Sú ľudia, ktorí sa oháňajú krehkosťou a citlivosťou, radi a kvetnato rozprávajú o tom, akí sú citliví, vnímaví, ako im leží na srdci všeobecné blaho a dušu im drása krutá rómska otázka. Zachraňujú vo svojom okolí všetko živé a neživé, trápi ich problematika generačnej priepasti a osud Tibetu im nedá spávať.Sami seba prezentujú ako osoby so silne vyvinutým sociálnym cítením.
Dokážu hodiny zanietene rozprávať o ideálnom modele spoločnosti, no udržať si harmóniu vo vlastnej rodine, to je už na nich príliš praktický krok obmedzený na bezvýznamnú trojčlennú spoločenskú jednotku. Načo mrhať talentom? Ohradzujú sa veľkými ideálmi, no uskutočniť z nich aspoň desatinku, je pre nich už dopredu neodosiahnuteľná méta. No to, že pod ich horenosom je človek, ktorý ich má rád, a trpí, nie sú napriek svojej „bezhraničnej empatii“ schopní vidieť.
Základné veci im unikajú. Utvárajú si sami o sebe klamné predstavy, ktoré sa však absolútne nezlučujú s realitou. Na to, aby si tento fakt uvedomili, však treba mať dostatočne vyvinutý zmysel pre pokoru. A ten sa im cibriť nechce.Na všetko majú odpoveď ... Svoje egoistické činy ospravedlňujú hľadaním pravdy. A keď už nemajú kam z konopí, sypú popol na vašu hlavu. Dennodenne vám oplieskavajú o hlavu jednoduchosť a priamočiarosť vášho konania. Neuvedomujú si, že stavať vzdušné zámky možno len na pevných hradbách. Docenenia významu všetkých tých „ primitívnych, bežných a jednoduchých“ vecí sa však od nich nikdy nedočkáte. Chýba im totiž odvaha priznať si chybu a pretaviť svoje domnelé ušľachtilé vlastnosti do reálnej podoby.
Veľké ideály mi preto otvoria ústa len vtedy, ak sú podložené maličkými ľudskými výhrami. Ani tie najušľachtilejšie myšlienky neznamenajú pre mňa absolútne nič, ak sa za nimi neskrýva nič iné len komplex ich autora. Už sa opiť rožkom nedám.
