Všetko to začalo jednou lacnou letenkou na internete. Žiadne váhanie. Okamžitá kúpa. Plánovanie na poslednú chvíľu. A zrazu som sedela v lietadle. Čakal ma vyše trinásťhodinový let do Antananariva – hlavného mesta Madagaskaru. A deväť dní plných dobrodružstva. O to väčšieho, že som nemala presný plán, kam všade pôjdem. A kde všade skončím…
Čaro extrémov
Keď ráno vstávaš a večer ideš spať s tým, že v podstate nevieš, kde budeš o pár hodín….
Keď sa ti na izbe nedajú zamknúť ani zavrieť dvere, terasa je otvorená do divočiny a ty naozaj nevieš, čo všetko si strčiť pod podušku…
Keď sa rozhodneš, že predsa len skúsiš tú africkú MHD, ale po chvíli sa len bezmocne prizeráš, ako ubúda miesta i kyslíka a cesta sa nekonečne preťahuje…
Keď ti ujde čln pre ľudí, dostaneš sa na ostrov aj ako náklad - veď medzi ryžou a sliepkami sa dá prežiť, iba že si si myslela, že to bude trvať hodinu a nie štyri.
Keď máš pocit, že ťa domorodé deti roztrhajú na kusy, ak by si pri nich postála o niečo dlhšie.
Keď ostaneš uviaznutá na ostrove a máš jeden deň na to, aby si v afrických podmienkach prekonala 700 kilometrov.
Keď dúfaš, že sa z Madagaskaru vrátiš skôr ako Móric Beňovský.
No adrenalínu mrte.
Vybrala som sa sem v dresscode a´la za chalana len s malou cestovnou taškou, ruksakom, spacákom a jednými topánkami. Neskôr som prišla na to, že ani tie príliš potrebovať nebudem. To, čo v skutočnosti budem potrebovať viac, sa do žiadnej batožiny nezmestí. Odhodlanie, nadhľad, optimizmus a vieru v dobré konce. Lebo spolu so zážitkami ma postretnú aj mnohé strasti, ktoré otestujú moje nervy i trpezlivosť.
V hlavnom meste Madagaskaru – africkej rómskej osade
Dva dni som strávila priamo v Antananarive. Domáci ho volali jednoduchšie – Tana. Sem som šla ešte na istotu. Mala som booknutý hotel na dve noci a v pláne prehliadku niekoľkých zaujímavých miest. Kráľovského paláca, miestneho múzea, Ulice Mórica Beňovského a vyhliadku z najvyššieho miesta tohto trojmiliónového mesta.
Hotel ma príjemne prekvapil. Ubytovanie bolo veľmi priestranné a priestory vyzerali viac ako obstojne. Až som sa sama seba pýtala, či som naozaj v chudobnej Afrike. Volal sa Oceanis Home & Voyages a od letiska bol takpovediac na skok.
No potom prišla na rad otázka jedla. A tu bol prvý kameň úrazu. Strava bola veľmi chudobná, ak vôbec bola… Večeru mi raz zháňali tri hodiny. Bol to stejk z kravy a v duchu som sa spytovala, či tú kravu zohnali ešte živú a takto mi ju za ten čas pripravili. Ale musím povedať, že mäso chutilo skvele a nepostihli ma ani žiadne črevné ťažkosti. Možno aj pre to, že som si hneď potom preventívne „rubla” domáceho, ktoré bolo neskôr mojou záchranou pred mnohými problémami…
Po takých dvoch-troch dňoch som si už zvykla na to, že v tejto krajine si treba vážiť naozaj málo. Obyčajné jedlo, nocľah, spoľahlivý autobus alebo taxík, ktorý nemešká niekoľko hodín a v neposlednom rade dobrých ľudí.
Samotné Antananarivo bolo obrovské – asi trojmiliónové, veľmi rušné, špinavšie, s dosť veľkou kriminalitou. Keď som poslala svoju prvú fotku odtiaľ domov, prišla mi odpoveď typu: „Vyzerá to tam ako rómska osada”. Niečo na tom bolo. Prvý deň som sa ledva odvážila sama vyjsť na ulicu. Druhý deň som už tento problém vyriešila vďaka domácemu sprievodcovi s dobrou angličtinou a taxikárovi z hotela. V hlavnom meste bolo základom vždy mať niekoho pri sebe, najlepšie takého, za koho zodpovedal ďalší, aby v prípade, že by vás „odkrágľovali”, niesol zodpovednosť aj niekto iný ako vy.
