Od Ríma po Sardíniu iba s ruksakom alebo kam nohy, vlak a trajekt zaviedli

Od Ríma po Sardíniu iba s ruksakom alebo kam nohy, vlak a trajekt zaviedli
Cestou na Korziku (Zdroj: Monika Kusendová)
Písmo: A- | A+

Tento výlet som mala ako svoj najbližší cestovateľský sen uložený v šuflíkoch fantázie dva roky. Korona ho stále odďaľovala. Ale na prelome júna a júla 2021 prišiel sek.

Stúpol adrenalín a moje rebelské ja zavelilo: „Ideme.” Vlastne idem. Sama len s ruksakom na trip naprieč Talianskom a ostrovmi. Mňa predsa nezastavia žiadne betóny, kopy hliny ani ten hnoj korona byrokracie.

Dávny Rím

Vrátila som sa sem zhruba po ôsmich rokoch. Nič sa za ten čas nezmenilo. Rovnako tak tu žili bok po boku storočia dávno minulé a súčasnosť. Zhodou náhod som na námestí Piazza Navona obedovala v reštaurácii, kde som sa zastavila aj pred rokmi. Takisto tu na mňa pokukovala zmrzlináreň, podľa Tripadvisora najlepšia v Ríme, ktorej som neodolala ani vtedy, ani teraz.

Piazza Navona
Piazza Navona (zdroj: Monika Kusendová)

V Ríme som chcela stráviť dva dni a za ten čas som z neho chcela čo najviac prejsť peši. Mala som vyhliadnuté pamiatky, ktoré chcem vidieť, no na druhej strane som rada aj len tak spontánne objavovala miesta.

Moje prvé kroky smerovali ku Castel Sant'Angelo. Ten som pred rokmi stihla obkuknúť iba zvonka. Tentokrát som sa vnorila do hĺbín jeho stáročných chodieb a nahliadla do jeho pápežskej histórie. Kráčala som podzemím a vial na mňa chlad storočí. Predstavovala som si osudy veľkých cisárov a pápežov spätých s týmto hradom. Postaviť ho dal cisár Hadrián ako mauzóleum. Neskôr sa premenilo na pápežskú pevnosť s tajnou chodbou. Na jeho podobe majú zásluhu známi umelci tých čias ako napríklad Michelangelo či Bernini. Vnútri dnes nájdete úchvatné múzeum, ktorí vám priblíži prúd času v meste Romula a Réma. Umelecké predmety, archeologické nálezy, ale aj množstvo zbraní.

Na vrchole hradu stojí socha anjela, ktorý schováva svoj meč. Postaviť ju dal pápež Gregor Veľký. Tomu sa zdalo, že na vrchole budovy vidí anjela. Predpovedal tým koniec morovej epidémie… No neviem, možno by stačilo, keby sa ľudia viac umývali ako modlili...

Anjelský hrad
Anjelský hrad (zdroj: Monika Kusendová)

Potom som sa chvíľu túlala po okolitých mostoch a kochala sa výhľadmi na mesto. Teplo ma ale zmorilo, tak som sa na chvíľu uvelebila na nábreží rieky Tiber. Trošku špinavá zelená, ale tak kúpať som sa nechystala. Len sa na chvíľku uvelebiť do tieňa pod mostom.

Anjelský hrad na brehu rieky Tiber
Anjelský hrad na brehu rieky Tiber (zdroj: Monika Kusendová)

Ubytovanie sa mi podarilo vychytať v blízkosti slávnych Španielskych schodov na rovnomennom námestí. Sú obľúbeným miestom stretávania sa turistov i miestnych. Neodolala som a ešte v ten večer som si ich v rámci tréningu niekoľkoráz vybehla a následne som sa šla prebehnúť okolo Kolosea a Fóra Romanum, ktoré ma čakali na druhý deň. Prebehla som aj okolo ruiny Circo Massimo – niekdajší obrovský štadión pre preteky vozov a dostihy, či Pamätníka Vittoria Emanuela – pripomínajúceho zjednotenie Talianska.

pamätník Vittoria Emanuela
pamätník Vittoria Emanuela (zdroj: Monika Kusendová)

Keď som sa prebudila do druhého slnečného a horúceho dňa v Ríme, čakalo ma opäť niekoľko hodín aktívneho objavovania histórie. Počas niekoľkých rokov cestovania som sa už naučila, že kupovať si vstupenky na mieste pre tieto top najnavštevovanejšie pamiatky, je skrátka blbosť a mrhanie času čakaním v nekonečných radoch. Tak som ju mala už deň vopred a čakalo ma namiesto dvoch hodín v rade zhruba štvorhodinové túlanie sa popri pozostatkoch dávneho rímskeho sveta. Začala som Koloseom, ktoré zabralo predsa len menej času ako rozľahlé Fórum Romanum.

