Odteraz ľúbim pneuservisy (dosť epická balada)

Ulicou sa rozoznel tupý hlasný úder (to drevené ostré laty trčiace z otvoreného kanála vnikli do plášťa mojich nič netušiach pneumatík). Spýtavý pohľad so sestrou z očí do očí, pomerne svižný výstup z auta, započúvanie sa do syčania mojej gumy (odteraz už len tento termín, dobre?) a rýchle skonštatovanie diagnózy. Pre bežného chlapa relatívne ľahko zvládnuteľný problém (aj keď za dosť nepríjemných podmienok – mráz, tma, žiadna baterka) predstavoval v tomto prípade veľký automobilový míľnik s akým ešte neboli skúsenosti. A rozhodne nezapadal do plánovanej štruktúry večera. Úspešne som sa pokúsila nad situáciu povzniesť, rozhodla sa nekaliť si sľubné výhľady na večer a prejsť touto neodkladnou skúškou života (t.j. zavolať otcovi, krstnému a všetkým kamošom na ktorých si spomeniem s otázkou ‘A čo teraz?’) až ráno.
Večer sa vyvíjal nadmieru dobre. Kaderník ma potešil (resp. nerozplakal - účes viac-menej udržal v pôvodnej podobe a nikto si nič nevšimol). A práve keď som dievčatá uvádzala do obrazu v rámci môjho najsúkromnejšieho života, prišla mi druhá najpotešujúcejšia sms večera (číslo jedna určite oprávnene patrí tej od frajera). Sestra uviedla: „Vladko to nakoniec vymenil“. (Aká som ja rada že ona rozvíja tento vzťah?!) Ako som sa neskôr dozvedela, pri dôvernom svetle jej mobilu a pomocného osvetľovania iným autom, ktoré zapadlo do toho istého kanálu. Milé...

Podľa rannej telefonickej inštruktáže od otca bolo potrebné už len vymeniť rezervu za opravenú gumu. Ak je tá načisto dotrhaná, tak za nejakú inú rovnakého typu ako ľavá. (Defekt som dostala na pravú gumu. Chápeme sa, nie?) Už len vedieť kde. I spustila som (našťastie krátky) sled telefonických otráv. Peťo i na piaty krát nedostupný, Andrej na tretí krát zdvihol. Napriek tomu že som do telefonátu s ním nevkladala veľkú nádej (keď som s ním prvýkrát sedela v aute, štartoval odrazením sa od múru za nami), tentokrát milo prekvapil. A tak, opakujúc si podchvíľou typ gumy na ktorej mám pri výmene bezpodmienečne trvať, vyrazila som (vlastne, vzhľadom na piatkové počasie – rozšmýkala som sa) k miestu Andrejovho opisu. Opäť prekvapivo (on asi príchodom syna na svet fakt nejako spraktičnel) - všetko sedelo.
Počas jazdy som mimovoľne začala predýchavať (stav podobný tomu pred prvou skúškou na výške) a metódami odchytanými z rôznych tréningov si začala vtĺkať do hlavy že ide len o návštevu servisu. Totiž - pokiaľ vám to z nepochopiteľných dôvodov až doteraz nedošlo, akonáhle ide o čokoľvek týkajúce sa techniky auta (okrem oškrabania predného a zadného skla od námrazy), som úplne stratená. A cítiť sa tupá ako brok nie je zrovna poloha, v ktorej by som si hovela. Do nálady mi nepridali ani nedávne historky komentujúce praktiky dnešných, prevažne bratislavských autoservisov. Zmierená s vedomím že najmenej najbližšiu hodinu budem čeliť sústrastným pohľadom servisových parťákov, zaparkovala som auto medzi ďalších dvadsať v strede veľkého dvora. 

Celý výsledok ranného interného povzbudzovania úplne prebilo už prvých desať minút strávených v servise (resp. na jeho dvore). Taký čas mi totiž trvalo kým som si priznala že nedokážem nájsť OTVOR do tej budovy. Romanticky, za sneženia, pobehovala som splašene od rožku k rožku, s Andrejom na dráte (do tretice opäť prekvapivo – Andrej tam vlastne nikdy nebol). Dvakrát som sa zaprela do veľkej plechovej modrej brány, ale keď to už nešlo ani s nohou opretou o ľavé krídlo dvier, vytočila som infolinku a popýtala sa na telefónne číslo adresy z pútača. Aké bolo moje prekvapenie, keď mi otvorením tých istých plechových dvier ujo takmer noštek odrazil keď ma šiel telefonicky navádzať ako dnu? Nuž - zlý začiatok, dobrý koniec, vravím si.
Plne sústredená (pri nervozite tohto typu som schopná zabudnúť ako sa narába s príborom) som pomaličky nacúvala cez bránu do haly. (Netrafiť do 4 metrov širokej brány by naozaj mohlo byť začiatkom môjho mentálneho konca.) Našťastie, na vysvetlenie problému chlapíkom stačilo povedať „Mala som defekt“ a pokrčiť plecami smerom k inkriminovanému kolesu. Týmto heslom sa mi otvorili dvere do pohodového sveta odetého v zelených montérkach na traky a priam idylického vzájomného prekárania. Pre človeka tráviaceho väčšinu času administratívnou prácou v takmer výlučne ženskom kolektíve osviežujúce ako pohár čerstvej citrónovej šťavy (alebo radšej ľadového čaju :).

