Možno niekomu pomôžu pri vianočnom nakupovaní, hoci ja osobne nerád kupujem knihy ako darček, keďže mi dlho trvá, kým vyberiem knihu pre seba samého a odhadnúť vkus niekoho iného si už vôbec netrúfam.
Z hľadiska kníh sa mi tento rok celkom vydaril a tuším som ani nemal knihu, ktorú ľutujem, že som čítal. K niektorým sa môžem vracať aj opakovane, iné boli skvelé tak akurát na jedno prečítanie. Tu je môj zoznam podľa postupnosti, v akej som ich čítal od januára až doteraz.
1) Tim Marshall: V zajatí geografie. Desať máp, ktoré vám povedia všetko, čo chcete vedieť o globálnej politike
Prvá kniha tohto roka a možno aj tá najlepšia. Aspoň pre mňa – milovníka geografie. Ak sú ľudia, ktorí v škole nemali radi zemepis, nech si skúsia prečítať túto knihu a porozmýšľať, ako taká blbosť ako prírodné podmienky môže vplývať na rozvoj spoločnosti a samotného štátu. Ak mám byť úprimný, kniha dá čitateľovi oveľa viac ako roky zemepisu v škole. Pri zemepise nie je prvoradé poznať hlavné mestá (hoci ja som kedysi vedel všetky a bavilo ma to), ale pochopiť napríklad súvislosti. Nedá sa povedať, že by geografia bola jediným faktorom, hrá však dôležitú úlohu. Čím to je, napríklad, že ani jeden z najbohatších a dostatočne veľkých štátov nie je v tropickom a ani subtropickom pásme? V knihe sa autor pozastavuje aj nad tým, ako sa líšia rieky v Afrike v Európe, aké máme rozdielne prístavy, prečo antickí Gréci boli skvelými moreplavcami, ale po súši im to veľmi nešlo, prečo obdoba Európskej únie nemá šancu v Južnej Amerike, prečo sa na zaoceánske výpravy vydali Európania a nie Číňania a pod. Kniha je rozdelená na 10 kapitol podľa jednotlivých kontinentov (Afrika, Európa) a najdôležitejších štátov (Rusko, USA...) a v každej autor poukazuje na to, ako vývoj danej oblasti ovplyvnili pohoria, púšte, počasie, more, či dokonca zvieratá. Ak si odmyslíme miestami kostrbatý preklad, či dokonca preklepy, kniha je písaná pútavo a ľahko sa číta.
2) Martin Pollack: Smrť v bunkri. Správa o mojom otcovi
Druhá svetová vojna zasiahla do života každého z nás a všetci máme resp. mali sme predkov, ktorí priamo v danom období žili. Väčšina našich príhod je o boji proti fašistom, či o živote na obsadenom území. Málo kto má to „šťastie“, ako autor daného diela, že pochádza z rodiny nacistov, že otec aj starý otec boli esesákmi a otec bol dokonca vysokopostaveným členom gestapa. Preto kniha prináša na naše pomery skutočne neštandardný opis udalostí prvej polovice 20. storočia nie z pohľadu obetí, ale z pohľadu vinníkov a spoluvinníkov tejto tragédie. Vidno, že autor sa počas svojho život už zmieril s minulosťou svojej rodiny, za ktorú on vlastne ani nemôže a podrobne a kriticky sa vracia až ku koreňom toho, ako sa z úplne bežných ľudí mohli stať extrémni stúpenci nacizmu. Navyše, čím vzdelanejší ľudia boli, o to sa stali väčšími a zaslepenejšími prívržencami fašizmu, antisemitizmu a iných zvráteností.
Rodina Martina Pollacka žila na území dnešného Slovinska a pôvodne nemali žiadny problém s miestnymi Slovincami. Úspešne spolunažívali v zmiešanej komunite. Až neskôr sa postupne začali rozdeľovať na dva tábory, menej sa priateliť, viac sa hádať a z hádok to postupne prešlo až do ručných výmen názorov. Keďže analogické premeny sa diali v mnohých častiach Európy, na problém sme mali zarobené. Autor sa snaží nájsť odpoveď na otázku prečo: prečo jeho dedko, prečo jeho otec, a prečo aj jeho matka, ktorých všetkých on ako dieťa slepo miloval, prečo sa z nich stali ľudia, ktorými sa stali. Kniha núti čitateľa zamýšľať sa nad nespravodlivosťou svojej doby a sem-tam vyvoláva aj ľútosť nad osudom dieťaťa z nacistickej rodiny. Až vzniká ďalšia otázka, kto to mal po vojne ťažšie, či deti obetí alebo deti vinníkov. Keďže sa jedná o autobiografický príbeh, dozvedáme sa veľa o rodine autora, príhody predovšetkým z detstva, z vojny, ako sa rodina vôbec nezmenila po skončení vojny. Úsmevná je napríklad príhoda, keď oznamuje matke, ktorá nacistkou ostala aj po vojne, čo a kam pôjde študovať. Kniha rozhodne má čo ponúknuť dnešnému čitateľovi a o všetkých smutných paralelách so súčasnosťou je aj škoda hovoriť.