Takto som si v pokoji mohla pozrieť miestne pamiatky a aj sa o nich čo-to dozvedieť. Napríklad, že členovia vládnucich vrstiev sa tu kedysi medzi sebou vraždili pre moc rovnako ako v iných krajinách. Okrem toho tu mali premiéra, ktorý si vynucoval pozornosť streľbou z miniatúrneho dela.
Malgaši sa pamiatky snažili udržiavať aj tými najjednoduchšími spôsobmi, keďže peňazí nebolo nadostač. Strecha múzea bola deravá, vnútorné priestory sa skúšali uchrániť pred dažďom desiatkami vedier. Kráľovský palác pred vyše dvadsiatimi rokmi vyhorel, no podarilo sa zachrániť množstvo dobových predmetov i obnoviť kaplnku.
No a Móric Beňovský? Ak sa na neho spýtate bežných ľudí alebo šoféra taxíku, nevedia, o koho ide. Vyzeralo to tak, že len špeciálne školení miestni sprievodcovia poznali príbehy o ňom a jeho dobrodružnom živote, ktorý sa zakončil tak tragicky.
Toamasina – do neznáma a ešte ďalej
Keďže hlavné mesto Madagaskaru je od mora vzdialené stovky kilometrov, plánovala som sa postupne presunúť smerom k pobrežiu Indického oceánu. Konečnou mal byť ostrov Sainte-Marie. No ten bol vzdialený približne sedemsto kilometrov, preto som potrebovala zaujímavé medzizastávky. Jednou z nich bolo mestečko Toamasina. Maličké, ale pritom druhé najväčšie na Madagaskare. Oproti Antananarivu tam bol božský pokoj. Žiadne preplnené ulice, kričiaci ľudia a trúbiace autá. Nič, len dreveno-slamený bungalov obklopený šumom oceánu a ranným spevom vtákov niekde na konci sveta…
Všade navôkol len palmy, piesok a sem-tam miestni rybári. Dokonalý duševný detox. Elektrina tu fungovala tak štyri hodiny denne, dvere sa nedali zamykať. Spočiatku som preto spala s peňaženkou a mobilom pod poduškou, ale potom som si uvedomila, že sem – na koniec sveta by ma aj tak nik neprišiel okradnúť.
Namiesto spolubývajúcich som mala jašterice, pavúky a kadejaký hmyz. No moskytiéra, B-komplex, výživové doplnky, repelent, levanduľový olej a znova raz domáce to istili. Avšak ráno ma v posteli aj tak prebudili mravce. Tak som ich skúsila namiesto rannej rozcvičky pozabíjať…
Jedlo tu bolo veľmi diétne, ale ako vytrvalostný športovec som bola zvyknutá na kadejaké extrémy. Prežijem všetko. Na raňajky nejaká mini omeletka, na obed čo more domácim dalo a na večeru zeleninový šalát, pomedzi to niečo z mojich cestovateľských zásob. Domáci boli veľmi milí, i z toho mála sa snažili poskytnúť mi chutné jedlo. Ich pohostinnosť a ústretovosť boli nefalšované, keďže na turistoch si určite veľa v týchto končinách a pri veľmi nízkych cenách nezarobili. Napríklad jednoduché ubytovanie na jednu noc poskytovali v priemere za 10-15 eur, často aj s jednoduchými raňajkami. Takými, po ktorých nezomriete od hladu, ale málo vám nechýba, keď si ich porovnáte s domácou praženicou, toastami alebo ovsenými kašami s ovocím. Žiadne také, tu hladná africká realita. Sa prispôsob. Rovnako tak ceny za jedlo boli extrémne nízke – dalo sa najesť v prepočte aj za euro-dve. Ich mena sa nazývala Malagašský ariary a museli ste mať na ňu papierové vrecko alebo rovno igelitku. Jedno euro totiž zodpovedalo približne š ariary. Avšak, keďže ostrov má stále akú-takú francúzsku tradíciu, často sa dalo platiť i eurami. A čo by to bolo za chudobnú krajinu, keby sem Američania nepretlačili i svoj dolár? Čiže, takto ste pokojne mohli vyhadzovať z peňaženky aj tri meny a kombinovať či prepočítavať donekonečna.
