínala obec, kde býva. Roztiahla si dáždnik a odišla.
Stála som uprostred toho nešťastia, pršalo na mňa a zistila som, že nemám ani mobil. Celé zle. A čakala ma tá horšia časť – otočiť auto a vrátiť sa do firmy, kde sa priznám, že náš nový Seat už nie je taký nový ako býval.
„Šéfe, rozbila som auto“.
„Ježišikriste! Kde???!!“
„V Kladzanoch.“
„Čo si robila v Kladzanoch???“
„Viezla som tam jednu tetku.“
„Akú tetku???“
„Ja neviem...“
Sú to už viac ako tri roky, čo sa mi to stalo. Keďže som k nehode nevolala policajtov, chceli sme to cez poisťovňu prehnať ako chybu pri parkovaní, ale také poškodenie, aké som spôsobila, ťažko uhráš na omyl pri pristávaní J Zvláštne je, že tú tetušku som odvtedy nikdy nikde nevidela. Až sa mi nechce veriť, že naozaj existovala. Ale hádam sa mi ten dobrý skutok niekde počíta, či?
