Po 4 rokoch som sa vrátila na tento okruh. Zrazu mi to príde všetko ako včera. Čas sa zastavil. Známe tváre z predchádzajúcich plavieb, stretnutia po rokoch i nové, letné drinčíky pri bazéne, nočné kúpania, tisíc a jeden zákusok, formálne večere v gala za princezné, tancovačky na 16. poschodí, deficit spánku. Ranné vyloďovačky sa v pozemských rajoch, miesta oprášené v pamäti, aj tie úplne neznáme. Opäť raz rozšírenie obzorov, zažitie a vyskúšanie netradičných, niekedy až bláznivých vecí, zábava tak na 200 percent. Pobehané čarovné miesta, občas mimo komfortu, občas zase až príliš v ňom. Ráno bežecké tenisky, poobede bosky, večer za dámu v štekloch ... Srdiečko mi zaplesá vždy, keď si na to spomeniem :)
Na výletnej lodi
Prestupná stanica Miami
Čakanie na loď sme strávili v druhom najväčšom meste Floridy – Miami (hlavným je Tallahassee). Mesto bažín, pláží a mrakodrapov nás zamestnalo prechádzkou po promenáde Ocean Drive a prevezením sa po mokradiach Everglades s krokodílmi.
Zastavili sme sa pri dome slávneho módneho návrhára Gianniho Versaceho, kde v roku 1997 prišiel o život. Jeho smrť je dodnes zahalená rúškom tajomstva...
Kúpanie na South Beach nevyšlo, keďže bolo tak veterno, že sme museli bojovať aj s pieskom, nieto ešte s vlnami. Ale neísť sa sem aspoň prejsť a neužiť si tú jedinečnú scenériu by bola škoda.
Poobede niektorých „vcuclo" do obchoďákov (najobľúbenejšie sú tu Dolphin Mall, Marshalls, či Bayside Marketplace) a „vypľulo" až v neskorých večerných hodinách, ovešaných tým, čo chceli, aj tým čo až tak nechceli :) No a na druhý deň po raňajkách, zásobení sa energiou a vprataní nakúpených vecí do kufrov hor sa na týždňovú plavbu. Smer Bahamy, Turks and Cacois, Jamajka, Kajmany.
Na lodi
Nalodenie
Výletná loď Regal Princess sa až nápadne podobá MSC Divina, na ktorej som sa plavila naposledy. Celé radenie zariadení pre hostí je takmer úplne rovnaké. Bazény, reštauráciu, kaviarne, divadlo, fitko máte na rovnakých poschodiach a stranách. Fajn. Orientačný zmysel tento rok nebolo treba :)
No za tie štyri roky sa predsa len niečo zmenilo. O dosť. Boli to technológie. Teraz som sa už nemusela báť, že niekde „odtatárim" kartu od dverí alebo si pri vylodení zabudnem na izbe pas. Loď už mala vlastnú aplikáciu, cez ktorú všetko kontrolovala. Na krk nám zavesili medajlóniky s čipom, pri ktorých načítaní zobrazilo našu fotku a všetky potrebné údaje. Mohli sme si nimi otvoriť dvere, nakupovať na ne a mnoho iného... Naozaj šikovné.
Popoludní nastal slávnostný moment odplávania. Človeka vždy chytí za srdce scenéria vzďaľujúceho sa Miami a neznámych obzorov pred ním, kde sa zajtra ráno zjaví nejaký ten ostrov... Tento rok to ešte ozvláštnilo počasie, ktoré sa nevedelo rozhodnúť, či nechá svietiť slnko, alebo na nás spadnúť obrovský tmavý mrak. Takže úvodné minúty plavby sa niesli v znamení úteku pred dažďom. No zasiahlo nás len niekoľko kvapiek.
Na nálade nám to neubralo. S welcome drinkami sme sa veselili pri zábradlí a tešili sa z toho, čo zažívame a čo nás ešte len čaká. Črtala sa tu veselá 40-členná skupinka, pri ktorej som mala takého „tušáka", že sa asi nevyspím. Už prvý večer sme tancovali do rána :)
Jeden zo 700 ostrovčekov Bahám
Na Bahamách som už bola. Dvakrát. Doposiaľ to bolo vždy na záver plavby a v hlavnom meste Nassau. Tento rok nastala zmena. Plavili sme sem hneď na začiatku a do nie tak turisticky rušnej časti. Výletná loď tu mala svoj súkromný ostrovček zvaný Princess Cays.