V Toamasine som strávila deň a pol – užívala si slnka, oddychu, behu po pláži a toho nekonečného pokoja. Domáci rozprávali väčšinou len po francúzsky, takže komunikácia príliš nehrozila, i keď občas si išli svoje a ja tiež. Ale i napriek tomu som tu vôbec nemala pocit samoty a strachu už vôbec. Dokonca, i keď som potrebovala pomoc, zjavili sa vždy skôr, než som očakávala. Jedného rána sa mi podarilo pokaziť zámku a nemohla som sa dostať z izby. Okno ani za svet otvoriť a škáry v stenách som dostatočne veľké nenašla. Už som sa začínala opúšťať, keď vtom som vonku zazrela domácu ako prichádza smerom k bungalovu. Na moje zúfalé mávanie najprv len odkývala, ale potom pochopila, že nemávam len tak. Podala som jej kľúč cez tú najväčšiu škáru pri okne a ona ma zvonku odomkla. Od tej chvíle sa však dvere nedali ani zavrieť, tobôž nie zamykať…
Strastiplná cesta na pirátsky ostrov
Loď na ostrov Sainte-Marie pravidelne vyplávala z mesta Soanierana Ivongo. Cesta sem z Toamasiny autobusom mala trvať štyri hodiny a následne loďou hodinu. Najprv som plánovala celú cestu ísť s jednou africkou výletnou spoločnosťou, ale kým som sa s nimi spojila a oni sa mi ozvali naspäť, bolo neskoro. Domáca ma teda vypravila na miestnu MHD-čku a zaželala mi šťastnú cestu. Nič však nešlo jednoducho a už vôbec nie podľa časových rozpisov…
Teraz vám opíšem, ako vyzerá cestovanie v africkej MHD-čke. Už sa asi nikdy nebudem smiať na vtipoch o somálskych autobusoch, lebo po približne šiestich hodinách v škrípajúcom vozidle africkej kvality som mala celkom dosť. Kapacita bola asi tak pätnásť ľudí, ale čo tam po kapacite, nahrňme tam každého, kto zaplatí, aj sliepočky nech so sebou vezme. Možno vnútri za ten dlhý čas i znesú vajíčka alebo niečo iné… Uvidíme, kto zdochne skôr, či sliepky zviazané dohromady za nohy po štyri, alebo ľudia namačkaní na seba, nalepení na špinavé sedadlá, s túžbou dosiahnuť ku oknu, aby si ukradli aspoň trochu prúdiaceho vzduchu. Na jednej zo zastávok mi na kolenách pristalo malé dieťa. Poďakovala som Bohu za to, že to nie je sliepka a dúfala v čo najskoršiu konečnú. Našťastie som patrila k tým vyvoleným, čo mali miesto pri okne a dokonca sedeli, čiže som to v podstate ešte vyhrala. Mohla som cestou po divokých neupravených afrických cestách, kde autobusy podchvíľou dostávali defekt, obdivovať miestnu krajinu, dedinky, obyvateľstvo. Občas sme míňali „pojazdné občerstvovačky” alebo oni nás? Boli to ženy, deti, niekedy i muži s košami ovocia, misami s vyprážanými rybami alebo kalamármi. Keď som konečne vystúpila z jedného autobusu, zistila som, že musím prestúpiť ešte na jeden.
Super! Mám taký pocit, že tú loď na ostrov nestihnem. Bol to správny pocit, po ďalšej hodine cestovania som bezradne vystúpila v rušnom prístave, plnom všetkého len nie lodí pripravených odplávať. Našťastie sa mi podarilo vyhľadať pána z výletnej spoločnosti, ktorý organizoval pravidelné plavby na ostrov. Ten mi oznámil, že dnes už žiadna normálna loď nepôjde, ale môžem skúsiť nákladnú. No dobre, mne už je to jedno, len nech sa tam nejako dostanem. Nakoniec sa mi podarilo dohodnúť sa v jednej špinavej jedálni plnej múch a námorníkov s majiteľom takej lode a ten súhlasil vziať ma na palubu približne za šesťdesiattisíc ariary (dvadsať eur). V duchu som si vydýchla. Tak predsa sa tam dnes dostanem!
Áno, ale keď som vstúpila na loď, zistila som, že cesta bude trvať nie hodinu, ale štyri a pôjdem medzi vreciami ryže, vanilky a zviazanými sliepkami. Dobre, veselo mi bude!