Koloseum
Koloseum (zdroj: Monika Kusendová)

Prístupné boli dve podlažia, plus za zvlášť poplatok aj podzemie, kde boli kedysi väznení gladiátori. Na prvom podlaží sa človek len porozhliadal okolo a pomaly vstrebával majestátnosť a atmosféru tejto stavby. Predstavoval si, aké to bolo, keď na plošinu dole vypustili mužov premenených na krvilačné mašiny alebo ustráchaných jedincov, ktorí gladiátormi nechceli a nevedeli byť. Pre niektorých to bol rýchly proces, iní vydržali roky.

Často sa rekonštruovali slávne bitky, na ktoré boli Rimania hrdí, ale obľúbené boli aj súboje s divými zvieratami.

Čiastočným vysvetlením môže byť, že v časoch konania týchto zvrátených hier sa na tróne striedal jeden šialenec za druhým. Spomeňme Caligulu, ktorý dal za konzula vymenovať svojho koňa. Alebo Nera, ktorý aj svojich blízkych buď prinútil k samovražde alebo sám zabil. Na druhom podlaží bolo múzeum, ktoré sa venovalo nielen tomuto temnému obdobiu v dejinách Ríma. Mohli ste si tu pozrieť aj archeologické vykopávky, keramiku či maľby z rôznych časových úsekov.

v útrobách Kolosea
v útrobách Kolosea (zdroj: Monika Kusendová)

A Fórum Romanum? Vedela by som sa tu túlať po celý deň a stále by som nemala dosť. Toľko stále živých pamätníkov slávnych čias a slávnych cisárov Tita, Vespasiana či Cézara. Antické chrámy, baziliky, divadlo, tribúna, radnica či známy Titov oblúk

...a čas sa zastavil...
...a čas sa zastavil... (zdroj: Monika Kusendová)

Prvé archeologické vykopávky sa tu začali už v 18. storočí. No hoci veľké archeologické práce skončili začiatkom 20. storočia, dodnes môžete vidieť, ako sa o tento areál špičkovo starajú. Poriadok a čistota, údržba aj zeleň a veci ako miesta na sedenie a tečúca pitná voda sú tu samozrejmosťou.

Fórum Romanum
Fórum Romanum (zdroj: Monika Kusendová)

No a celkom navrchu bola záhrada, ktorá síce vznikla len niekedy pred zhruba 150 rokmi, ale jej projektant sa postaral o to, aby bola obrazom tej v niekdajšej Rímskej ríši. Malé záhonky s ružami. Drobné stromčeky. Fontánky. Altánky vyzerajúce ako malé zámočky. A ku tomu všetkému ako čerešnička na torte úchvatný výhľad na celý Rím.

Dobová záhrada
Dobová záhrada (zdroj: Monika Kusendová)

V kopcoch Perugie

Táto zastávka bola úplne neplánovaná, pôvodne som chcela hneď ísť trošku vyššie do Toskánska. Ale nakoniec som sa večer pri prezeraní mapy pozastavila pri mestečku Peruggia. Recenzie ho vychvaľovali. Kombinácia hôr, histórie a malebnosti ma zlákala. Nakoniec z toho bolo síce vo výraznej miere viac nachodených i nabehaných kilometrov, ale bolo to Taliansko zase v trochu inej podobe než som ho zažila doteraz. Z terasy ubytovania som sa dívala rovno na zelené kopce Peruggie s observatórium na vrchu.

zelené kopce Perrugie
zelené kopce Perrugie (zdroj: Monika Kusendová)

Na tento najvyšší bod v okolí som samozrejme musela hneď v ten podvečer vybehnúť. Hore to bolo čo kilometer, to 100 metrov výškových, takže tempíčko vyšlo pomalšie. Na úpätí kopca však bolo nečakane veľa psov. Preto som to dole spustila na raketu a tempíčko zrazu vyšlo rýchlejšie. Domáci bol celkom prekvapený z môjho dobrodružného pobytu a z toho, že sa všade vyberiem len pešky a s ruksakom naprieč Talianskom. Bol vždy rád, keď som sa vrátila na ubytko a nič ma nezožralo. Na večeru ma čakal zdravý domáci šalát, čo záhrada dala. Stačilo len zmieniť, že mám rada zdravé jedlo. Mohla som si tu tiež oprať veci a pokračovať tak v mojom putovaní italiano svetom čistá. Juj, ako mám rada týchto ústretových talianskych ľudí! Nič to, že nevedel po anglicky a ja som zase v mojom repertoári talianskych slovíčok nevedela niektoré nájsť. Napríklad sušiak na prádlo. Ale keď niekto pochopiť chce, ide to. Aj keď rukami-nohami. Je to o ľuďoch.

