Neverím...
Zvyčajné zástupy funiacich otrávencov tiahnuce sa až po vchodové dvere sa výnimočne nekonali. Pred každým z troch okienok stál len jeden človek a dvaja stáli za sebou pri dverách. Na moju otázku, či čakajú k okienkam odpovedali (obaja milo a prívetivo!) že áno. Na príjemnejšie preklenutie už aj tak nezvyklo krátkeho čakanie si dokonca medzi sebou vymenili hádam aj dve odľahčujúce konverzačné vsuvky!
Akurát dodali, že im panie od okienok nariadili (po nejakom nedávnom konflikte - tie zástupy asi fakt vedia vyprovokovať emócie!) aby sa stavali do jedného radu a odtiaľ jednotlivo prichádzali k okienkam. Vzhľadom na nízky počet čakateľov a dostatok priestoru mi nerobilo problém sa prispôsobiť.
Práve som podávala svoj „cenný" šek do okienka, keď sa ku mne na vzdialenosť citeľného dychu na krku prihnala istá pani v rokoch. Na oprávnené pripomienky ostatných, že sa čaká v jednom rade sa ani neotočila a arogantne zahlásila na celú poštu: „Keď sú tu tri okienka, nebudem predsa čakať v jednom rade!" Kašľajúc na to, že všetci ostatní si svoje poradie oveľa dlhšie vystáli v rade, ešte s milosrdným povzdychom dodala: „Bože, títo hlúpi Slováci!"
(Poučenie: Nemala som byť po prvých minútach taká optimistická. Milá a civilizovaná "Slovenka" sa vždy nájde.)