Na šírku jeho sprístupnená časť nemala viac než 3-4 kilometre, čo som hneď aj otestovala obedným behom z jednej strany na druhú. Okrem teplúčka som si užívala tiež mäkučký pieskový podklad na väčšine ostrova a borovicový lesík na druhej strane od prístaviska (aj by som vám povedala svetovú stranu, ale neviem :D).
No zhruba po 500 metroch v lesíku som to musela otočiť. Nedávala som totižto psychické nátlaky pavúkov a ich gigantické pavučiny na každom druhom kroku. Nečítala som niekde, že Bahamy sú domovom jedovatej vdovy? Škoda, že o tom, ako ich rozoznať, som sa dozvedela až neskôr v Mexiku... Pod nohami sa „plantalo" tiež niečo jašteričkoidné a nad hlavou mi škriekal rôznorodý mix vtáctva. Pestré. Až moc. Spravila som si ešte zopár kôl v bezpečnom rajóne bez akýchkoľvek zvieratiek a pobrala sa späť na druhú stranu ostrova leňošiť na pláž i kúpať sa.
More bolo nádherné bledučkomodré, priezračné. Nachádzalo sa tu i zopár barov, pojazdná lodná reštaurácia s grilovanými i negrilovanými pochúťkami.
Zahrať si ste mohli plážový volejbal a poobjavovať tajomstvá podmorského sveta pri šnorchlovaní. Bolo čo veru robiť aj celý deň, hoci ostrov nepatril medzi veľké.
Grand Turks and Caicos
Ostrovy (dve skupiny zhruba 30 ostrovčekov) rumu, slnka, prekrásnych pláží a vraj divokých koní. No aj s pomerne rušnou premávkou, túlavými psami a namiesto koní sa tu potulovali ich bratranci z druhého kolena – somáriky.
Tento ostrov, na ktorom časy kolonizácie Veľkej Británie stále pokračujú, bol už o niečo väčší. Tak som si ho po hodine „plážovania" sčasti obehla tiež.
Kým blízko prístaviska sa črtali krásne pláže s tmavomodrou vodou a palma na palme, plus čistučké, farbami hýriace námestíčko, po takých 2-3 kilometroch som naďabila aj na súvislé obydlia miestnych, kde už to bol občas aj trochu bordel miestnych.
Ale keďže mi v tom hice došla voda prakticky hneď a oni ma zachránili, odpúšťa sa im :)
Popri behu som míňala ich pestrofarebné drevené i murované domčeky, miestny kostolík a končila som v čarovnej skalnatej zátoke pri západe slnka. Späť na loď som vchádzala už za tmy. Malo to svoje čaro.
Jamajka s dvoma tvárami
Opäť moja tretia zastávka na tomto ostrove, ktorý si mnohí spájajú s reggae, Bobom Marleym a trávou.
Namiesto Ocho Rios plnom zelene a divokej prírody sme však tento rok zakotvili v starom prístavnom mestečku Falmouth. V 19. a 20. storočí prekvitalo vďaka produkcii cukru (Jamajka kedysi patrila medzi jeho popredných výrobcov). Námestíčko s parkom a obchodmi boli pekné, avšak veľmi striktne oddelené plotom.
Niektorým z nás sa však podarilo dostať i za plot a odhaliť ten pravý život domácich v chatrčiach, s cenami o polovicu nižšími a kriminalitou o polovicu vyššou.
Miestny šofér nás ako prvé vzal do kostola a na cintorín. Neviem, čo tým chcel povedať...
Následne nás povozil po štvrtiach chudobnejších i bohatých vilových. Potom sme mali možnosť „spláchnuť" dojmy pivom alebo rumom v miestnom bare a predajni. No a nakoniec sme si prišli oddýchnuť na Silver Sands Beach, kde sme okrem slnenia a kúpania tak trochu dúfali aj v autentické vyskúšanie tamojších produktov s ich účinkami na vlastnej koži.
Po minulé roky ma to nejako minulo, ale do tretice prišla možnosť. Naša cca 20-členná skupinka bola veľmi nenápadná, keď v úzadí pláže testovala účinky zeleného dymu a tlačila do seba neobyčajné koláče. Tak veľmi sme to chceli zažiť, ale nakoniec sme z toho všetkého len pekne vytuhli na plážových ležadlách a zobudili sa až pár minút pred odchodom...