Najväčšie jazero Umbrie – Lago di Trasimeno

Toto jazero ma na obrázkoch očarilo svojou tyrkysovou modrou. V realite mi však pena močovky zabránila v úmysle sa v ňom okúpať. Nič to. Najväčšie jazero regiónu Umbria ma síce trošku sklamalo. Pekné bolo len z diaľky. Ale zato samotné mestečko Castiglione del Lago a jeho okolie boli očarujúce.

Castiglione del Lago a Lago Trasimeno
Castiglione del Lago a Lago Trasimeno (zdroj: Monika Kusendová)

Voda obkolesená horami. Historické centrum. Na kopci stredoveký hrad. Tak som sa najprv posadila na breh a kochala sa horskou scenériou v diaľke. Potom som zdvihla svoju telesnú schránku aj ruksak so zbaleným desaťdňovým životom a šla sa prejsť ku hradu. Teplota atakovala 35 stupňov, takže ma aj malý kopček celkom slušne zabil. Aby som bola presná, skôr ako o hrad šlo o stredovekú pevnosť. Už od 13. storočia mala dôležitú úlohu v strážení a obrane širokého okolia pred útokmi nepriateľov. Jej veľké hranaté vežičky s cimburím však vyzerali na pozadí modrej oblohy, tyrkysovej vody jazera (teda aspoň z diaľky) a tmavozelených borovíc skôr romanticky. Tak som sa v mysli na chvíľu zatúlala o pár storočí dozadu a čas plynul okolo mňa, bezo mňa… 

hrad ako z rozprávky :)
hrad ako z rozprávky :) (zdroj: Monika Kusendová)

Za priateľmi do Florencie

A nastala pauza v mojom prudko introvertnom zájazde. Čaká ma večerný posed s kamarátkou, ktorú som ešte cez korona krízu doučovala taliančinu. Plus tam bude ešte ďalších 5-6 ľudí. Takže sa to možno zmení na víno, grappa, párty a na druhý deň, keď budeme vládať, nejaký výlet. Florenciu som naposledy navštívila niekedy pred ôsmymi rokmi. Jej večernú atmosféru som však nezažila. Dnes si to vynahradím.

nočná Florencia
nočná Florencia (zdroj: Monika Kusendová)

Máme rezervovaný stôl na Piazza del Duomo. Krása historických pamiatok sa tu mieša so zábavychtivými ľuďmi v čare letného večera. Chutné talianske cestoviny, dezerty rozplývajúce sa v ústach, víno, grappa a náš veselý trojjazyčný stôl. Navôkol znie moderná hudba a pred katedrálou hrajú nejaké dobové predstavenie. Nejako sa to tu všetko mieša dokopy. Ale nám to vôbec nevadí. Práve naopak. Užívame si túto zmesku a prúdenie života plnými dúškami. 

živá nočná Florencia
živá nočná Florencia (zdroj: Monika Kusendová)

Na druhý deň, keď nám prestalo byť ťažko z grappy, vybrali sme sa autom na miestnu vyhliadku do neďalekého Fiesole. Len zhruba 10 kilometrov od Florencie nájdete toto očarujúce miesto, kde sa čas zastavil ešte o niečo viac ako v jeho väčšej sestre.

Možno je to jeho malebnosťou a pokojom. Možno je to jeho polohou. Možno tu zanechali nejakú mágiu niekdajší mnísi, ktorí sídlili na úpätí kopca (dnešná vyhliadka).

s priateľmi vo Fiesole
s priateľmi vo Fiesole (zdroj: Monika Kusendová)

Architektúra a pamiatky sú pozostatkami viacerých kultúr – Etruskov, Rimanov a v neposlednom rade sa spájajú so slávnym rodom Mediciovcov. Isté momenty života tu prežil aj Leonardo Da Vinci. Žili tu tiež slávny básnik Giovanni Bocaccio a spisovateľ Alexander Dumas. Od 14. storočia sa Fiesole stalo miestom, kde sa utiekali a mali vily tí najbohatší z Florenťanov.