Kým najmladší z partie kontroloval mieru poškodenia gumy, ja som asi štyrikrát odpovedala mechanikom ktorí sa pri mne priebežne zastavovali s tou istou pobavenou otázkou: „A čo je to KA za značku?“ (smiech). Nato sa rozšafne rozbehli do útrob haly zvestovať kolegom zistené informácie. Guma bola pretrhnutá na dvoch miestach, takže bolo treba kúpiť novú. Samozrejme, okamžite som využila moment pochvastať sa nabiflenými automo-vedomosťami a odbásnila som presný typ hľadanej gumy. (Celkovo som bola schopná použiť ho v následnej minútovej konverzácii asi šesťkrát.)
Disk bol tiež ohnutý, ale ten mi zdarma vyklepali do pôvodného tvaru (na oplátku som si musela vypočuť niekoľkominútové promo prezentované otcom mechanika vyklepávajúceho oný disk). Krátky úderný preslov bol založený na vypichnutí synovej bezzáväzkovosti spôsobenej rozchodom po deväťročnom vzťahu (z bohatého výberu možných súvislostí si vyberám hlboký zmysel pre rodinu) ktorým prešiel viac než pred pol rokom (hm, už by mal byť z najhoršieho vonku), pretože slečna bola príliš na peniaze (mala ho z čoho vycicať!). Od povinnosti akokoľvek reagovať ma vyslobodil Jáchym, ktorý ku mne elegantne, no o to rýchlejšie priplával vo svojom plápolajúcom modrom plášti. Chmatla som po príležitosti uniknúť promotérovi a rozvinula niť intímneho rozhovoru. Sprvoti nenápadná téma možnosti platby kartou sa ukázala byť nanajvýš praktická. Po pár minútach chichotavého prekárania mi došlo že už asi nesranduje a budem sa ja musieť poobzerať po najbližšom bankomate. Ako ma len pri srdci zahrialo keď sa šéfino (doteraz úspešne sa maskujúci za oknami drevenej kancelárie) ponúkol hodiť ma k najbližšiemu bankomatu mojej banky keď pôjde zanedlho čosik vybaviť? (Chvíľka uvoľnenia.)
Z dojatia ma vytrhol telefonát promotéra: gumy ktorých názov som sa tak poctivo naučila sa už nevyrábajú (otýc, čo mi to robíš?!). Našťastie, promotér mal naporúdzi iný, dokonca lacnejší nápad a na moju vďačnosť sa s ním so mnou podelil. I nadviazala som na šnúru rozhovorov a spojila sa telefonicky s otýcom, ktorý dal svoj prepotrebný approval v rekordne krátkom čase a tak mohol promotér bez ďalšieho zdržiavania sa v depe vyraziť taxíkom po gumy.
V rámci racionalizácie časovej logistiky sa práve v tom momente rozhodol šéfino podujať na vybavovačky v meste (doteraz oceňujúco pokyvkávam). Jazdu okorenil šťavnatými historkami o zjazdení nezjazdnej Koliby spred pár rokov dozadu. Za daného počasia trefné. Cestou späť si spomenul na výborného chalana čo uňho pracuje a nedávno sa rozišiel s babou. Za daných okolností trošku scary.
Čas čakania na návrat promotéra som si krátila labzovaním po chodbičkách autohaly. Spoza visiacich áut, hromád naukladaných gúm a všakovakých káblikov sem-tam (samozrejme úplne nečakane)  vykukol symbol ľudského tepla – závesný kalendárik s rôzne obdarenými tetami. Na moje prekvapenie, žiadna z nich nebola úplne odhalená. Vkusu chlapcov skôr lahodia mokré tričká a tak. Darmo, názor – 'čo je jemne zakryté, viac láka' si našiel svoju cestu aj sem.).  
Áno, bolo to takmer romantikusch ráno. V hale sa miesili vône motorových olejov s pachom cigariet, na stenách sa hompáľali kalendáriky (ešte o pár minút dlhšie v opojení týchto výparov a vedela by som si na kalendárikoch predstaviť samotných mechanikov aj v tých ich zelených montérkach), za oknami snežilo, naokolo vládla príjemná nestresová atmosféra.

Po zaplatení (ako som neskôr zistila viac než sympatickej ceny) si promotérov syn vydupal ešte aspoň jednu kontrolu (netreba to na začiatok veľmi preháňať- a tak som naveľa privolila overiť hladinu v ostrekovači). A veruže som napochytre nevedela na čo naráža keď sa po kontrole vrátil s pretiahnutou tvárou so slovami „Vy to máte do mínus 40.“ Opäť zvaliac vinu na otýca čoby osobného servisného technika som si vypočula hrôzostrašné odkazy o možnom rozleptaní spojov, sklopila previnilo zrak, vzala  ponaučenie a zrelaxovaná vyrazila do Mordoru.
Na rozlúčku mi spred brány ešte zakývali. Jáchym, promotér a on. Odstránitelia mojej fóbie. Papa. Nabudúce prídem len k vám.  

* Parkoviskom je v tomto prípade nazvané miesto pozdĺž obvodového muriva bytovky a priľahlých garážach v zapratanej časti Ružinova.