Kajmany
Prvú návštevu Kajmanských ostrovov si spájam s korytnačou farmou. Nielen takou obyčajnou. Korytnačky tam sa dali pohladkať i ochutnať. V polievke. Na to druhé som nemala žalúdok.
Plus miestne „Peklo" s čiernymi skalami a rumom, odkiaľ ste domov mohli poslať pohľadnicu. Tento rok som sa rozhodla, že chcem vidieť a zažiť väčšiu časť ostrova.
Aj tie úplne najsnobskejšie rezorty s plážami. Tak som vzala nohy na plecia a hor sa od prístavu smerom hore. Na 6.-7. kilometri som mala vyhliadnuté nádherné miestečká.
Už len dúfať, že ma odtiaľ nevyhodia. Samotná pláž v podstate tvorila jeden veľký súvislý celok. Vstup na ňu som evidovala zhruba každých 500 metrov. Čím som šla vyššie, tým hotely a vilky získavali na kráse. Keď už som si bola istá, že to vygradovalo celkom dosť, plus som sa ledva držala na nohách v týchto tropických podmienkach, stočila som to popri jednom zo živých plotov na pláž.
Luxus všade naokolo, no nikto to neriešil. Pláž opustená. Mimo dvoch babiek. Tie ma určite o chvíľu prídu zdrbať, že čo tu taká upotená chamraď ako ja robí. Prešla som až na okraj pláže. Nič. Zložila som si bežecký ruksak na ležadlo. Nič. Vyzula si tenisky, dala dole kraťasy a hor sa do vĺn. Úplne ma to oživilo. Už som si myslela, že tu zhorím. A to som tento rok ani nenavštívila Peklo. Čistý „ultimate survival". Chvíľu som si poplávala a potom len tak sedela s nohami vo vode, nechávajúc sa napospas vlnám, kochajúc sa nádhernými výhľadmi navôkol.
Pochodila som si z jednej strany na druhú. Tisíc a jedna fotka, video. Vôbec sa mi odtiaľto nechcelo, no vedela som, že budem musieť absolvovať aj tých zvyšných 7 kilometrov späť. Aj keď, v tomto raji by ma mohla loď pokojne aj nechať. :)
Keď som sa šla konečne vysušiť smerom k ležadlu, jedna z bohatých babiek mi prišla pripomenúť, že moja je len zem. Tam pokojne môžem byť. Že jej to nevadí. Dobre teta, veď mne je to jedno :) Po pár minútach som sa nahodila späť do bežeckého. Nechcela som uschnúť úplne, nech mám aspoň jeden kilometer behu ešte taký svieži. Naspäť som šla kúsok po peknej promenáde, opäť raz míňala skupinky neviemkoľkohviezdičkových hotelov, občas ma stočilo trochu viac k pláži, aby som sa ešte pokochala a dala si občerstvovačku.
Zhruba 2 kilometre pred koncom to už kleslo na bežnejšiu cenovú skupinu. A mne energia na úplnú hranu. No nejako som tých 14 kilometrov dotočila. Mala som ešte polhodinku rezervu, tak ešte rýchlo po pohľadnicu, magnetku a späť na loď doplniť zásoby po tomto dobrodružstve.
Mayovia a turisti na Yucatane
V mestečku Playa del Carmen a rezorte
Jeden trip sa skončil, aby mohol začať ďalší. V Miami sme preskočili z lode na lietadlo, aby nás doviezlo do Mexika. Tešili sme sa na poloostrov Yucatán, mestečko s rezortom plným zvieratiek Playa del Carmen, pyramídy v Chichen Itza a ďalšie pozostatky po mystických Mayoch, ale i po španielskych kolonizátoroch...
Večer po príchode nás v meste prekvapilo chladnejšie počasie. Ukazovalo 17 stupňov a my rozmaznaní z 25-26 stupňových nocí na lodi... No ďalšie dni sme zistili, že to má našťastie stúpajúci trend.
Ubytovali nás v poschodových domčekoch obkolesených zeleňou, z ktorej vybiehali zvieratká od výmyslu sveta. Keďže prvý deň sme prišli až za tmy, užívali sme si zatiaľ len čarovné zvuky prírody.