Z výšky asi 300 metrov nad Florenciou si môžete vychutnať výhľad na mesto, hory, zelené vinice. Ak sa chcete ponoriť do tajomna tohto miesta o niečo viac a nestačia vám len posedenia v malých kaviarničkách alebo reštauráciách, navštívte bývalý kláštor dominikánov. Jeho chodby a malá záhrada uprostred akoby zastali niekde uprostred stredoveku. Z obrazov síce dýcha istá pochmúrnosť a v celom priestore by ste nechceli žiť roky ako kedysi samotní mnísi, ale zážitok je to zaujímavý.

kláštorná záhrada - ako vystrihnutá zo stredoveku
kláštorná záhrada - ako vystrihnutá zo stredoveku (zdroj: Monika Kusendová)

Trajektové stanovište Livorno

Tak odtiaľto vychádzajú trajekty na všetky ostrovy, ktoré mi behajú po mysli. Ďalším veľkým trajektoviskom je ešte Piombino Marittima. Odtiaľ som šla na ostrov Elba pred dvomi rokmi. Tentoraz však zmena. A Livorno mi aj viac sedí do cesty. Navyše je tu pekne a čo robiť aj v predvečer odchodu. Tak som sa tu na chvíľku ubytovala a večer si šla zabehať po nábreží. Posledné slnečné lúče sfarbili more do oranžovo-ružova a odhalili skaly hôr v diaľke.

večený beh po promenáde
večený beh po promenáde  (zdroj: Monika Kusendová)

Toskánske Livorno mnohí pripodobujú ku Benátkam. Akurát s tým rozdielom, že Livorno má pláže (hoci nie úplne najčistejšie) a dokonca aj termálne pramene. No mne sa najviac páčili, aj kvôli behaniu, práve dlhočizné promenády. Na nich som si mohla pozrieť z každého rožka troška – pláž, more, hory, pamiatky, reštiky a čulý podvečerný život.

Livorno z historického rožka
Livorno z historického rožka (zdroj: Monika Kusendová)

A potom hor sa ďalej. Medzizastávka to bola fajn. No samotný presun, nástup, cestovanie i výstup z trajektu je vždy zážitok. Najmä ak ste peši a nejdete autom. Musíte si dávať pozor, kadiaľ ísť, kadiaľ sa dostať dnu, kadiaľ von. No a ak chcete na trajekte aj spať a nechcete platiť majland za kajutu – vezmite si spacák alebo deku. Raz som tak podcenila tunajšiu vytunenú klímu a myslela si, že mi stačí zložiť sa na tých pár hodín na ruksak a hodiť na seba mikinu. No a potom som len hrabala v batožine, čím sa prikryjem. Vďaka bohu za uterák :)

Divoká Korzika

Moje ďalšie cesty viedli ku ostrovu, ktorý je na polceste medzi Talianskom a Francúzskom. Patrí však tým druhým zmieneným. Ale iba od 18. storočia, kedy sa ju Janovčania rozhodli predať. A odvtedy sa to tu na total pofrancúzštilo. Tak som sa na chvíľu musela preladiť z mojej taliansko-anglickej vlny rečí na francúzštinu, z ktorej som vedela prd alebo teda len základy. Ale pamätala som si, že Francúzi sú hrdý a tvrdohlavý národ a po anglicky so mnou bude komunikovať len málokto. Takže poďme hatlať a skúšať rukami-nohami. 

cestou na Korziku
cestou na Korziku (zdroj: Monika Kusendová)

Ďalšie ráno som teda nasadla na trajekt z Livorna a naobed už bola v prístave Bastia. Čarovné to miesto. Zaľúbila som sa do neho, ešte som ani nevystúpila z lode. Všetko tam bolo pokope – história, pláže, príroda, hory. Akurát jedna vec nefungovala. Infraštruktúra. Na rozdiel od Talianov, ktorí svoju vlakovú základňu Trenitalia presunuli aj na Sardíniu, Francúzi nič také neurobili. A jediné, na čo ste sa mohli spoľahnúť tak boli regionálne autobusy, ktoré však nechodili príliš často, taxíky a požičovne áut. No a ja ako nevodič som sa spoliehala na vlastné nohy a na to, že som bežec-vytrvalec. Ale z jednej strany Korziky na druhú to nestačilo. Tak som sa uskromnila a pre začiatok mi mala stačiť samotná Bastia a okolie. 

pobrežie Korziky
pobrežie Korziky (zdroj: Monika Kusendová)