3) Brian Tracy: Najprv zjedzte žabu
Určite nie prvá motivačná literatúra, ktorú som začal čítať, ale prvá, ktorú som aj dokončil. V knihe nenájdete rady, ako sa stať milionárom, autor neradí opustiť zamestnanie a založiť si svoj business a už vôbec nie ako investovať, nie sú tam ani typické rady ako „stanovte si svoj cieľ a choďte za ním, kým ho nedosiahnete a nenechajte sa odradiť nikým ani ničím“. Hlavným cieľom knihy je poradiť, ako optimalizovať pracovný čas v kancelárii, aby ste za rovnaký čas stihli viac, resp. to isté za menej času. Neštandardný názov knihy vychádza z toho, že ak hneď ráno zjete žabu, môže vás tešiť pocit, že to bolo to najhoršie, čo vás stretlo v daný deň. Inými slovami, začať ráno s najmenej príjemnou či najťažšou úlohou a všetko ďalej už pôjde ľahšie. Kniha nie je dlhá, je rozdelená na pomerne veľa kapitol, ktoré sú napísané jednoduchým štýlom, preto sa dobre číta a ponúka mnoho myšlienok na zamyslenie sa. Nie všetko z knihy je použiteľné pre každého, ale pre klasickú kancelársku prácu sa toho hodí najviac. Zameriava sa na rozhodovanie, plánovanie, riešenie úloh, komunikáciu v rámci kancelárii, používanie mailu, telefónu, svoje silné a slabé stránky a pod.
Viacero z jeho rád som aplikoval vo svojej práci aj ja a myslím si, že pomohli.
4) Elisabeth Åsbrink: 1947
Skvelé čítanie o udalostiach dávno zabudnutého roka. Kniha mala všetky predpoklady na to, aby som ju prečítal prakticky okamžite: veľkosť tak akurát, aby sa zmestila do vrecka nohavíc, jednotlivé udalosti opísané v priemere na dĺžku jednej strany, takže sa dala využiť aj krátka príležitosť na čítanie, pútavý jazyk a vhodne vybraté epizódy skutočne z celého sveta. Autorka drží čitateľa v napätí často aj tým, že spomenie nejakú postavu a dlho vôbec nie je jasné o koho sa jedná, alebo čím je daný človek dôležitý. Tak sa napríklad vo februári dočítame o Michailovi ale až po niekoľkých ďalších spomenutiach sa v októbri dozvieme jeho priezvisko. Keďže sa bavíme o období hneď po skončení druhej svetovej vojny opisované príbehy by sa dali rozdeliť do troch kategórií: o obetiach vojny, o (spolu)vinníkoch vojny a o prebúdzajúcom sa živote po vojne. Kniha nepriamo poukazuje na to, v čom všetkom sa svet zmenil, aké už zabudnuté až bezvýznamné zo súčasného hľadiska udalosti hýbali vtedajším svetom, o koľko lepšie sa nám teraz žije, ako sme sa ako civilizácia pohli dopredu, v podstate však ľudia vo svojom vnútri ostali bez zmien, s tými istými vlastnosťami ako po vojne.
5) Wojciech Tochman: Eli, Eli
Štvrtá kniha edície Prekliati reportéri vydavateľstva Absynt, ktorú som prečítal. Poľský autor sa v nej zameriava na čoraz obľúbenejšiu formu turizmu – cestovanie za chudobou, tzv. poorism. Ide o opis extrémnej chudoby v metropolitnej oblasti hlavného mesta Filipín – Manily. Časť textu sú zážitky samotného autora, časť sú dialógy s predstaviteľmi miestnej chudoby a s ľuďmi, ktorí takúto turistiku organizujú. Veľkú časť knihy tvoria aj monológy filipínskych chudákov písané spôsobom, ako daní ľudia hovorili – nezastaviteľný tok myšlienok a nekonečné vety, pri čom sa prekladateľ Slavomír Bachura určite zapotil, výsledný preklad je však skvelý, žiadna spisovná slovenčina, zato množstvo slangu a vulgarizmov. V knihe sa môžete dočítať o ľuďoch, ktorí nemajú ani na oblečenie, iní spávajú na cintoríne, o prostitúcií, ktorá je často nútená a vo zvyšných prípadoch je jediným východiskom z chudoby. Predovšetkým však kniha nastavuje zrkadlo bielym turistom z Ameriky a bohatej Európy, kam patríme aj my, aj Poľsko, odkiaľ autor pochádza. Zhodou okolností som v Manile bol a napriek tomu, že som nevyhľadával chudobu ako turisti, ktorým sa kniha venuje, napriek luxusným obchodom, obrovským haciendam, drahým autám je extrémna chudoba v Manile všadeprítomná. Autor kritizuje ľudí, ktorí sa cielene chodia pozerať na biedu ako na ľudské ZOO, fotografujú ju a fotky zdieľajú na sociálnych sieťach. Kvôli takýmto fotkám sú ochotní urobiť čokoľvek a miestna chudoba takisto, keďže dostane zaplatené. A ako to už býva, mnohí sa na tom priživujú, či dokonca zneužívajú boha na využívaní chudoby. Kritizované fotky v knihe pochopiteľne nie sú.
6) Ruchir Sharma: Co dělá národy úspěšnými
Napriek názvu sa autor v knihe nevenuje tomu, prečo niektoré národy sú úspešné a niektoré nie, ale je to jeho predpoveď vývoja v každom z dôležitých štátoch na obdobie najbližších 5-10 rokov. Ako sám autor uvádza, akákoľvek predpoveď na obdobie dlhšie ako 10 rokov už nie je predpoveďou ale veštením. Slovensko sa v knihe nespomína vôbec, Maďarsko sem-tam, Česko už častejšie a Poľsko pomerne často. Autor, odvolávajúc sa na výsledky mnohých a mnohých a mnohých analýz, privádza nezapamätateľné množstvo faktov, na základe ktorých vyberá 10 pravidiel, podporených rôznymi kvantitatívnymi a často prekvapujúcimi ukazovateľmi, súčtami, koeficientami, percentami a pod., ktoré treba sledovať, aby sme vedeli určiť, ktorému štátu sa bude dariť a ktorému nie.
