Šokujúce, pohoršujúce a zábavné zároveň. Nápad, ktorý pôvodne dostala Chris Harper, sa v miestnej odnoži Women's Institute, pod hlavičkou ktorého sa stretávali, spočiatku nestretol s pochopením. „Dievčatá" totiž okrem iného spievali v miestnom kostolnom zbore a boli, povedzme, pomerne decentné. Chris sa ale postupne podarilo preniesť svoje nadšenie na desať ďalších žien a po posunutí celej záležitosti vyšším orgánom Women Institute nakoniec dostali požehnanie aj od svojej domovskej organizácie.
Prvé vydania sa vypredali do týždňa. Dodatočne sa preto nechalo vytlačiť ďalších 10 000 kópií, ktoré sa vypredali za tri týždne. Deväť mesiacov od vzniku kalendára sa predalo 88 000 jeho kópií. Kalendár sa neskôr dočkal aj svojej americkej verzie a v roku 2001 sa z neho predalo už 202 000 kópií. Do dnešných dní sa predajom kalendára zarobilo vyše 1,5 milióna libier, ktoré putovali na konto najväčšej britskej charitatívnej organizácie na výskum rakoviny krvi Leukaemia Charity a do nových laboratórií na výskum rakoviny na Univerzite v Leeds. Pamätná tabuľa na Univerzite je venovaná pamiatke Johna Bakera.
Príbeh, ktorý sa už medzičasom dočkal svojho filmového aj muzikálového spracovania (aj svojho niekoľkonásobného kalendárového remake-u, v ktorom sú ako bonus pridané kulinárske recepty týchto dnes už takmer sedemdesiatničiek), nie je pre mňa zaujímavý len tým, k čomu sa tieto staršie dámy odhodlali, aké boli odvážne a nezlomné vo svojom zámere. Bola to pre mňa takisto krásna ukážka ženského priateľstva, ešte z čias Jane Austinovej, so všetkým, čo k nemu patrí. Typ ženského priateľstva, ktoré sa dnes už takmer nenosí. Ženské spolky, vzájomné rozoberanie problémov, organizovanie spoločných akcií a pomoc ostaným. Nekonečné rozhovory a venovanie sa záujmom, ktoré chlap nikdy nepochopí.
Dnes sa už každá schôdzka žien v počte vyššom ako štyri urážajúco označí za „slepičárnu" a akýkoľvek spontánnejší prejav ženy voči žene sa spája takmer výlučne s lesbickými sklonmi. Dnes je „in" zdôrazňovať, že nám je lepšie v chlapskej spoločnosti a že nám výlučne ženská spoločnosť nemá čo ponúknuť. To, čo sa dnes všeobecne odsudzuje ako bezbrehé tliachanie mi však pri sledovaní tohto dokumentu vôbec nenapadlo. Dokonca som im tak trochu závidela ich tajný svet, v ktorom si svoje ženské danosti vypilovali do absolútnej dokonalosti a do ktorého ich muži pozvánku nikdy nedostali. (Tí sa ale na oplátku stretávali v miestnej krčme pri pinte piva :)