Bývala som u jednej milej a zhovorčivej mladej panej (áno, táto bola ochotná sa so mnou baviť aj po anglicky), vlastniacej tri obrovské mačky. Dva dni mi robili spoločnosť a občas som ich objavila na posteli, pri vani, či na stoličke v kuchyni. Už som len čakala, že otvorím chladničku a bude tam mačka. Ale nie. Bolo to veľmi zlaté. Ako milovník mačiek som sa tomuto spestreniu potešila. Aj dôvere majiteľky. Asi si o mne niečo musela prečítať na Airbnb

na ubytku s čičami :)
na ubytku s čičami :) (zdroj: Monika Kusendová)

No a čo vidieť v Bastii? Najprv si povedzme, kde na mape toto miesto nájdete, lebo samotná Korzika nie je vôbec malá. Bastia leží na juhovýchodnom pobreží, obmýva ju Ligurské more. Čiže ten najsevernejší cíp. Sardínia je odtiaľto ešte sakra ďaleko… Ale dokedy si premyslíme, ako na Sardíniu, poďme sa tu trochu potulačiť.

Už hneď po vystúpení z trajektu vás očarí starý prístav s peknými kaviarňami, barmi a reštauráciami. Všetko to spolu s domčekmi domácich obďaleč hrá pestrými farbami.

Keď sa vyberiete smerom ku centru mesta, pôjdete okolo citadely Terra Nuova zo 14. storočia, ktorá sa spája práve s tými Janovčanmi, ktorú Korziku v tom období predali Francúzom. Ďalej za hradbami mesta nájdete Guvernérov palác, kde dnes sídli etnografické múzeum. Za zmienku stoja aj Kostol svätého Jána Baptistu z roku 1583 s dvoma vežami a nádhernou fasádou a Katedrála svätej Márie z  15. storočia s interiérom plným malieb a mramorových sôch.

hradby Bastie a citadela
hradby Bastie a citadela (zdroj: Monika Kusendová)

Hneď za bránami mesta sa k nebu vypína 960-metrová hora Serra di Pigna. Dočítala som sa, že je popretkávaná desiatkami kilometrov značených trás. Avšak začiatok bol dosť rozpačitý a občas sa mi cesta stratila vo vilových rezidenciách miestnych. Značenie som striedavo nachádzala a strácala. Najväčším dobrodružstvom bolo, keď som sa vybrala do hôr ešte ráno – asi 4 hodiny pred odchodom trajektu. Šla som na istotu, ale nemala som ju :)

do kopcov Korziky :)
do kopcov Korziky :) (zdroj: Monika Kusendová)

Miestna flóra je naozaj úchvatná. Stromy, prekrásne chránené kvety všetkých farieb a rozmerov. Môžete sa kochať donekonečna. A potom, keď zleziete z kopcov dole, vyberte sa objavovať čarovné pláže, poniektoré veľmi dobre skryté. Väčšinou pieskové, pričom spoločnosť vám budú takmer neustále robiť kopce, ktoré sa zdajú tak blízko, ale pritom vám cesta na ich svahy trochu potrvá. Najmä, keď máte len vlastné nohy a zopárkilový ruksak.

Pestrá Sardínia

Moja prvá zastávka po 8 hodinách cesty a dobrodružnej prespávačky na trajekte v spacáku bola v čarovnom zálive Tyrhénskeho mora – Golfo Aranci. Úchvatnejšie miesto som azda ešte nevidela. Alebo len zopárkrát. Ideálny dovolenkový raj aj pre introvertov. Lebo to nie je veľké a špinavšie Alghero alebo hlavné mesto Cagliari (to však nemôžem hodnotiť, lebo som tam ešte nebola). Golfo Aranci je maličké mesto. Keď som si v ňom bola zabehať, mala som ho tak za polhodinu na kompletku. Azúrové vody, z jemných pieskových pláží je to len na skok ku malým skalnatým kopcom, ktoré krášlia celý záliv a robia ho jedinečným.

záliv Golfo Ranci - pláže i hory
záliv Golfo Ranci - pláže i hory (zdroj: Monika Kusendová)

Z trajektu ma vypľulo ráno o 6. Ale stihla som aj raňajky. Aktívny deň mohol teda začať. Ale všetko ešte spalo. Obchodíky zavreté. Teploty zatiaľ nízke. Žiaden hic. Tak sa Monika rozhodla vyštverať na malé skaly, ktoré sú dominantou tohto zálivu. Ideálny štart výletu. Najprv si všetko pozrieť zvrchu. Kopce sa volali Monte Ruju a jeho o pár metrov väčší brat zase Punta Semaforo. Hoci majú obe len niečo okolo 300 metrov nad morom, keď idete priamo od úrovne mora, stačí vám.