Ani si neviete predstaviť, aká som bola rada, keď sme konečne o šiestej večer dorazili ku brehu. Hotel som mala našťastie zopár hodín vpred vyhliadnutý cez Booking. Nie však booknutý, lebo som sa obávala dopravy a mala som prečo. Rozhliadla som sa teda navôkol po nejakom vhodnom odvoze alebo aspoň po niekom, kto mi ukáže smer. O chvíľu ku mne podišiel vychudnutý pánko v strednom veku s niečím, čo sa podobalo tak trochu káre a tak trochu bicyklu. Po malagašsko-francúzsky sa ma chcel asi opýtať, kam ma vezme. Nemala som silu vysvetľovať niečo rukami-nohami, tak som mu len podala lístoček s adresou hotela. Kývol hlavou, že vie, kde to je. Avšak na otázku, či je to ďaleko, opäť kladne pokýval hlavou. Zložila som sa do káričky aj s mojou malou taškou a spacákom, no aj tak som sa cítila na tých hrozných cestách a na takom povoze, ktorý on musel vlastnonožne ťahať, priťažká a podchvíľou som sa ho pýtala, či je všetko v pohode a mala chuť vystúpiť a pomôcť mu. Začalo sa pomaly stmievať a spolu s tmou prichádzali zo všetkých strán malé otravné deti a ohmatávali ma ako niečo nevídané. Chvalabohu, po pár škaredých pohľadoch zmizli. Po asi trištvrtehodine sme konečne prišli k hotelu. Poďakovala som, zaplatila a dúfala, že pánko do rána nezomrie na vyčerpanie a ja sa šťastne ubytujem.
Na ostrove Sainte-Marie – raji v Indickom oceáne
Podarilo sa. Vyhliadla som si naozaj krásny komplex bungalovov, ktoré na ostrove vlastnil jeden Francúz. Miesto sa volalo Mora Mora a bolo opäť priamo na pláži, ale o niečo luxusnejšie.
Teda, až na pavúka, ktorého som objavila v sprche a sprvu som ho pokladala za nálepku. Veď také hovädo veľké predsa nemôže byť živé… Ale môže! Skoro som sa po… Vzápätí som zistila, že aj voda tečie len v umývadle. Nevadí, veď do tej sprchy by som aj tak asi už nešla.
Ale izba bola pekná veľká i posteľ s obrovskou moskytiérou na všetok tunajší hmyz. Takisto dole bola spoločná veľká jedáleň, kde pripravovali pochúťky francúzskej kuchyne.
A pláž s morom? Rozprávkové! Strávila som tu dva dni plné opaľovania sa, plávania, prechádzok po okolí a neskutočných zážitkov. Spätne som zistila, že toto bola asi najlepšia destinácia na celej mojej ceste. Okrem mňa tu v tých dňoch dovolenkovala ešte jedna Talianka. Ale inak bolo v komplexe prázdno. More bolo teplé a pokojné, len občas sa v ňom ozýval krik domácich detí. Slnko – čistá grilovačka. Mala som pocit, že som si asi pomýlila opaľovací krém s bravčovou masťou.
Skoro ráno ma budil spev vtákov a ja som si takto zavčasu chodila zabehať po ostrove, kým nebolo také horko a domáci ešte spali. Teda, to druhé som si len myslela. Postrehla som, že Malgaši sú zrejme národ, ktorý nikdy nespí. Už okolo piatej, niekedy i skôr sa vynárali na cestách. Bez rozdielu veku – dospelí, deti i starí. Niektorí šli pracovať, predávať, hľadať niečo pod zub, daktorí len tak veselo bezstarostne prežiť deň. Pokrikovali po sebe, po mne, veselo sa smiali, sem-tam si pospevovali. Deti boli ako veľká voda, ešte stále som sa ich trochu bála.
Ale tento strach postupne opadal. Na ďalší deň som si už chodila bosá, opálená v jednoduchom tričku a sukni a tvárila som sa ako chudobná tuláčka. No občas sa ku mne pridali aj túlavé psy, ktoré nie a nie sa dať odohnať. Domáci boli ku mne veľmi milí. Jeden pán mi pripravil miestnu špecialitu - krevety v kokosovej omáčke s chilli a podarilo sa mu aj odohnať otravné psy.
Bol veľmi zhovorčivý a kŕmil by ma do prasknutia. Vraj, či nechcem aj predjedlo, dezert, polievku... V podmienkach, aké mal, to jedlo naozaj stálo za to. Takisto bol jeden z mála, čo vedel po anglicky, tak som sa konečne mala s kým dlhšie porozprávať.