Pre ľudí s dobrou pamäťou môže byť kniha nekončiacim sa zdrojom citátov a my ostatní sa pri jej čítaní môžeme prinajmenšom zamyslieť. Spomeniem aspoň nasledujúce: Investície sa v USA počas recesie znížia o 10% ale spotreba klesne len o 1%. Dvadsaťročná reforma vzdelávania môže viesť k rastu ekonomiky až o tretinu, čo sa však preukáže až 75 rokov po reforme. Takmer polovica priemyselných robotov pracuje v automobilovom priemysle, kde je v USA aj tak zamestnaných najviac ľudí. Od roku 1950 boli autoritárske režimy pri moci v troch zo štyroch štátov, v ktorých bol rast buď nad 7% alebo pod 3%. Uzbekistan míňa viac na dotovanie lacnej energie (28% HDP) ako USA na armádu a sociálne zabezpečenie. Prepad cien nehnuteľností nastane vždy po tom, ako investície do nehnuteľností presiahnu 5% HDP. Žiadna mena sa za posledné desaťročia nezhodnotila viac ako švajčiarsky frank, napriek tomu ostáva podiel Švajčiarska na globálnom exporte stabilný. Priemerný príjem na osobu v Brazílii v roku 1914 predstavoval 15% príjmu v USA, o 100 rokov neskôr to bolo len o jeden percentuálny bod viac. Ak je najväčšie mesto viac ako 3 krát väčšie ako druhé v poradí (Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Maďarsko, Thajsko), vždy hrozí politická nestabilita z dôvodu regionálnych rozdielov (rozkol mesto vs. vidiek). A mnoho, mnoho iného poučného čítania.
7) Florian Illies: 1913. Léto jednoho století
Podobne ako 1947 aj táto kniha je kronikou jedného roka a kým prvá sa venuje obdobiu krátko po druhej svetovej vojne táto opisuje udalosti bezprostredne pred vypuknutím tej prvej. Musím však uznať, že prvá kniha ma jednoznačne viac oslovila. Nemecký autor roku 1913 Florian Illies sa zameriava prakticky len na nemecky hovoriaci svet, až príliš sa orientuje na umelecké prostredie a vôbec nevyužíva potenciál preddveria blížiacej sa vojny, o ktorej v danom čase nikto netuší.
Väčšinu knihy napĺňajú vzťahy medzi umelcami daného obdobia (z ktorých drvivá väčšina mne ako nekultúrnemu človeku nehovorí absolútne nič), ich spory, žabomyšie vojny, dozvieme sa kto s kým, kto bez koho, kto koho opustil, kto si našiel náhradu hneď na pohrebe životného partnera, kto mal akú orientáciu a či to skrýval, komu sa darilo a komu nie, ale väčšine umelcov sa skôr nedarilo. Úsmevne pôsobí neúspech berlínskej dobročinnej aukcie obrazov, ktorých hodnota v súčasnosti prevyšuje 200 miliónov eur, na aukcii sa však nepredal ani jeden obraz, preto umelci, aby sa vyhli blamáži, si kúpili obrazy navzájom.
Zaujímavým momentom sú poukazy na to, kto v danom období žil vo Viedni alebo ju navštívil, a skutočne sú to aj nečakaní ľudia, o ktorých čitateľ vie, čo v budúcnosti urobia, oni však o tom vôbec netušia. Vzniká napríklad otázka, či je to práve Viedeň ako jediné možné miesto, kde sa Stalin a Hitler osobne stretli. Kniha zachytáva niekoľko paralel so súčasnosťou. Spomeniem aspoň to, že streľby na školách a hromadné vraždy nevinných ľudí nie sú len výsadou posledných rokov. Vzniká aj otázka preventívnej vojny, ktorú sa vtedy presadiť nepodarilo a to možno aj vplyvom bestselleru Normana Angela pod názvom Veľká ilúzia, kde autor s poukazom na globalizáciu, prepojenosť štátov a očakávané obrovské škody usudzuje, že k veľkej vojne v Európe už nedôjde.
8) Michael Lewis: Bumerang. Cesta kolem nového třetího světa
Autor knihy Michael Lewis je americký spisovateľ a novinár, ktorý sa venuje predovšetkým finančným témam, čo je špecializácia, ktorej súčasná doba veľmi praje. Navyše vie písať veľmi zrozumiteľne o komplikovaných veciach, čoho potvrdením je aj daná kniha. Je to vlastne prerozprávanie jeho zážitkov počas cestovania po svete v čase krátko pred a po začiatku finančnej krízy roku 2008. V knihe sa zameriava na 5 štátov: Island, Grécko, Írsko, Nemecko a USA. Samotná kniha bola napísaná ešte v roku 2011 a po jej prečítaní sa priam žiada vygoogliť si, ako to tam potom dopadlo.
Ekonómom kniha neposkytne nič nové, pre laikov, osobitne pre tých, ktorí sa o financie veľmi nezaujímajú, však pútavo vysvetlí, v čom spočíva príčina krízy a že vlastne jej príchod bol nevyhnutný. Je to jedna z kníh, o ktorej si čitateľ povie, prečo som sa k nej nedostal pred udalosťami, ktoré opisuje, keďže podľa knihy je nad slnko jasnejšie, že ináč ako krízou sa to ani nemohlo skončiť. Takisto vzniká otázka, keď to bola jasné, prečo to toľkých ľudí prekvapilo a prečo aj samotný autor s knihou neprišiel ešte pred krízou.
