Vyčerpáva ma pohľad na slnko, dráždi ma každý krásny deň. Je taký odlišný od toho, čo cítim... Smeje sa môjmu nešťastiu. Chcela by som, aby so mnou plakal celý svet, aby si ma privinul k sebe a utešil ... Chcem zaspať a prebudiť sa až o pol roka, keď už spomienky nebudú soľou, ktorá teraz nemilosrdne jatrí moju dokmásanú dušu. Keď ti už budem schopná zaželať všetko dobré, aj keď bezo mňa. Zatiaľ som však len plná trpkosti.
Nenávidím ťa za to, že to dokážeš ustáť, že si vieš rozkázať. Každý tvoj zdvorilý prejav je pre mňa fackou, ktorú si neviem vysvetliť. Ako si ma to ľúbil? Nenávidím rána, to bolestné precitnutie. Nenávidím noci, ten strach zo snov, ktoré tak či tak prídu. Smejú sa mi do tváre. Už dávno som mávala tie strašné mory, ale každé nové ráno ich odohnalo preč. Teraz ma každé ráno budí pravda tak bolestná, že nevládzem vstať.Nenávidím rána, keď musím vstať a žiť. Keď si musím robiť rannú kávu so zaťatými zubami aby som si ju neposolila slzami. Čaká ma zase ďalší deň plný spomienok, výčitiek, nezodpovedaných otázok a bolesti.
