Piatok poobede, prídem zo školy domov, pokojný čas. Pri dverách zakričím: "Ahoj!", nevediac že sestra ešte stále dospáva včerajší ples. Vystrašene sa prebudí ešte našminkovaná. Ja sa nemôžem zdržať smiechu: "Neverím, že si celý čas prespala." Hodí na mňa polorozospatý pohľad a jemne sa uškrnie: "Koľko je hodín?" Oznámim jej čas a pomyslím si, že 8 hodín spánku je pre ňu prirodzene málo, obyčajne spí aj 11 hodín a pravdu povediac ona by sa nebola zobudila sama asi nikdy.
Všetko je u nás tak zázračne pokojne, počuť pokojný dych Spiacej krásavice, vonku nádherne sneží, celý Prešov leží pod mäkkou bielou prikrývkou a sneží už veľmi dlho, nádherne a ja si želám, aby to neprestalo ešte veľmi dlho. Bez počúvania akejkoľvek hudby, ruchu ulíc. Len melódia jej dychu v rytmickom tanci vločiek. Raz, dva, tri...dva, dva, tri...
...***