9) Wendy Holdenová: Odsúdení prežiť
Skutočný príbeh troch žien, ktorý sa zameriava na, prevažne, deväťmesačné obdobie ich života a keď sa bavíme o 9 mesiacoch nie je ťažké dovtípiť sa, že sa jedná o ich tehotenstvo. Na tom by nebolo nič zvláštne, až na to, že porodili v koncentračnom tábore, presnejšie jedna v továrni, druhá vo vlaku, ktorým sa presúvali z jedného tábora (Auschwitz II-Birkenau) do druhého (Mauthausen) a tretia v Mauthausene. Ako zázrakom matky aj deti prežili, čo sa nedá povedať o manželoch/otcoch a väčšine rodinných príslušníkov. Osvienčim-Brezinka je koncentračný tábor s najväčším počtom obetí, viac ako 1 milión, preslávil sa aj tým že tam pôsobil Anjel smrti Josef Mengele, s ktorým prišli do styku aj všetky tri ženy, ľudia tábor poznajú aj podľa známej fotky jednopodlažnej budovy s bránou, do ktorej smeruje železničná trať. Po nej, spolu s desiatkami tisíc deportovaných ľudí zo Slovenska, prišli do tábora aj hrdinky príbehu. O niekoľko desaťročí sa s nimi stretla aj autorka, britská spisovateľka a novinárka, aby vyrozprávala ich príbeh. Jedna zo žien pochádzala z dedinky pri Hradci Králové, druhá zo stredného Poľska a tretia zo Zlatých Moraviec, kde som o viac ako polstoročie neskôr trávil časť svojho detstva aj ja. Čítanie je to, samozrejme, smutné, berúc do úvahy aj fakt, že drvivá väčšina obetí Osvienčimu zomrela behom niekoľkých hodín po príchode. Ako uvádza autorka, väzni v tábore nemohli svoj osud ovplyvniť skoro vôbec a prežitie bolo často vecou náhody. Stačilo, aby Mengele namiesto na jednu stranu ukázal na stranu druhú, aby stáli o jeden rad vľavo, aby nacisti na tehotenstvo prišlo o týždeň či dva skôr, alebo, aby vlak prišiel do Mauthausenu o deň skôr a už by nemuseli prežiť. Keďže autorkou je žena, hlavnými hrdinkami sú ženy, muži slúžia len na kulisu, podľa textu cítiť, že kniha je zameraná na ženské publikum a tak môžem povedať, že to je môj prvý ženský román, ktorý som prečítal. Ak majú všetky ženské romány takúto kvalitu, v čo dúfam, asi ich začnem čítať viac.
10) Dan Ariely: Aké drahé je zadarmo
Objednávate si reštaurácii drahé predjedlá? Nepoznám veľa takých ľudí, ale napriek tomu sa na jedálnych lístkoch drahé predjedlá nachádzajú pomerne často a nielen to, takéto predjedlá zvyšujú tržby reštauráciám bez toho, aby si ich niekto objednal. O tom, ako je to možné a veľa podobných a často aj nečakaných príkladov prináša táto kniha. Veď, povedzme si na rovinu, kto je viac oprávnený hovoriť o peniazoch ako Američan židovského pôvodu? Kniha ale nie je len o peniazoch. Autor sa vo svojom pracovnom živote venuje behaviorálnej ekonómii a v knihe poukazuje na prípady, ktoré by podľa štandardnej, až sa dá povedať mainstreamovej ekonómii, nemali existovať, no napriek tomu sa dejú, čím sa dostávame k hlavnej myšlienke knihy a to je nesprávnosť pohľadu na ľudí ako racionálne bytosti. Zamyslenia hodné sú predovšetkým pasáže venujúce sa porovnaniu trhových noriem so spoločenskými s otázkami, ako je možné, že niečo sme ochotní robiť zadarmo ale nie za peniaze, s poukazom na to, že peniaze sú veľmi často najdrahšou cestou ako ľudí motivovať. Autor je držiteľom Ig Nobelovej ceny za výskum, ktorým sa potvrdilo, že drahé fejkové lieky sú účinnejšie ako lacné fejkové lieky, čo je charakteristickou ukážkou záverov autora nachádzajúcich sa v tejto publikácii. Nie nadarmo sa preto jedna celá kapitola zaoberá vplyvom placeba v medicíne, kde boli niektoré výsledky opísaných výskumov pre mňa tak neuveriteľné, až som si ich pravosť pre istotu googlil.
11) Yuval Noah Harari: Sapiens. Stručná história ľudstva
Keď kniha V zajatí geografie je ukážkou, ako by mohla vyzerať učebnica geografie táto kniha je príkladom na učebnicu školského dejepisu a určite by ju žiaci čítali oveľa radšej ako tie dejepisy, s ktorými som sa ja stretol. Kniha je strhujúcim prehľadom histórie druhy homo sapiens od čias, keď bol úplne bezvýznamným živočíchom niekde v Afrike, podobne ako voľne pobehujúce zebry, až po súčasnosť s výhľadom do budúcnosti s nastolením viacerých nezodpovedaných otázok. V knihe sa nedozviete, kedy a aký faraón vládol v Egypte či panovník v Ríme, ale skôr odpovede (alebo možné odpovede) na otázky, prečo a ako. Prečo sa práve človek stál pánom tvorstva? Prečo sa na zaoceánske výpravy do neznámych končín vydali Európania a nie Číňania. Prečo za 24 hodín zabili kresťania viac iných kresťanov ako rímske impérium za celú svoju existenciu. A čo keď boli neandertálci príliš podobní na to, aby sme ich ignorovali, ale príliš odlišní na to, aby sme ich tolerovali? Prečo je úverový rating krajiny pre jej ekonomický blahobyt oveľa dôležitejší ako jej prírodné zdroje? Kniha je veľkou kritikou ľudstva, toho ako sme sa vždy zle správali k zvieratám, k prírode, k iným ľuďom, k sebe samému, ale je aj kritikou náboženstva, ideológií, našich činov, impérií. Žijeme v najlepších časoch, ale sú súčasní ľudia šťastnejší ako boli lovci zberači pred desiatkami tisíc rokov alebo obyčajný roľník v stredoveku? A čo je to vlastne šťastie? Veď väčšina narkomanov je najšťastnejších po užití drogy. Hoci posledné kapitoly knihy boli na mňa až moc filozofické, čítanie je to pútavé s množstvom zaujímavých faktov a úvah.
