Ako sa blížia tie Vianoce a mnohí si toto slovo premieľajú na jazyku častejšie než inokedy, vtedy o nej viac premýšľam. Najmä v súvislosti ale aj príkrom rozpore s tým, čo som popísala vyššie. Jedna vec je totiž normálny život (tri deti, večný kolotoč okolo domácnosti, robota a milión drobných káuz na stole) a iná zasa ideály a spomienky – na tú lásku s veľkým L (tak ako nemám rada klišé, tak sa mi sem to veľké L strašne hodí).
Hej – páči sa mi, keď sa v telke on priblíži k nej, ona je nádherná a neodolateľná a uňho je zasa tá jej neodolateľnosť napísaná v tvári. To ma prinúti natiahnuť sa za servítkou, utrieť si zarosené oči a hodiť pohľadom meter ďalej od seba, kde už hodinu chrápe môj muž totálne vyšťavený po celom dni. Tak ho aspoň štuchnem, aby som mala pocit, že aj u nás sa niečo deje J. Bum – realita.
Ja viem, že to takto funguje. Ťažko tu hovoriť o neodolateľnej chémii ktorá vás večer zachváti, keď vás celý deň predtým ničí trio malých demolátorov, umývačka riadu je druhý deň nevyložená (hoci v dreze už máte aj zvyšok všetkého vášho kuchynského inventáru), keď treba vyžehliť tonu oblečenia a vôbec udržať domácnosť v prevádzkovom stave. Je ťažké byť sexy zvodkyňou, keď každý takýto pokus stroskotá na skutočnosti, že zaručene zaspíte skôr než niektoré vaše dieťa. A úplne ťažké je ráno hneď po prebudení zahliadnuť tvár milovaného muža, keď vlastne ani nemáte spoločné lôžko kvôli uprednostneniu nočného pohodlia mladších obyvateľov vašej domácnosti. Áno viem, toto je realita a pravdepodobne je to takto v poriadku. Ale je láska potom naozaj len ideál?
Predsa len viem, čo mám na nej najradšej. Ten moment priblíženia sa pred prvým bozkom, nehu a očakávanie z ochutnaného, dotyk dvoch vôní a pritesnú vzdialenosť tiel, čo nie sú dosť blízko. A pritesnú vzdialenosť duší. Keď myslím na naše začiatky, tak za tým mi je smutno. Nie za horúcou telesnou láskou, ale za tým chvením duše, čo sa utopilo v každodennej rutine.
Ako si to teraz takto analyzujem, zdá sa mi, že to môže vyznievať oproti podstatne ťažším životným otázkam priam banálne, no je to pre mňa terapiou takto sa z toho vypísať. Zvlášť preto, že idú tie Vianoce a a mnohí si toto slovo premieľajú na jazyku častejšie než inokedy J.
Tak nech sú tie vaše sviatky plné – takej či onakej – no hlavne lásky!