výstup na Monte Ruju
výstup na Monte Ruju (zdroj: Monika Kusendová)

Cesta hore bola najprv široká, úhľadná, turistická. Dokonca som v to skoré ráno stretla aj niekoľko bežcov. Najprv poľno-lesná cestička, potom aj s kameňmi. Keď som však prišla na rázcestie oboch vrchov, musela som sa predierať cez malé pichľavé kríky a vyschnuté mini stromčeky, halúzky, balvany a ešte všeličo vyprahlé, čo sa už nedalo ani identifikovať. Rovnako tak sa nedala identifikovať ani cesta. Zmizla mi niekde v tom malom pralese. Tak som sa len tak random predierala smerom hore ku skalám. Keď som sa ku nim vyškriabala, mala som nohy dosekané od tŕňov. Ale stálo to za to.

Nádherný výhľad na celý malebný záliv a ešte ďalej. Na kopce oveľa vyššie než tunajšie. 1500 metrov aj 2000 sa týčilo majestátne v diaľke. Joj, raz sa dostať aj tam… No nateraz mi bude musieť stačiť ešte susedný kopec.

výhľad na záliv Golfo Aranci a Sardíniu z Monte Ruju
výhľad na záliv Golfo Aranci a Sardíniu z Monte Ruju (zdroj: Monika Kusendová)

Zliezanie z kopcov bolo ešte väčším zážitkom ako výstup hore. Ani som nevidela, kam sa mám dostať. Cestu nebolo cez drobný pichľavý porast vôbec vidno. A tak som sa len brodila dole, dole, dole. A so šťastím som sa dostala na rázcestie. Normálnou cestou až do mesta. Osviežila sa v prvom otvorenom bare a keďže sa už začínalo mega otepľovať, ďalším plánom bolo ísť sa kúpať. Teda najprv objaviť pláže. Doobedňajší čas som strávila na jednej menom Cala Moresca a poobedie zase o taký kilometer ďalej na Spiaggia dei Baracconi. Tá prvá bola väčšia, piesok belší a výhľady také, že som len tak stála v mori a pár minút sa nevedela vynadívať. Poobede som sa však už začala trochu na jednom mieste nudiť a šla objaviť tú druhú pláž. Táto bola menšia a jedna jej časť patrila tuším aj hotelom. Bolo tu viac ľudí, ale stále to malo ďaleko ku preplneným plážam. No mala som sa aspoň komu dať vyfotiť.

spiaggia  Cala Moresca
spiaggia Cala Moresca (zdroj: Monika Kusendová)

Večer som sa presunula na ubytovanie, zhodou náhod či osudu, opäť s mačkami. Ich majiteľ bol ale odmeranejší než mladá pani, u ktorej som bývala na Korzike. Vyzeralo to, že sa radšej baví so zvieratami. Aj im viac dopraje. Mňa iba zdrbal za to, že neviem úplne top po taliansky a dopĺňam ju angličtinou a zabudla som si dať rúško (od začiatku dovolenky som sa s tým stretla po prvýkrát. Už to vyzeralo, že v týchto končinách sveta ľudia na koronu zabudli. A rada som zabudla aj ja.) a ešte, či chcem aj raňajky. Skoro ich však nezvykne pripraviť. Aby som vedela. Dobre díky. Čao. Alebo arrivederci, idem radšej von. Ale najprv si umyjem ruky. No pánko tak zaujímavo nastavil dávkovač mydla, že menej sa už nedalo. Tak som sa na to vykašľala a použila svoju dezinfekciu z ruksaku. Vyzerá  to tak, že snobi žijú v každom kúte sveta.

Potom som sa presunula do prístavného mestečka Olbia. Predtým, ako vám ho predstavím, spomeniem vám jednu vtipnú príhodu, čo sa mi tu udiala. Znova som si tu len tak random pár hodín pred príchodom bookla ubytko cez Airbnb. Adresu som si pozrela len zbežne. Skôr ma zaujímala vzdialenosť od vlakovej stanice. Snažila som sa hľadať také, aby som sa všade vedela dostať peši čo najšikovnejšie. Zvyšok som potom už nechala na Google Maps a navigáciu. Až do toho dňa mi to vždy vyšlo tutti frutti. Len v to ráno som akosi podcenila jeden krok. Teda, skôr sa naň úplne vykašľala. Povedzme, že nevedome. Tak som zrazu stála na vlakovej stanici v Olbii, na ubytovanie som to mala zo päť kilometrov a batériu tak 10 percent. Hovorím si, že dobre, toto bude musieť byť rýchla chôdza bez váhaní. A keď mi baterka klesne pod 5 percent, volám taxík. Lenže, ako som si povedala, úplne inak som spravila. Lebo Monika tvrdohlavá palica. Tak sa stalo, že zhruba 500 metrov pred ubytovaním som mala dve percentá baterky a o telefonovaní som už mohla len snívať. Začala som utekať smerom, ktorým ukazovala navigácia. No a asi 200 metrov pred cieľom mi mobil úplne zakapal. Ešte šťastie, že adresu som si už pamätala. Tak som len zazvonila jedným susedom a spýtala sa a potom stopla ďalšieho pána na aute. Nasmerovali ma správne a ja som spokojná zakempila na ďalšej prechodnej stanici. Po uvítaní domácim a vyrozprávaní mojich strastí cestou sem, som si spokojná dala nabiť mobil aj powerbanku.