12) Juraj Mesík: Posledné impérium. Texty o agónii Ruska
Zbierka článkov hlavného slovenského rusofóba, v ktorých sa opakovane vyjadruje o neutešenej situácii u nášho najväčšieho slovanského brata. Články boli publikované v priebehu posledných rokov prevažne v SME, v denníku N, ale aj na aktuality.sk, či jetotak.sk a inde a preto sa niektoré pasáže v knihe opakujú, čo je pomerne nešťastné a zvláštne, ale vzhľadom na to, že sa jedná o zbierku textov je to aj pochopiteľné. Autor sám seba charakterizuje ako rusorealistu, ktorý si nezatvára oči pre situáciou v Rusku a svoju lásku vyjadruje kritikou režimu, kritikou politiky, ale aj kritikou samotných Rusov, ktorí sa nechajú klamať propagandou. Veď kto má viac rád danú krajinu? Ten kto slepo mlčí, nevidí, kam to smeruje a toleruje porušovanie zákona a demokratických štandardov alebo ten, kto negatívne javy vypichuje a hľadá riešenia? V diele sa nachádza skutočne množstvo faktografických informácií o histórii, ekonomickej a demografickej situácii, o náladách a tendenciách. Číselné údaje, napríklad, o pôrodnosti, o detskej úmrtnosti, o potratoch, detských domovoch, alkoholizme, obetiach nehôd na cestách, AIDS, starostlivosti o chorých sú, samozrejme, veľmi pesimistické. Mňa o tom presviedčať nemusí, ja som v Rusku žil a mnohokrát ho navštívil. Odporučiť dané dielo rusofilom je úplne zbytočné, oni ju čítať nebudú, autora majú na ignore liste, ale pre ľudí, ktorí sa zaujímajú o okolitý svet, alebo sa chcú utešiť v tom, ako sú na tom v iných štátoch ešte horšie to bude zaujímavé, ale smutné čítanie. Nedostatkom knihy je, že v niektorých pasážach to Mesík svojimi komentármi už preháňa. Autor ide v závere s kožou na trh a predpovedá nie len rozpad Ruskej federácie (čo nie je až také ťažké predpovedať) ale uvádza aj konkrétny rok, v ktorom túto aj z jeho pohľadu smutnú udalosť predpokladá.
13) Ľuboš Blaha: Antiglobalista
Napriek veľkej snahe, keď som sa k tomuto dielu opakovane vracal, sa mi ho prečítať celé nepodarilo, ale väčšiu polovicu som dal. A neverím, že knihu niekto reálne dokázal prečítať celú. To sa jednoducho nedá. Dielo má 460 strán zapísaných na knihu extrémne malým písmom, vety dlhé aj cez 10 riadkov a ak si odmyslím pár desiatok strán analýzy rôznych ľavicových smerov s poukazom na rozdiely medzi nimi, v celom diele sa opakuje len jedna jediná myšlienka: za všetko zlé na svete môže globalizácia. Jedovaté chápadlá globalizácie vidí autor všade, v ľavici, s ktorou nesúhlasí, v odboroch, samozrejme v pravičiaroch, vykorisťovateľoch, ale napríklad aj vo futbale. Autor hneď ponúka aj riešenie: jediná možnosť, ako zlepšiť situáciu vo svete je marxizmus, ktorý, keď sa nepodarí zaviesť dobrovoľne, treba ho ľuďom v mene dobra nanútiť nasilu. Autor kritizuje všetko možné, veď globalizácia skazila celý svet a človek by ani nečakal, ktoré aspekty života mu globalizácia zničila. Až mám strach žiť v tomto svete. Ak by si knihu prečítali nejakí mimozemšťania, tak by boli zhrození z tohto sveta a nadobudli doje, že žijeme na pokraji katastrofy a pritom sa dá nájsť nespočetne veľa analýz preukazujúcich opak. Z knihy cítiť smútok autora nad tým, že situácia robotníkov a aj nižších vrstiev sa zlepšila natoľko, že jeho bludy už ani ich neoslovujú. Takisto je rozčarovaný z toho, že aj ľavica sa posunula ďalej a už sa nezameriava na nezmyselný boj proti všetkým ale napríklad na debaty o právach menšín a tých najslabších.
Mám vo zvyku označovať si strany v knihe, kde je niečo zaujímavé, kontroverzné, alebo s čím nesúhlasím, keď som však mal označenú každú stranu, tak som s označovaním na 20. strane skončil. Istý ruský literárny kritik (meno som už zabudol) bol známy tým, že jeho kritika bola rozsiahlejšia ako samotné kritizované dielo. To isté sa dá napísať aj o tomto Blahovom pamflete. Analýza jednej vety môže byť na niekoľko odstavcov. Tvrdé napríklad, že kapitalizmus nemôže existovať bez korupcie, že európsky voliči dennodenne doplácajú na globalizovaný trhový kapitalizmus svojou chudobou (kto je bohatší ak nie Európa a kedy boli Európania bohatší ak nie teraz?), hlavná hrozba pre neoliberálov je ľavicový antiglobalizmus (haha), neoliberálna politika škrtania zdecimovala Grécko (a čo tak dlh?). Kniha sa vezie aj na populárnej vlne konšpirácií a začína sa výstižne – citátom Karla Marxa.
