Nadväzujete a nadväzujete známosti. Strata akýchkoľvek bariér a zoznamovací filter poháňaný motorom vyznávajúcim heslo “Why not..?” spôsobí že naozaj je s kým sa stretávať. Občas sa ocitnete aj na stretnutiach, ktoré by ste za iných okolností zamietli už pri prvotnej myšlienke. A tak s hlavou lietajúcou vo svojom vlastnom vesmíre zdanlivo načúvate “zaujímavým preslovom” inak vcelku príjemných ľudí. Zúčastnene prikyvujete hlavou, vo vhodnej chvíli sa tlmene zasmejete, primerane priebehu rozprávania prejavujete prekvapenie či údiv. Nakoniec sa zdvorilo s úsmevom rozlúčite, spokojní s predstavou gaučového zakuklenia do deky. Doma vám hlavou omámenou dvoma až troma pohármi vína ešte prebehnú útržky zo stretnutia. Vypleštíte od prekvapenia oči, v lepšom prípade sa zasmejete a zaľahnete, paradoxne vďační za svoj stav samoty. Seriály typu Sex v meste vám nerobia dobre. Inokedy vtipné a závideniahodne slobodomyseľné štyridsiatničky sú teraz synonymom looser-iek a priveľkou výstrahou na to aby sme čo len diel dopozerali dokonca.
Rovnaké scenáre stretnutí, otázky a vtípky spôsobia že sa vám potenciálni partneri začnú vlievať do jednej veľkej masy, vďaka ktorej si postupne vybudujete relatívne pevné základy vzťahovej homofóbie. V ďalšom štádiu sa preto rozhodnete prepnúť do dušu šetriaceho režimu a s nadväzovaním známostí to nepreháňať. Prevalcovaní a otupení prakticky vylúčite zo svojho života všetkých ktorí niečo chcú či by hypoteticky mohli chcieť. Ak sa im napriek tomu podarí najsť medzierku cez ktorú sa k vám prepašujú, odstavíte ich spôsobom ktorý aj vás samých prekvapí. Obalení ochranným obalom izolujúcim prekniknutie akýchkoľvek hlbších citov coolovo kráčate všednými dňami naplnenými športom, kultúrou, parties a inými (už menej osobnosť rozvíjajúcimi) výčinami suplujúcimi zmysluplný vzťah.
Keď už bez toho aby ste si to uvedomovali konečne dosiahnete štádium, kedy si relatívne vyrovnaní pohodovo užívate bežné radosti života, dobodky rozplánovaný popracovný program, dokonca sa tešíte aj na ten sprvoti nanútený šport… nečakane a spočiatku úplne nenápadne sa zjaví.
... A tak sa zrazu prichytíte ako sedíte oproti nemu na večeri a pomaličky, no o to zreteľnejšie začínate pociťovať ono povestné, zatiaľ jemnučké šteklenie v bruchu. Ste v tej chvíli najšťastnejší človek na svete lebo sa vám to znovu podarilo. Tak jednoducho, samo. Nehľadať a nájsť po tom veľkom sklamaní a následnom otravnom hľadaní niekoho pri kom sa vám znovu zvýši pulz, niekoho s kým spoločný rozhovor nemá dopredu nalinajkované dejstvá. Núti vás to dobre si vopred premyslieť všetko čo poviete... a vás to baví. Zrazu nemusíte načúvať „zaujímavým a prevratným hláškam“, nasilu si vtĺkať do hlavy že je „vlastne fajn.“ Ide to samo. Plynulo a príjemne.
Povzbudení nájdením nečakaného pokladu zatiaľ v orechovej škrupinke si hoviete v priam debilkovskom šťastí. Neprítomne sa usmievate pomedzi dážď, pospevujete si popri tom ako čľapocete po mlákach. Chýbal vám ten pocit... Pripomína vám to začiatky vášho veľkého sklamania. Ale to je teraz jedno... Všetko sa dá keď sa chce.
Pomaly až hanblivo prežijete pár prvých spoločných stretnutí a vaše dni niekoľkokrát pretnú spomienky na to čo povedal, ako povedal... a teší vás to. Spoznávate sa. Už ste boli takmer zmierení s tým že vašim miestami šialeným myšlienkam nikto neporozumie... a zrazu niet pochýb o tom, že niekto ten váš exotický jazyk ovláda. Nie je to síce preňho mother language, ale na jeho základoch sa dá stavať. To, ako sa bez väčšej snahy navzájom dopĺňate, vám rozžaruje oči.
Neženiete sa do toho, nechcete nič prepísknuť. Oni on nie. Pokračujete v stovke svojich zábavných aktivít a popritom sa usmievate. Teší vás predstava že o pár dní sa znovu stretnete a budete sa spolu smiať. Pomaličky si začnete overovať tvrdenie o tom že si podvedome hľadáme podobných partnerov. Fakt na tom niečo bude.
Na krátky čas stagnujete, neviete či by posun do ďalšieho levelu veci prospel alebo ju pochoval. A tak čakáte.. čo urobí ten druhý. Raz sa to prevalí a budete musieť zistiť či v tom zmysel pokračovať má alebo nie. Preskočenie niekoľkých levelov, hoci nadmieru príjemné, spôsobí, že sa neviete v novej situácii zorientovať. Ste zmätení. Už sme tam.? Čo teraz? Zdá sa akoby tým veľkým skokom zrazu nebolo kam ďalej ísť. Chcete sa vyhnúť pozrieť samému sebe do očí. Vlastne by ste to radi vrátili ešte o pár dielov dozadu.
A tak rozmýšľate či sa ozvať, ako ozvať a radšej sa neozvete. Rozmýšľate dokedy sa bude dať tú iskierku ktorá vzbĺkla ak nie rozdúchať, tak aspon udržať. A popritom vás napadne, či už vlastne nezhasla... Možno sa len bojíte, možno priveľmi rozmýšľate. Možno sa vám tá nadobudnutá otupenosť nenápadne vkradla do povahy. Možno vás len zneisťuje nezvyklo dlhá inkubačná doba výskytu obvyklých zádrheľov. A možno len záblesky slov ktoré sa povedali vyvolávajú vo vás pocit... že asi opäť nie. Aj to strašne chcete, aj si naňho stokrát za deň spomeniete, aj tak vám v ústach zostáva taká zvláštna chuť ničoho...