No poďme späť ku Olbii. Leží na severovýchodnom pobreží Sardínie. História mesta siaha až do čias dávnej Rímskej ríše, o čom svedčí aj historické centrum a archeologické múzeum. Najvýznamnejšou pamiatkou je tu románska bazilika San Simplicio z 11. a 12. storočia. Zaujímavá je aj tzv. Hrobka obrov Su Monte 'è S'Abe, či hrad Pedres. Na prvom mieste som nebola, dajme tomu, že sa len obtrelo o moje uši. Na druhé zmienené som sa vybrala a s ním sa spája ďalšia trochu bláznivá historka.

na štadióne v Olbii
na štadióne v Olbii (zdroj: Monika Kusendová)

No predtým, ako sa ku nej dostanem, navnadím na návštevu tohto mesta všetkých športovo a zábavychtivých – nájdete tu totižto veľký park a štadión, kde si môžete zadarmo zašportovať aj sa dať po výkone dokopy. Tak som si tu i napriek doobednému dusnu hneď strúhla nejakú tempovicu. Takisto diskotékovo a barovo to tu celkom žije.

Asi 10-15 minút vlakom tu nájdete nádherné pláže pri mestečkách Marinella a Porto Rotondo. Nachádzajú sa v blízkosti luxusnejších hotelových rezidencií, ale voľný prístup ku nim majú aj bežní chudobní turisti.

spiaggia Marinella
spiaggia Marinella (zdroj: Monika Kusendová)

Hoci na pomyselnom piedestáli u mňa stála pláž Cala Moresca, tieto sa na ňu veľmi tesne doťahovali. Biely piesok, sýte odtiene modrej, niekedy až tyrkysovej vody a zelené farby okolitých kopcov. Hoci tu už nebol až taký pokoj, lebo naokolo krúžili jachty a ozývala sa hudba, smiech a vrava dovolenkujúcich, mne to vôbec nevadilo. Stále to nebola hlava na hlave a po pokojnejších dňoch som bola rada za niečo rušnejšie. Nech sa to pekne prestrieda. Pokecala som si s jednou Češkou aj Taliankou. Jedna typická hotelová panička, ktorá sa celkom čudovala môjmu dobrodružnému ruksakovému štýlu a druhá domáca, ktorá slnenie a kúpanie sa v mori mala takmer na dennej báze.

Zamyslela som sa nad obomi. Chcelo by sa mi byť 10 dní stále na tej istej pláži? Boli by mi more, pláže a celý životný štýl ešte vzácne, ak by som na tomto mieste žila roky? Dobre je ako je. Nemám stereotyp, neustále sa presúvam a všetko mi je vzácne, lebo to neberiem ako samozrejmosť a ku niektorým veciam a na niektoré miesta sa dostať nie je úplne najjednoduchšie.

no neokúp sa v takých vodách :)
no neokúp sa v takých vodách :) (zdroj: Monika Kusendová)

Vráťme sa späť ku hradu Pedres alebo po taliansky Castello di Pedres. Hlavný problém bol ten, že tento hrad ležal vo vyprahlej pustatine mimo civilizácie. A keď vám poviem, že to bolo z Olbie takých 7 kilometrov peši a vybrala som sa tam okolo pol 10 ráno, keď už začalo pripekať, poviete si, že mi šibe. No ja som si myslela, že som v pohode, aj že mi liter a pol vody vystačí a okolo hradu predsa bude niečo, kde si doplním zásoby. No nebolo tam ani hovno. Už na polceste som sa úplne upražila na slnku, keďže sa tam nešlo cez žiaden tieň a voda mi došla tak na 4. kilometri. Začala som si v mysli vykreslovať predstavu aspoň malej fľašky s vodou. Doteraz neviem, či sa mám považovať za čarodejnicu, alebo ma má ten hore ozaj rád, ako ukázal už nemálo ráz, ale o pár minút som na ceste objavila odhodenú fľašku s vodou! Nechápala som. Tak dík. Beriem. Odliala som trošku z vrchu. Pretrela hrdlo a už aj bola moja.