14) Alexej Čadajev: Путин. Наши ценности
Pokračujúc v politickom okienku som sa dostal k hlavnému klenotu – knihe, ktorá podľa opisu má byť o cennostiach, ktoré sú charakteristické pre ruský národ a podľa úvodu mala byť o tom, ako tieto cennosti realizuje Vladimír Putin, v skutočnosti je to však jeden z mnohých prvkov budovania kultu osobnosti súčasného ruského prezidenta. Kniha je písaná spôsobom ako Putin rozhodol, Putin prijal dekréty, Putin správne uhádol, len Putin uvidel, len Putin vie a pod. V knihe sa Rusko definuje ako demokratický štát so slobodnou diskusiou, ktorý môže byť pre ostatné štáty vzorom v mierovom spolunažívaní rôznych náboženstiev na jednom území, ktorý trvá na výlučne diplomatickom riešení akýchkoľvek konfliktov a len v rámci medzinárodného práva (v časti, ktorá sa venuje Ukrajine sa posledné tvrdenia samozrejme nespomínajú). Keď som študoval v Rusku, tak sa tam viedli diskusie o tom, či Rusko je súčasťou západu, alebo východu, jednoducho, akým smerom má ísť. Medzičasom už zrejme nastal určitý posun, keďže podľa autora je Rusko európskejšie ako samotná Európa, inými slovami zosobňuje Európu, akou ona bola pred niekoľkými desaťročiami a preto je Rusko prakticky poslednou nádejou na obranu tradičných cenností. Veď aj v Sírii ide Rusku o ochranu miestnych kresťanov, ktorým kvôli Západu hrozila genocída.
Kniha je skvelou ukážkou dokonalej propagadny a z tohto hľadiska jej skutočne niet čo vytknúť. S faktami sa pochopiteľne pracuje pomenej a keď, tak to len s tými, ktoré sa hodia. Autor schvaľuje akýkoľvek krok prezidenta Putina, dokonca je schopný vychváliť aj zákon Dimu Jakovleva, ktorým Rusi ochránili svoje siroty tým, že zakázali ich adopciu do zahraničia. Autor je poradca predsedu ruskej Štátnej dumy Vjačeslava Volodina. Toho Volodina, s ktorým sa tak priatelí kapitáň Danko. Knihu odporúčam samotnému Dankovi a jeho fanúšikom, ale motiváciu v nej môže nečerpať aj taký Peter Bielik z TA3, či denník Pravda.
15) Susan Cainová: Ticho. Síla introvertů ve světě který nikdy nepřestává mluvit.
Keďže som túto knihu čítal na dovolenke pri mori, zlé spomienky na ňu mať nemôžem. Skutočným cieľom knihy to zrejme nie je, ale určite dodá sebavedomie introvertom a môžeme si uľaviť, že vo svete ovládanom extrovertami to s nami nie je až také biedne. Hoci tvrdenie, že vysoká hladina extroverzie pravdepodobne pomáha pri párení nie je to, čo by mladí introverti chceli počuť. Ale zas vraj introverti bývajú v riadiacich pozíciách úspešnejší a dokonca sa vedia uplatniť aj ako sales, musia však poznať svoje silné stránky a vedieť, akými ľuďmi sa obklopiť. Rady ako to urobiť sú v knihe. Daná kniha je pomerne rozsiahla a miestami až príliš zdĺhavá, skutočne zvláštnosťou sú poznámky na konci knihy v dĺžke neuveriteľných 70 strán.
Autorka, sama introvertka, opisuje vývoj vzťahu (americkej) spoločnosti k introvertom, ako sa považovali za mestskú abnormalitu a bolo ich treba liečiť (o inej menšine si to niektorí ľudia myslia aj teraz), dáva za príklad mnoho úspešných introvertov (napr. Obama), najcennejšie rady sú zrejme o tom, ako vychovávať introvertné dieťa, poučné je aj ako sa má introvert správať na pracovisku, prípadne ako má spolu vychádzať introvertno-extrovertný pár. Autorka sa odvoláva na plno rôznych a aj prekvapivých štúdií, napr. prečo je dôležité, ako prežije dieťa prvé tri a pol hodiny života a ako sa mení rozhodovanie mužov, keď im predtým ukážu erotické obrázky. Kniha je čiastočne autobiografická a hlavne poučná.
16) Timothy Snyder: On Tyranny. Twenty Lessons from the Twentieth Century
Autor je známym spisovateľom a historikom s mnohými oceneniami a bohatou praxou, nedávno navštívil aj Slovensko https://medziknihami.dennikn.sk/clanky/timothy-snyder-na-slovensku/ . Daná kniha má množstvo pozitívnych hodnotení, pre mňa však bola určitým sklamaním, zrejme nie som jej cieľovým publikom. Kniha je to extrémne krátka, má len 126 strán, veľké prázdne okraje okolo textu a aj dopoly zapísané stránky v knihe. Autor vymenováva 20 lekcií, ktoré sme sa mali naučiť z 20. storočia a veľmi stručne ich opisuje. Vzhľadom na krátkosť tejto knižočky však niektoré kapitoly majú len dve strany textu. Mám taký dojem, že ináč skvelý autor bol taký rozčarovaný z víťazstva Donalda Trumpa vo voľbách v USA, že dostal potrebu napísať knihu, v ktorej snáď v každej kapitole priamo či nepriamo na amerického prezidenta poukazuje a kritizuje ho. Kniha neobsahuje dlhšie úvahy a už vôbec nie polemiky, takisto v nej nie je ani veľa faktov. Dôležité však je to, čo obsahuje – krátke, jednoznačné a výstižné rady ako sa zamýšľať nad udalosťami dnešných dní, berúc do úvahy skúsenosti predovšetkým Európy z 20. storočia, lebo je to práve história, ktorá nám dáva odpovede na nezodpovedané otázky súčasnosti. Kniha je vhodná najmä pre ľudí, ktorí knihy veľmi nečítajú a ľahko podľahnú jednoduchým riešeniam komplexných problémov. Či sa však kniha dostane až k tomuto publiku je viac ako otázne.
