Navyše, takým tým sedliackym rozumom usudzujem, že predstava preháňania sa na motorke nie je práve najtypickejší dievčenský sen. Ani u mňa to tak nebolo. Stráviť 9 dní na motorke, v zajatí natesno poskladaných stanov a spacákov, s minimálnou garderóbnou výbavou (v moje pôvodnej prestave som sa videla s vejúcimi šatočkami vo vetre niekde v Provence) a s dvoma chlapmi - vlastne ani neviem prečo som na ten nápad tak rýchlo prikývla. Nebolo jednoducho s čím zážitkovo porovnávať, bolo to treba len zažiť.
Samozrejme, keby to výborne nedopadlo, asi by som sa tu teraz o tom neunúvala. Fungovalo všetko (predovšetkým teda tie motorky!), aj keď prvé dva dni mi trošku trvalo nabehnúť na mód neustáleho fičania vpred a dovolila som si sem-tam vyriecť aj nejaké tie pindy na rýchlosť (tam vzadu je na tieto veci úplne iný pohľad). Režim „zapni gate, obuj motorkáče, obleč si v tom hice čiernu bundu, nasaď prilbu a rukavice, zaklapni „náhubok" a ťažkopádne vysadni" (a to celé naopak), nie je zas tak nezapamätateľný.
Pomerne rýchlo sme do režimu zapracovali aj pravidelný zámer nájsť kemp do ôsmej (to je vo Francúzsku obyčajne posledná hodina, kedy vás do kempu prijmú) a vyraziť z neho vždy pred deviatou ráno. Ani jeden sa nikdy nevydaril ale to nám nebránilo naďalej sa tohto pravidla držať.
Ďalším bol záväzok nepripravovať si plán cesty dopredu - ten nám naopak vychádzal pravidelne. Jeden pokus sa síce objavil, ale neskôr sa od toho upustilo, pretože sa zistilo, že sa pri jeho vypočítavaní použila mierka „dvoch vínových fľaší", ktorá je v skutočnom živote nepoužiteľná. Spôsobí totiž, že mapa sa vám pred očami postupne svrkáva, až nadobudnete dojem, že Francúzsko je vlastné jeden malý fliačik, ktorý dokážete prejsť za necelé dva dni.
Keď sme sa predposlednú spoločnú noc po prvýkrát spontánne rozhodli zobrať si izbu v hoteli, prišlo mi to na chvíľu ako strašne zbytočné mrhanie (len pokým som si neuvedomila, že sprcha je odo mňa vzdialená len božie dva metre). Pokiaľ je totiž výborné počasie a máte možnosť dať si raz denne sprchu, nič viac vám nie je treba. A to ani vtedy, ak ste skôr pohodlný typ cestovateľa, za akého sa považujem aj ja. O možnosť „nadýchať sa krajiny", ktorú máte po celý deň, nechcete prísť ani v noci.
Posledný večer, keď sme už viac-menej len plánovali spracovávať dojmy, sme narazili na finálny bonus výpravy. V noci, keď sme po fajnej večeri už len intuitívne hľadali nocľah, pristavili sme sa v reštaurácii v malej dedinke, kde nás poslali do hosťovského domu istého Jeana-Marie, ktorý mal voľnú poslednú izbu. Z domáceho pána sa vykľul vyrezávač drevených sôch. Úžasný človek, ktorý nás medzi svojimi sochami ponúkol fantastickým burgundským a ohovoril s nami celý politický svet.
To, že Francúzsko u mňa svoje výnimočné postavenie rozhodne nestratilo, som si uvedomovala každý deň. Znovu sa znovu som sa zamilovávala do jeho pohodovej atmosféry, do jazyka, ktorý počúvate nielen ušami a naplno si užívala všetky chute a vône, ktoré mi bohate ponúkalo. Vyzerá to síce tak, že som si priniesla aj suvenír v podobe reumatického kolienka, ale to sa namaže :)
