Nuž, ako začať.... Asi najvýstižnejšie bude povedať, že nebyť mojej nevedomosti (alebo vedieť o tom, čo ma tam čaká), pravdepodobne by som nenazbierala odvahu... Na tento nápad mojej všešportovo založenej kamarátky som pristúpila s nadšením hodným naivnej kancelárskej myši.
Náš (Kristína, Thomas, horský sprievodca Juraj Settey a ja) výstup na Gerlach sme začali krátko po šiestej ráno pri hoteli Sliezsky dom a postupne pokračovali hore Velickou probou. Vtedy nám počasie ešte dosť prialo, a výstup sa mi javil ako dosť pohodová vychádzka. Kvôli (ako sme neskôr zistili) klamlivej vidine pekného počasia bola cestou hore dosť hustá premávka a míňali sme niekoľko početných skupiniek. Tu mi nedá nespomenúť dvoch mladých "nič nechápajúcich" Poliakov, ktorí sa na výstup vybrali sami, bez sprievodcu, na verímvboha... Ich prítomnosť niesli prirodzene najťažšie sprievodcovia, no vymyslieť niečo s týmito poľskými chlapcami približne v polovici cesty už nebolo veľmi možné. Počas výstupu som si na nich v ťažkých chvíľach niekoľkokrát spomenula, ale netuším, ako nakoniec "dopadli"...
Ako sme sa blížili k vrcholu, prechádzková pohodička sa postupne vytrácala do stratena. Behom pár minút sa rázne schladilo, nastúpila hmla, vietor a ohlásili sa čoraz silnejúce, miestami mrznúce dažďové kvapky. Nastali prvé "lepáky". Občasný pohľad dolu na Batizovskú dolinu ma utvrdzoval v tom, že pohodička je definitívne preč (aspoň tá hmla miestami ako-tak zakalila výhľad). Začala sa dostavovať únava, nervozita zo stále nedosiahnutého vrcholu, triaška nôh, drkotanie zubami, neustále smrkanie nosom a ... trochu (dosť) strach. Po vytúženom dosiahnutí vrcholu mi však ešte stále zostalo dosť síl na "tvárenie sa", že takéto výkony sú u mňa na dennom poriadku. To najhoršie však ešte len malo prísť.
Rúčkovanie po reťaziach, tipovanie (uvoľnená? alebo drží?) pri zliezaní tvárou k stene, balansovanie na nenormálne klzkých a plochých skalách ... V tej dobe sme už boli kompletne (!)premočení a tečúce nosy boli naším najmenším problémom.
Po čase mi začali akosi haprovať kolená a zostup som sa rozhodla (pokiaľ to bolo možné) riešiť svojsky - šúchaním sa po zadku s vystretými nohami, ktorými som sa snažila zachytávať na skalných výbežkoch. Celkom to fungovalo. Neskôr však nastúpil dosť prudko klesajúci terén (Batizovská proba) posiaty menšími skalkami a kameňmi, a ja som bola nútená chodiť znovu ako človek. To bol presne moment, v ktorom mi už nadobro vypovedali kolená. Chúdence, nezvyknutné na takúto smrtiacu záťaž, robili si čo chceli/mohli... Ich vrźganie bolo takmer možné zachytiť voľným uchom. Občas sa divoko roztriasli, podlomili, alebo jednoducho odmietli urobiť ďalší krok. Bolo mi až do smiechu z toho, že som ich napriek nadľudskej snahe nebola schopná ovládať (a trochu som sa aj hanbila, keď ma cestou dolu predbiehali skupinky postarších ujov). Neskôr už boli aj pocity hanby absolútne irelevantné a jedinou mojou túžbou bolo byť KONEČNE dole.
Po neskutočnom sebazaprení, boji samej so sebou (a niekoľkým zašepkaným modlitbám prerývanými nadávkami toho najhrubšieho zrna - tiež šepkanými) som sa doslova slimačím tempom dovliekla späť k Sliezskemu domu. Dnes je piaty deň od výstupu a ja si ešte stále trikrát rozmyslím, či na to WeCko fakt potrebujem ísť... Ale stálo to za to (viďte obrazový komentár)
