Štylizovať sa do akejkoľvek pózy je v tomto prípade jednoducho zbytočné. Ono sa totiž človek vo svojej podstate až tak nemení a nech sa už na nás počas života nalepí čokoľvek a sme hneď aj najmonštruóznejšie business zviera, stretnutie tohto typu akosi automaticky odšmirgľuje všetko čo sa na nás od detstva nalepilo a sme znovu tým istým sopľošom so svojimi najtypickejšími vlastnosťami. Stačí sa pripomenúť školské stretávky, na ktorých sa počas prvých momentov úprimne čudujeme vývoju niektorých z nás, no o pár hodín je rozloženie síl rovnaké ako v časoch keď sme drali lavice...
Možno práve to je dôvod prečo málokto udržuje intezívny kontakt so svojimi najmaličkejšími kamarátmi. Tí vedia všetko o našich detských komplexoch, obavách a kiksoch. A komu by padlo vhod aby sa toto pripomínalo v časoch keď už sme niekde inde, vyprofilovani a takmer perfektní..?
O to viac ma prekvapila súdržnosť v akej funguje partia do ktorej som sa nedávno dostala. Jedná sa o ľudí okolo tridsiatky, prevažne chlapov. (Áno, treba povedať, že sú to fakt väčšinou baby ktoré pendlujú smerom akým frajerove smerovanie fúka a dochádza tu k akejsi prirodzenej filtrácii bývalých, jednorázoviek a pod.) Títo chalani so sebou veľmi intenzívne komunikujú a nájdu si na seba čas spoň dva-trikrát do mesiaca (hovorím o minimálne celodennom spoločnom programe!). Buď si zorganizujú nejaký športovo orientovaný víkend alebo sa stretnú len tak, cez týždeň.
Väčšina sa pozná od úplného malička a ďalších postupne nabaľovali cez niekdajšie teenagerské voľnočasové aktivity. Preskákali si spolu kadejaké obdobia a okrem iného fungovali aj ako vzájomný sebareflekčný faktor ktorý ich skorigoval vždy keď sa ich smerovanie radikálne rozchádzalo s tým kým odjakživa boli. Možno brať do istej miery ako obmedzenie (môj donedávny názor) alebo ako príjemný spôsob ako nestratiť kontakt so sebou samým (názor ku ktorému sa podľa všetkého blížim) a neobrať sa o cenné dávky úprimnosti bez nulových bočných úmyslov.
Mne sa udržať podobné priateľstvá až tak nepodarilo. Mám síce pár cenných kamarátiek z detstva (resp. zo školských čias), s ktorými sme vo viac-menej neustálom kontakte, ale spoločenský život v rámci „partii“ nevedieme. Celkovo, mám pocit že sme z „toho“ akosi vyrástli a vlečiem zo sebou predsudok že tento typ spoločenského fungovania je priamo úmerný teenagerským rokom stráveným cielenými popíjačkami, chatovačkami, chodbovicami atď...
Ale ako si tak všímam, nemusí to byť vždy pravidlom... A navyše, zatiaľ som nenarazila na nijaké vedľajšie účinky...:)