Potom som si pozrela som si nádherné zákutia ostrova, množstvo tajomných zátok s pirátskou minulosťou, katolícky kostol, obydlia.
Túlala sa krížom-krážom, v nohách desiatky kilometrov a užívala si ten nádherný pocit slobody a päty čierne od prachu. Ostrov Sainte Marie ležal pri východnom pobreží Madagaskaru, dlhý bol necelých 60 kilometrov, čiže nebol problém ho za pár dní celý prejsť, hoci i pešky. Miesto sa takisto často nazýva aj Nosy Boraha, čo v preklade znamená Ostrov žien.
V húštinách kokosových paliem a lesa žilo mnoho zvierat, ktoré nevidíte len tak každý deň – chameleóny, gekony, pestrofarebné žaby a tri druhy lemurov, z ktorých sa mi však podarilo letmo zazrieť len jeden. Zato gekony a žaby mi často zablúdili až do izby.
Ani sa mi odtiaľto nechcelo odchádzať… No nemusela som to dvakrát hovoriť, lebo onedlho som zistila, že dostať sa na tento ostrov i z neho nie je až také jednoduché a samozrejmé. Nikde presne nezistíte, v aký deň loď pôjde, a ak sa aj vopred dohodnete s nejakou spoločnosťou, môže sa stať, že aj tak nevypláva kvôli počasiu, víkendu alebo len tak.
Neplánované okolnosti
Tak som tu ostala. Pobalená. Všetkých mojich šesť sliviek na kolenách. Sedím v prístave a rozmýšľam nad tým, či si otvoriť svoju predposlednú konzervu. Nie! Ešte si ju nechám na horšie časy. Najprv si zoženiem krízové ubytovanie. Rikše a mini autíčka, takzvané Tuk Tuky, tu premávajú stále. Skúsim si daktoré len tak random stopnúť, nech mi poradia nejaký bungalov na jednu noc alebo aspoň bezpečnejšie miesto na pláži pre spacák. Hádam nejako bude...
Aj bolo. Celkom rýchlo som sa ocitla v časti ostrova, kde som ešte nebola. Vyzerala tiež krásne. Ubytko také improvizované v súlade s prírodou aj všetkými jej tvormi… Miesto sa volalo Bellevue.
Domáca mi ukázala bungalov, na pár krokov od mora s dlhočizným, ale rozbitým mólom. Po anglicky nevedela nič, ale vedela mi zohnať jedlo, čo som ocenila viac. Až dovtedy, pokiaľ mi polovicu z neho nezjedlo jej dieťa…No nič, pôjdem si otvoriť tú konzervu. Horšie časy už prišli.
Poobede som sa rozhodla, že využijem tento deň, ktorý mi bol zhora daný ako bonusový grátis, maximálne naplno. Potúlam sa po ostrove, ochutnám nejaké miestne špeciality, nájdem ešte nejaké lemury a pirátsky cintorín.
Čierna rozprávka o pirátoch
Na ostrove Sainte-Marie, kúsok od Madagaskaru, no nie zas až taký kúsok, aby ste tu neostali trčať neplánovane dlhšie ako ja, sa v 17. a 18. storočí rozmohli piráti. Založili si tu vraj aj svoju republiku s vlastnými pravidlami, zvanú Libertalia. Dnes tu nájdete rovnomenný hotel, ktorý ocenil Tripadvisor ako top v tejto destinácii za rok 2017.
Niekdajšiu tlupu pirátov tvoril taký mixík Francúzov, Angličanov, Holanďanov i domácich. Tieto rôznorodé črty môžete pozorovať na domácich dodnes. Okrem slávnych kapitánov mali aj ženu pirátku, ktorá tu má tiež svoj hrob. No zrejme nebola obľúbená, lebo jej do kávy nasypali jed a do (ne)videnia. Tí ďalší pomreli na maláriu, zranenia, možno „prerumovanú pečeň” a „odpálené” orgány. Tí, čo nepomreli, museli odtiaľto odísť, pretože akosi nemali hraníc a s domácimi i Francúzmi sa nepohodli.
Zazvonil zvonec a rozprávke je koniec. Dnes už po nich ostali len pomníky, kosti a niekde vraj skrytý poklad, lákajúci dobrodruhov… Domáci sa však o toto tajuplné miesto stále starajú, pretože niektorí z nich tu majú pochovaných svojich predkov. Ako turista sa sem môžete dostať aj s anglicky hovoriacim sprievodcom, ktorý vám rozpovie príbeh a upozorní na miesta, kde pred stovkami rokov ľudia chceli žiť ako v dobrodružnom filme.
