Film akoby začínal od konca. Už prvé zábery vykresľujúce atmoféru boli nekonečne dlhé a ťaživo patetické. Lahodné precitnutie, ktoré vás obvykle zaplaví po dopozeraní vydareného výpovedného filmu (moment, kedy si svoju pomyselnú zbierku zrniek múdrostí obohatíte o ďalšie kúsky), bolo akoby umelo vsunuté na začiatok. A pôsobilo prehnane. Jednoducho, katarzia predsa len patrí na koniec.
Príjemné pohodové podíváničko, také typické pre českú kinematografiu, sa v tomto prípade práve kvôli prehnanému dávkovaniu "pohodičky" takmer prehuplo do paródie samého seba. Bolo v ňom len množstvo atmošky, ale takmer nulový dej. Pomer akcie a pocitových záberov by jednoducho mal byť vyvážený. V opačnom prípade nie je totiž na čom stavať a z čoho tie pocitovky vyvodzovať.
Až tretia štvrtina filmu rozbehla (keď už v to takmer nikto nedúfal) aký-taký dej. Ľahká, pomerne chytľavá kriminálna zápletka prebrala z letargie, ale až na pár sviežich momentiek svojím priebehom nijak neprekvapila.
Už sa asi minuli všetky dobré tipy na zápletky (a vtipné už úplne). Počas celého filmu ma skutočne rozosmiali len dva slovné komentáre (naozaj trefné a vhodne umiestnené) a zaujala scéna zachytávajúca vtedajší rozbeh podomového predaja a rôznorodých pyramídových obchodov. Zvyšné "humorné scénky" boli tak ľahko čitateľné a princípovo stokrát zopakované, že úsmev mohol byť jedine výsledkom zdvorilého ocenenia snahy. Až mi bolo zaťažko pochopiť, aký základ mohlo mať rozhodnutie ich vo filme vôbec použiť. Pokiaľ Laurel a Hardy predstavujú typ humoru, ktorému holdujete, tak sa snáď pobavíte.
Záveru opäť kraľovala ospalá patetickosť. Pri márnom pokuse zachytiť popri plávajúcej loďke finálnu myšlienku nám na rozlúčku zakýval sám Hřebejk. Ani to nepomohlo...
V 93ťom som mala 10 rokov... Ale žeby sa vtedy fakt nič nedialo..?
