Možno aj viete, či skôr tušíte – jednoducho ste z nejakého dôvodu museli. Keby to neurobíte, šli by ste sami proti sebe a nemali by ste možnosť dokázať že za tým celým je omnoho viac, ako si ten druhý pravdepodobne myslí.
Pamätám si úplne každučkú správnu a milú vec ktorú si pre mňa urobil, ako si ma poopravil vždy keď som znovu a vo všetkom videla len seba. Teraz, keď sa pomaličky zbavujem všetkých nánosov, ktoré mi clonili vo výhľade, vybavuje sa mi milión drobností ktoré si pre mňa urobil – a zďaleka to nie je len vďačnosť, čo pri nich cítim. Ako si mi krôčik po krôčiku bolestivo otváral oči a riskoval tým úplne všetko... Čerpám z toho takmer každý deň a vždy objavím maličkosť, ktorú som kedysi len zbehla pohľadom...
Postupne začínam chápať aké to všetko muselo byť pre teba sebaobetujúce a čo to vyžadovalo. Nie v slovách – ale v tvojom každodennom správaní. Začínam rozumieť všetkým tvojím reakciám ktoré som keysi brala ako podraz. Všetko do seba začína náhle zapadať a vytvára to obraz čistých a jasných farieb, z ktorého som žiaľ doteraz sťažka rozoznala čo i len obrysy. Spätne si uvedomujem, s čím všetkým si sa mi zveroval a za nadšenie, o ktoré si sa so mnou delil, by som ťa najradšej vyobjímala.
Teraz už viem, ako veľmi ti museli ublížiť moje slová, keď som ťa neprávom obviňovala z niečoho, za čo si skutočne nemohol a na čo si nemal vplyv. Prepáč že som svoje muchy a tápanie pripisovala na vrub tebe a čakala od teba vykúpenie. Teraz ťa chápem tak, ako snáď ešte nikdy predtým. Stále je tu však veľa toho, čomu presne nerozumiem. Prečo som tak náhle, zrazu... Mám sa ešte nájsť, potrebujem si potvrdiť kto som? Zbaviť sa svojich démonov..? Asi zo všetkého trošku...
Viem že ešte zďaleka nie som na konci tejto cesty – a možno ani svoj cieľ nemá :), no akoby som už teraz tušila že ťa na nej opäť stretnem.A verím – že keby si aj medzitým nájdeš svoje šťastie, tak v sebe nájdem silu ti to priať, a bojovať sama so sebou. Aj keď som sa tomu pravdepodobne nevyhla – nechcem pôsobiť pateticky a prehnane sentimentálne. Ale chcem aby si to vedel.
Viem, že už som/sme asi prešvihli chvíľu, kým sa mohlo železo ešte kuť za horúca a teraz nie je ten správny čas aby sa to akýmkoľvek spôsobom opäť položilo na stôl; no už teraz sa teším na ďalšiu hru náhody, ktorá nás spojí. Možno znovu v snehu a mraze, keď budem kráčať dolu ulicou a ty mi vbehneš do cesty. Teším sa na ten rozhovor a spoznávanie nanovo – budeme znovu trochu iní. A možno dobehneme to, čo sme si teraz nechali ujsť. Som zvedavá, koľko to potrvá...