No na ďalší deň som sa už pri rannom behu zrážala s aguti (vyzerá ako náš svišť), nosálom (príbuzný mývalovi) alebo veveričkou a bála som sa, aby som nestúpila na leguána.
No postupne sme sa s týmito zvieratkami všetci zžili, rovnako ako domáci a brali sme ich ako súčasť tamojšieho rezortu.
Hranice rezortu vyzerali tak trochu ako strážená hranica. Každému kontrolovali hotelový náramok, podozrivejším aj doklady.
Ale o tom, že to za nimi nie je samá kriminalita, drogy a obchod s bielym mäsom, sme sa presvedčili tak po 2 dňoch.
Mexičania z turistov žijú, tak by ich povesti príliš neprospelo, ak by len tak mizli v uliciach. Zistili sme, že za bránami rezortu sa potuluje väčšie množstvo turistov než domácich. A to, či je ráno, deň alebo noc. Mestečko je to pomerne čisté s peknými zákutiami.
No aj v samotnom rezorte bolo kam ísť. Hemžilo sa to tu mayskými ruinami.
Stačilo zísť kúsok z chodníka alebo zájsť trochu ďalej po pláži.
Ale keďže naša skupinka patrila k aktívnym ľuďom, ktorí by sa pár dní len v rezorte nudili, naplánovali sme si niekoľko výletov.
Výlet do Chichen Itza, k jaskynnému jazierku cenote a do mestečka Valladolid
Jedným z nich bola návšteva pyramíd v Chichen Itza, po ceste spojená s ďalšími aktivitami.
Mohol to byť veľmi super deň, keby sme večer predtým prudko nepártili. Tak sme boli ráno mierne zelení a pospávali v autobuse.
Výlet sme začali návštevou továrne na tequilu aj s ochutnávkou. Fajne. Vyprošťovák by bol :)
Tento obľúbený alkoholický nápoj, rozšírený aj v našich končinách, sa vyrába z istého druhu sukulentu. Ten sa rozseká, povarí, podrví, popečie. Z upečených plodov vzniká šťava, ktorá sa nechá vykvasiť. Kým sa z neho stane zlatý alebo strieborný mok.
Ešteže náš český sprievodca nás prispatých občas zobudil otázkami k svojmu pestrému výkladu. Španieli sem nabehli v 16. storočí pod vedením conquistadorov Francisca Hernándeza de Cordóbu, Hernana Cortéza, Pedra Alvarada a Francisca de Montejo. Toto šírenie španielskej kultúry a náboženstva násilnou cestou spôsobilo rozsiahle škody na pôvodnej kultúre a obyvateľstve. Avšak, niečo nám tu predsa len zanechali. Napríklad pozostatky mayského mesta v Chichen Itza. V ňom najznámejšou je Kukulcanská pyramída, ktorú však nanešťastie dnes možno obdivovať už iba zvonku, ešte na začiatku milénia ste však mohli vystúpiť aj hore na ňu a takisto obdivovať interiér. Ale potom... Proste turisti a ich prístup.
Okrem tejto pyramídy je v areáli mnoho ďalších roztrúsených stavieb, ktoré upozorňujú na múdrosti, zvláštnosti i krutosti Mayov. Chrám bojovníkov, observatórium, či ihrisko, na ktorom sa súťažilo o česť byť obetovaný bohom.
No a tie obety. Nedá mi, aby som sa k nim trošku nerozpísala. Mayovia v týraní samých seba v ničom nezaostávali pred ďalšími indiánskymi kmeňmi Latinskej Ameriky (Aztékovia, Inkovia). Jedincovi, obetovanému na oltári, rozrezali hruď, zaživa vytrhli bijúce srdce a vhodili ho do nádoby na to určenej. Alebo si prepichovali penis, aby odovzdali svoju životnú energiu bohom... Pravdepodobne mali svoje špeciálne drogy, ktoré toto všetko vedeli utlmiť a priviesť ich do inej dimenzie...
No prejdime teraz opäť k príjemnejším veciam. Po tom, ako sme zvládli otravných miestnych obchodníkov, ktorí sa okrem slovíčok v češtine a slovenčine (zadarmo, jeden dolár, kúp), naučili aj napodobniť zvuky mačkovitých šeliem na upútanie pozornosti, sme sa vybrali občerstviť sa a schladiť. Najprv sme ochutnali mexické špeciality, ktoré nám pripravili pod holým nebom.
