Lenže dievčatko nemalo žiadnych známych, ktorí by mu niečo dohodili. A tak putovalo horami-dolami (v tomto prípade to bolo mesto Prešov:-) ), až objavilo istú celkom vyhľadávanú pracovnú agentúru, ktorá mu rada pomohla(bodaj nie, keď cca tretinu zárobku si ukoristila pre seba).
Takže, milá dievčinka sa ocitla v nemenovanom hypermarkete, kde vyskúšala rôzne brigádnické činnosti, až sa jej napokon zapáčilo na oddelení lahôdok. Bola celkom spokojná. Vravievala kamarátom: "Je to spoko, nič ťažké nedvíham, nevrieskajú na mňa postaršie zatrpknuté starenky (možno zabudla, že ježibaby sú len v rozprávkach:D)." Ďalej sa rozplývala od radosti, ale čoskoro si všimla, že na tej úžasnej brigáde (milá slečna nebola až taká náročná:) ) niečo neladí, ako by malo. A tak napla ušká a znova (skôr po tisícikrát ) sa započúvala do sladučkých hláskov zákazníkov. A čo to?! Prebodlo to jej ušká ako, hmmmmmm, vatová tyčinka bez vaty:P...Milý pán podišiel a pýtal si "20 dekov dusenej." Teraz jej to došlo. "Čože?", pomyslela si a neveriacky pozrela na hladného uja a ten len nervózne zopakoval svoju notorickú formulku. Pozrela a podala mu tovar, ale nemohla si odpustiť: "Nech sa páči, 20 deka dusenej šunky" a sladko sa usmiala. Pán nechápavo pozrel a zmizol v sobotňajšom shoppingovom dave.
Poučenie: Dievčina bola rada, že jej včera skončila posledná smena v hniezde negramoťákov.