17) Martin M. Šimečka: Medzi Slovákmi. Stručné dejiny ľahostajnosti od Dubčeka k Ficovi, alebo ako som sa stal vlastencom
Autora knihy často označujú za nepriateľa národa či zapredanca, ale tak ako Mesík sám seba označuje nie za rusofóba ale za rusorealistu, analogicky aj Martin M. Šimečka svojou kritikou pomerov na Slovensku prejavuje nie nenávisť, ale práve lásku k nášmu národu. Kniha je takým mixom autobiografie, opisu povojnových udalostí so zameraním sa predovšetkým na obdobie po roku 1989 a náhľadom do duše Slovákov. Knihe je pomerne krátka a neuškodilo by jej, keby bola aj dva krát dlhšia. Ústrednou charakteristickou vlastnosťou, ktorú autor pripisuje Slovákom je ľahostajnosť, čo podporuje mnohými príkladmi z nedávnej minulosti a cítiť ju počas čítania celej knihy. Rozprávanie sa začína ešte v čase hlbokého komunizmu, keď bol autor malým dieťaťom a postupne sa čitateľ môže oboznámiť s tým, ako vyzeral život v rodine disidentov a ako stretnutia s intelektuálnou elitou Čiech aj Slovenska formovali osobnosť autora. Napriek tomu, že obidvaja jeho rodičia sú Česi, autor sa cíti byť Slovákom a jeho porovnania Čechov a Slovákov sú rozhodne zujímavé, autor poukazuje aj na to, čím sa líšime od Maďarov a Poliakov. Za pozornosť stojí aj osoba, ktorej pripisuje hlavnú zásluhu na páde Mečiara. Čo sa týka budúceho vývoja na Slovensku autorov názor však ja nezdieľam. Šimečka považuje aj emigráciu zo Slovenska za formu ľahostajnosti, ľahostajnosti voči Slovensku, keďže „slovenská spoločnosť je krehká a každý odchod ju nielen oslabí, ale ešte zvýši hustotu luzy, ktorá zostáva, keďže nemá kam odísť“.
18) Don Thompson: Jak prodat vycpaného žraloka za 12 miliónů dolarů. Prapodivné zákony ekonomiky současného umění a aukčcný domů
Autor knihy je ekonóm a profesor marketingu, učil napríklad aj na Harvarde, a vo svojej knihe podáva unikátny pohľad na oblasť súčasného umenia, predovšetkým z pohľadu spomínanej ekonómie a marketingu so zameraním sa na to, od čoho sa odvíja cena umeleckých diel. Kniha vám takisto povie, kto sú najžiadanejší a najcennejší súčasní autori (nikoho z nich som nepoznal), ktoré sú najlepšie galérie (2 som poznal, v jednej som aj bol), ktorí zberatelia sa považujú za najväčších expertov, na ktoré výstavy sa oplatí ísť (tiež som nepoznal) a na ktorých aukciách sa predávajú najdrahšie obrazy (to prekvapením nie je). Dôležitou súčasťou knihe je to, ako títo jednotlivý aktéri na trhu s umením formujú súčasné umenie. Kniha obsahuje množstvo analýz (ak sa bavíme o ekonómovi tak sú to priam ukážkové case studies) vývoja cien umeleckých diel, dozviete sa, ako je možné predať žraloka z názvu knihy za takú cenu, navyše, keď už sa začal pomaly aj kaziť a náklady na tvorbu samotného diela boli násobne nižšie, a hlavne je poučné, že všeobecne ani nie je dôležité, kto je autorom diela, na cenu súčasného umenia vplývajú skôr iné nepriame faktory. Bežný človek sa o cene umeleckých diel dozvie možno len okrajovo, keď sa niečo predalo rekordne draho na dražbe, podobné príklady sú aj v knihe, a je ich tam požehnane aj podrobnou predhistóriou, autor aj radí kedy, ako a do akého umenia investovať a vlastne, či je nákup umeleckých diel výhodnou investíciou pre laikov a pre znalcov. Jedným zo záverov knihy je to, ako nelogicky funguje samotný trh s umením a táto nelogika je vlastne podstatou danej knihy. Pri chvíľkovom porovnávaní so Slovenskom som sem tam rozmýšľal o tom, ako ďaleko od reálneho sveta si tu my žijeme, resp. ako svet top umenia uletel od reálií pozemského sveta a aké blbosti sú zberatelia ochotní kúpiť za premrštené ceny. Aspoň jeden ukážkový príklad – zmrazená busta z niekoľkých litrov krvi autora diela, ktorú kupec potom musel skladovať v mrazničke, ktorú mu majstri pri rekonštrukcii odpojili a celá busta vytiekla z mrazničky.