Keďže štipľavé pochutiny až tak nevyhľadávam, vybrala som si iné mňamky. Zapáčila sa mi najmä miestna polievka, čo je vlastne taký náš vývar ozvláštnený limetkou a potom Yucatecan tamales, čo boli banánové listy plnené kukuričným cestíčkom s paradajkovou omáčkou alebo fazuľkami a pažítkou. A samozrejme, avokádového quacamole som sa tu celý týždeň nevedela dojesť :)
Tak, napapaní sme, môžeme ísť vyskúšať ďalšie dobrodružstvo. Kúpanie v cenote. Pýtate sa, čo to je? Ide o prírodné jaskynné jazierko, resp. zaplavený závrt krasového pôvodu, nachádzajúci sa v hlbokých jaskyniach so zrútenými stropmi. Toto naše bolo dobrých 50 metrov hlboko. Obkolesovali ho vysokánske skalné steny jaskyne a museli sme k jeho osviežujúcim vodám zísť desiatky schodov dole. Povinná plávacia vesta vôbec nebola „na oštaru". Vďaka nej sme mali pohodičku. Mohli sme sa len tak vyvaliť vo vode na chrbát a kochať sa nádhernou hrou prírody, ktorá tu obrúsila skalné steny, ozdobila ich zeleňou, na vrch pridala malý vodopádik. Nádhera. Ani neprekážalo, že voda mala najviac tak 10 stupňov. Poniektorým nám vynahradila obľúbené otužovanie. Keby čas nesúri, možno by nás museli odtiaľto vyloviť :)
A na záver výletu sme navštívili mestečko Valladolid (vedeli ste, že takmer každé španielske mesto tu má svojho dvojníka, okrem Madridu a Barcelony? ), tretie najväčšie na Yucatáne. Miestny park tu žil tradičnou mexickou hudbou a ľudovým tancom dvojíc. Mohli ste ochutnať palacinky alebo kukuricu na ich spôsob, či radšej využiť tú trošku času na prechádzku ku katedrále alebo múzeu čokolády.
Zvyšné dni nám dali veľa slniečka, zábavy, športu a testovania samých seba v pralesoidných podmienkach, kedy sa teplota štverala nad 30 a vlhkosť vzduchu zase k 90 percentám. Ešteže bolo stále poruke more alebo bazén, v ktorom sme sa občas radi vykúpali aj cestou z nočnej párty, alebo tiež ľadová Margarita :)
No a najväčšie zážitky mimo výletov z celého výletu po Karibiku a Mexiku? Vyberám tieto 4:
Keď sme jamajského dídžeja na výletnej lodi naučili hrať slovenské pesničky. Jemu sa najviac zapáčili Žijeme len raz od Ega a potom Zlatokopky od Rytmusa. Zaujímavý to výber. Po pár dňoch sa na to chytali už aj Amíci :)
Veselé párty „kajutovice" na lodi, počas ktorých sme testovali kapacitu kajút. Do jednej sme vmestili aj 15-20 ľudí. Každý večer organizoval niekto iný a ponúkal najprv domácim, neskôr poctivo pašovaným rumom z ostrovov :)
Spanie v hojdacej sieti v Mexiku. Nevysypala som sa, ani ma nič nezožralo. Malo to neskutočnú atmosféru. Zvuky prírody ma uspali ako malé dieťa :)
Východy a západy slnka pri mori. I keď som niekedy spala len 3-4 hodiny, toto sa podarilo zažiť viackrát. Najmä v Mexiku, kde svitalo až tak pred 7 hodinou. No a pri západe, to sme boli ešte všetci čulí :)
Bola to jazda, čo vám poviem. Spoznávanie nových končín, kultúr, histórie, ľudí, zvykov. Nekonečné množstvo aktivít, možností a zábavy... Takéto dobrodružstvo si síce viete zmanažovať i sami, ak ste už scestovaní a znalí, kde čo hľadať a vybaviť. No pokiaľ by ste ocenili pomoc delegátov, takéto výletíky robí v Bratislave cestovka Enjoy Travel. Okrem toho, že vám pomôžu čo-to poriešiť, sú to aj skvelí parťáci na dobrodružstvá a zábavu :)