A vy máte na chvíľu pocit, že stojíte na strategickej vyvýšenine s ďalekohľadom v ruke, medzi obrovskými listami tropických rastlín a sledujete, aká loď sa ku vám blíži zo zátoky...
Cestou-necestou domov
Veľmi som dúfala, že loď v pondelok ráno, ktorá bola mojou poslednou nádejou, už naozaj pôjde. Na pokoji mi nepridalo, keď mi okolo polnoci prišla esemeska od výletnej spoločnosti, že mám byť v prístave nie pred šiestou ráno, ale už pred štvrtou. Povedala by som si: „Dobre, stíham,” ale to by som sa nesmela prebudiť až o tretej a len náhodou si prečítať správu. Mala som síce číslo na Tuk Tuk dopravu, ktorá je vraj dostupná nonstop, ale skutočnosť bola iná. Nikto nereagoval. Rýchlosťou blesku som sa pobalila, snažiac sa pritom nič nezabudnúť, lebo bolo veľmi pravdepodobné, že sem by som sa tak skoro nevrátila. Vybehla som na ulicu s nádejou, že náhodou okolo nejaký Tuk Tuk pôjde a ja si ho len stopnem. Náhodou išiel. Ale opačným smerom. A ani na moje naliehanie to nechcel otočiť. Až sme, našťastie, po pár minútach stretli šoféra na správny smer.
Vydýchla som si, ale len dovtedy, kým sme nezastavili ani nie po dvoch minútach jazdy, doplniť benzín. A tento proces v Afrike vidieť nechcete. Najmä, keď sa ponáhľate…
Neviem, čo to bolo za zmätok v tej ich výletnej spoločnosti, ale nakoniec loď aj tak vyrazila až o šiestej. Zbytočné stresy. Meškať som mohla pokojne aj dve hodiny.
O siedmej som bola konečne v prístave Soanierana Ivongo a vydýchla som si, že som sa z tohto ostrova napokon dostala. Čakala ma však ešte cesta autobusom. Teda dvoma. Súboj s časom. Stovky kilometrov a snaha stihnúť lietadlo. Alebo si začať chystať plány, ako stráviť Vianoce na Madagaskare.
Zostávalo len sa spoliehať na priazeň osudu, afrických ciest a šikovnosť miestnych vodičov. Tak som sa teda nechala unášať na vlnách neistoty a užívala si naposledy čaro exotických trhov, divokej prírody, temperamentných Malgašov, častých defektov, horúceho slnka, ktoré snáď prepaľovalo i cez autobus a stoviek zastávok niekde pri lesoch, kde sme sa hostili na ovocí a pečených rybách, čo ponúkali deti. Samozrejme, že prvý autobus mal meškanie skoro dve hodiny, a tak som druhý nestihla. Super! Čo vymyslím? Nachádzala som sa znova v meste Toamasina a zistila, že ďalší spoj pôjde až večer. Domáci však mali dobré srdce v kombinácii s podnikavým duchom.
Zrazu som stála na parkovisku autobusov a mala si len vybrať, ktorý. No dobre, všetky vyzerali podobne a na afrických cestách žiadne vozidlo nie je dosť odolné.
Ešte som sa so strachom v očiach spýtala na cenu cesty na tých zhruba 350 kilometrov pre jednu osobu v celom autobuse. Nasledoval hlboký výdych po odpovedi, že 50 eur. Inde by som sa zrejme nedoplatila... Poďakovala som sa miestnym za pomoc a nasadla do prázdneho autobusu – v Afrike niečomu tak nevídanému. Cesta mala trvať 8 hodín, trvala 10, ale nakoniec som všetko šťastne stihla. Prekvapivo – už žiadny defekt, len krátke prestávky na občerstvenie. Naposledy som si ešte užila pohľad na nočný Madagaskar, a keď sme okolo polnoci dorazili na letisko, neverila som, že sa to naozaj všetko šťastne skončilo. Špinavá, spálená od slnka, hladná, unavená, ale plná zážitkov som o hodinu nastupovala do lietadla smerom k európskej predvianočnej realite. Zbohom, Madagaskar!
Nabudúce si na takýto africký výlet musím rezervovať viac času ako len 9 dní, pretože som to dala len tak-tak!