19) Andrea Richardson: Minimalistický domov. Prestaň upratovať a začni žiť
Kniha z edície som na materskej a budem všetkým radiť, ako to robiť lepšie, hoci musím uznať, že autorka si vybrala v dnešnej dobe pomerne vhodnú tému a knihu napísala pútavo. Jedinou chybou snáď je, že sama autorka nie je psychológom a väčšinu názorov čerpá len zo svojich osobných skúseností a hodilo by sa podporiť svoje tvrdenia vedeckými skúsenosťami. Hlavnou témou knihy je teda minimalizmus, ktorého podstatou je vlastnenie skutočne len tých vecí a v takom počte, ktoré sú pre život nevyhnutné, čo je v rozpore s zo všade sa na nás valiacim konzumom. A ako účastník viacerých detských osláv musím uznať, že také detské narodeniny sú priam ukážkovým príkladom konzumnej spoločnosti. Koľko detí si pozvete, minimálne toľko darčekov dieťa dostane.
V knihe sa dozviete, ako prekonať tento spôsob života a myslenia, že tým absolútne nič nestratíte, ale veľa získate. Čím menej vecí vlastníte, tým menej vecí sa váľa po dome, menej neporiadku, menej času sa minie na obliekanie, samozrejme menej žehlenia, menej času na ukladanie vecí, menej skríň, a získate samozrejme viac času pre sebe a ostane aj viac peňazí. Autorka radí ušetrené prostriedky minúť radšej na kvalitnejšie jedlo a výlety/dovolenku. Rady autorky sú to logické a nič svetoborné, hlavne je potrebné sa zamyslieť, či to skutočne chcem alebo nie. A myslím si, že s danou knihou v ruke by to určite zvládli aj veľké nákupné maniačky. Spomeniem aspoň jednu radu – zbaviť sa každého oblečenia, ktoré ste nemali na sebe viac ako jeden rok. Ja som zhodou okolností v danom čase robil poriadok v skriniach a skutočne som vyradil niekoľko vriec oblečenia. Kniha nie je ale len o oblečení, dôležitá časť sa týka hračiek a každá miestnosť domu si zaslúžila osobitnú kapitolu.
Ďalšia kniha, ktorou som sa čiastočne inšpiroval aj ja. Ak chcete zmeniť svoj život k lepšiemu, môžete začať touto knihou.
20) H. G. Wells: Vojna svetov
Klasika literatúry svojho druhu. Prvý krát vyšla ešte v roku 1898 a napriek 120 rokom od vydania má stále čo ponúknuť. Novela je k dispozícii v novom slovenskom preklade, ktorý je vraj „prvý kompletný, necenzurovaný“. Hoci je preklad nový, obsahuje viacero archaizmov, ktoré vhodne dopĺňajú historický charakter diela. Kniha je napísaná v prvej osobe jednotného čísla a vracia sa k prelomovým a pomaly už zabudnutým udalostiam z konca 19 storočia, ktoré neopakovateľným spôsobom zmenili život ľudí na planéte zem. Rozprávačom je neznámy bezmenný príslušník britskej strednej triedy a denníkovým dokumentárnym spôsobom opisuje udalosti na predmestí a aj v samotnom Londýne, udalostí, ktoré sa v súčasných dielach zvyknú odohrávať skôr v New Yorku, ale v danom období bol práve Londýn najväčším mestom na svete. Oboznamujeme sa s putovaním hlavného hrdinu a jeho brata v dobe bez áut, so správaním sa ľudí v krízových situáciách, ale aj s viacerými profesiami, ktoré v súčasnosti už neexistujú. Kniha sa stala podkladom na množstvo knižných, rozhlasových aj filmových diel, ktoré čerpali z jej odkazu. V porovnaní s nimi a v dnešnej dobe však Vojna svetov môže vyznieť skutočne málo akčne a pasívne, keď namiesto akcie v knihe prevládajú opisy putovania, je to čiastočne taký peší roadtrip, treba sa ňu ale pozerať v dobovom kontexte, keď sa jedná o novátorské dielo svojho obdobia.
Kniha sa začína pristátím Marťanov na planéte zem a opisuje udalosti, ktoré po tom nasledovali, vrátane beznádejného boja Dávida s Goliášom.
21) Patrick Smith: Zeptejte se pilota. Vše, co jste kdy chtěli vědět o letecké dopravě a cestování letadlem
Posledná kniha tohto roka a také oddychové čítanie o leteckej doprave. Ako sa dá očakávať, autor obhajuje leteckú dopravu, hoci poukazuje aj na viaceré nedostatky v letectve a poukazuje na možné zdroje problémov, hlavne vyvracia viaceré mýty a je preto vhodná aj do lietadla a hlavne pre tých, ktorí sa boja lietania. Kniha je rozdelená na 7 kapitol, ktoré sú písané spôsobom otázka-odpoveď, doplnené autobiografickou časťou a vsuvkami, venujúcimi sa napríklad vysvetlením príčin leteckých katastrof. Inšpiráciou pre knihu je stránka samotného autora www.askthepilot.com, z ktorej mnohé otázky pochádzajú. Nájdete tu odpovede snáď na všetky otázky týkajúce sa lietania, leteckého priemyslu, bezpečnosti dopravy ale aj života a výučby pilotov. Otázky sú od tých jednoduchších, napríklad, prečo lietadlo nespadne, koľko váži, až po zložitejšie, ako funguje letecký motor, ale dozviete sa aj koľko stojí lietadlo, aký je vplyv mobilných telefónov a pod. Pri jednom z posledných letov sa slečna na checkine nado mnou zľutovala a, keďže som bol najvyšší v lietadle, dala mi sedadlo pri núdzovom východe. Pred odletom nám letuška podrobne vysvetľovala ako sa otvára núdzový východ a ja som celý let rozmýšľal, čo by sa stalo, keby som ho otvoril za letu. Z knihy som sa dozvedel odpoveď aj na túto otázku.
