Marcela som si všimla hneď ako nastúpil do autobusu. Len čo som ho zočila, akosi mimovoľne som ohrnula nosom. Červený frňák, ktorým v pravidelných intervaloch poťahoval, nie práve najčistejšia flanelová košeľa a taký ten "autobusový pach" mi razom pripomenuli hodnotný zážitok spred pár mesiacov... Zakuklila som sa do svojho sedadla a začala sa pripravovať na možné alkoholové excesy.
Napodiv sa nič nedialo. Akurát v ďalšej dedine ma Marcel takmer ochromil, keď s úsmevom vyskočil zo sedadla, aby uvoľnil miesto asi štyridsaťročnej pani. Bez najmenšieho zvažovania a obzerania sa po možných mladších obetavcoch vstal a takmer úslužne jej ponúkol svoje miesto. Tento, možno ničím zvláštny čin, mal však v sebe toľko čara, že som začala Marcela miestami pozorovať ...
Marcel, pravdepodobne zvyknutý na pohyb a manuálnu prácu, sa celou cestou mrvil. Chvíľami mi až pripomínal malé dieťa. Vrtel sa na sedadle hore, dole, vyzliekol si bundu neurčitej farby, potom znovu vyzliekol, zložil, rozložil, uložil na poličku, a po chvíli opäť zložil... Úplne čarovným spôsobom naťahoval svoj robotnícky krk (mal ho opálený ešte od leta) a sledoval všetko, čo mu pohľad z okna dovoľoval...
Bol to práve on, kto sa v Nitre ozval, keď sme sa začali pohýnať na odchod.... Každý si uvedomoval, že dievča, ktoré po príchode vybehlo z autobusu, šlo len na záchod, ale on jediný hneď zakričal na šoféra, aby počkal a sám vybehol z autobusu aby ju vyzeral a zakričal, že sa musí ponáhľať. Až keď dievča udychčane dobehlo, mohol opäť kľudne dýchať.
Až rozkošne mi pripadal vo chvíli, keď sme v Senci míňali vozidlo s nadrozmerným nákladom. Už počas cesty sledoval všetko, čo vyzeralo z diaľky aspoň trochu mechanicky, no teraz by sa jeho pohľad vyrovnal očiam dieťaťa, keď sa prvý krát dostane do cirkusu. S pobavením som sledovala, ako očami hltá to veľké žlté auto, až kým mu nezmizlo z dohľadu ... Jeho osviežujúce bezprostredné správanie vo mne vyvolalo pobavený úsmev a obdivov k jeho schopnosti ignorovať skúmavé a hodnotiace pohľady ostatných...
Hodnú chvíľu som si ho potom obzerala... Sedel pár sedadiel predo mnou... Mal takú tú hrubú zrobenú suchú kožu... Neviem čím to bolo, no pohľad naňho ma upokojoval a chlácholil... Spomenula som si na Kukučínov láskavý humor, s akým opisoval hriešnych dedinských svákov... Radi si vypili, pobili sa, móresy tiež nemali najvzornejšie, no nemohol o nich v zlom... Svákovia Marcelovho typu mu na ne boli určite predlohou.
