Onehdá (no nie je tá slovenčina kúzelná ?) som cestovala po príjemne strávenom víkende v kruhu rodiny späť do Bratislavy. Zasadla som si k oknu (mám strašne rada, keď na mňa svieti ostré slnko), nasadila discman a chystala sa ponoriť do jednej zo svojich nekonečných úvah.
Asi o tri zastávky ďalej /v istej rázovitej obci/ pristúpili traja kamaráti – robotníci. Neviem, asi to bude tým, kde pracujem, medzi akými ľudmi sa pohybujem a dosť asi aj tým, že v inom prostredí sa z rýdzo praktických dôvodov takmer vôbec nepohybujem … jednoducho, mylne som sa domnievala, ze už sme niekde „ďalej” a že civilizačný, technologický a neviem ešte aký rozvoj nás poznačil tak, že ľudia dnes už komunikujú takmer výhradne mailom, vyjadriť svoje city vieme len cez esemesky, úprimnosť sa už nenosí… a podobné iné žvásty (ktoré do nás takmer denne hustia všetky možné médiá), a ktoré sa v skutočnosti dotýkajú možno pár obrovských miest v tých najrozvinutejších krajinách sveta. Väčšina ľudí je pritom ešte niekde úplne inde…
Marcel sa sťažoval Lacovi, že sused mu nepožičal cinkulár (alebo circular?) a on aj vie prečo… Keď si na Fašiangy vypili, zabudol sa s jeho ženou a sused to vedel. Neskôr si to síce “vybili”, ale aj tak… Veď ale on chápe… Keby to jemu niekto spravil, tiež by bol taký… A keďže bol Laco chápavý a kamarát, navrhol, že mu požičia svoju… cin(r)kulárku. A problem bol vyriešený… Potom to zapili asi pol litrom domácej a Marcel sa rozčúlil, lebo si spomenul, že žena má svoje dni.
Viem, že som vás týmto zistením pravdepodobne neohúrila… ale mňa to trošku prebralo. A nebolo ani veľa treba – jedna cesta autobusom a problem globalizácie sa vám razom nebude zdať tak naliehavý… Tu na Slovensku máme ešte úplne iné problémy...