Castello di Pedres - hrad v pustatine medzi skalami
Castello di Pedres - hrad v pustatine medzi skalami (zdroj: Monika Kusendová)

Na hrad som došla celá šťastná, že prežijem aj cestu späť. Miesto to bolo dosť nedostupné a samotný Castello di Pedres ukrytý na kopci medzi veľkými skalami a balvanmi. Jeho história siahala niekde do 13. storočia a vďaka okolitej vyprahlej rovine bez známok výraznejšieho života stromov ho bolo vidno doďaleka. Aj z neho sa mi ponúkal bohatý výhľad.

Kochala som sa dvojtisícovými horami v diaľke aj Olbiou, ktorá sa zdala na skok, ale vedela som, že je sakra ďaleko. 

výhlad z Castello do Pedres na Olbiu, hory a pustatinu navôkol
výhlad z Castello do Pedres na Olbiu, hory a pustatinu navôkol (zdroj: Monika Kusendová)

No a na záver som sa predsa len vybrala do toho veľkého, podľa mojich tušení špinavého letoviska Alghero. Aj keď tie neklamali a kúpanie tu už nebolo až takým zážitkom ako v Golfo Aranci alebo pri Olbii, milo ma tu prekvapili miestny dlhočizný borovicový park žijúci športom a milí ľudia.

borovicový park v Alghere
borovicový park v Alghere (zdroj: Monika Kusendová)

S presunom to bolo dosť komplikované, keďže pri meste Sassari už končila podľa Google Trainline infraštruktúra. A teda aj aká-taká istota. Vlaky odtiaľto sa už nedali presne vygoogliť. Tak som len verila jednému portálu, podľa ktorého regionálne spojenie zo Sassari do Algherra existovalo. Ale chodilo len 3 až 4-krát denne. Šla som sem radšej o deň skôr, aby mi kvôli prípadnému výpadku spoja neušlo lietadlo domov. Ako už niekoľkokrát, nielen počas tohto tripu, mi opäť raz pomohli miestni. Na stanici v Sassari ma jeden pán zaviedol ku ošumelej búdke s predavačom papierových lístkov na regionálny spoj. My na Slovensku máme retro vlaky – Čachtickú strelu a starú chrapinku zo Zvolena do Banskej Bystrice, im sa zastavil čas zase pri tomto regionálnom vlaku. Ale hlavne, že existoval a mala som sa ako dostať do Alghera. Spokojná som nastúpila do starého vlaku, dala si štiknúť retro lístok z hrubočizného papiera za symbolickú sumu a už som  sa len viezla do mojej finálnej destinácie, kde všetko toto dobrodružstvo zakončím. Ubytovala som sa u starej babičky, ktorá mi dopriala všetko, čo som chcela aj nechcela – už na privítanie mi pripravila malý prútený košík so sprchovacími potrebami a obložila mušľami. Drobnosť, ale zahriala pri srdiečku. Hoci vôbec nevedela po anglicky, pri nej mi to nevadilo. Aj keď moja taliančina nebola dokonalá, dorozumeli sme sa a ona mala pochopenie a snahu.

Dokonale sa postarala o môj pitný režim a raňajky boli ozaj ako od babičky – teplé pečivo, marmeláda, ovocie, bábovka, kakao, čaj. Ani tejto som nedokázala povedať, že ten celý stôl jedla nezjem, aj keď mi neskôr prišli pomôcť ďalšie dve ubytované dievčiny. Holanďanky, ktorým sa v Alghere tiež končil týždňový trip.

Po raňajkách som mala ešte zopár hodín, ktoré som mohla stráviť na blízkych plážach a v meste. Rozhodla som sa pre pláž Punta Negra, ktorú som mala, čo by kameňom zo sto ráz dohodil. A tu už lákalo turistov Stredozemné more. Nebola to už čarovná malebnosť východného pobrežia Sardínie, ale pláž bola stále malá a nie až taká preplnená. O čistote sa už dalo trošku polemizovať, ale prístup a voda v mori boli príjemné. Vlny takmer žiadne, čiže som si ešte pred odletom parádne zaplávala a potom ma na polhodinku vyplo na pláži.

Spiaggia Punta Negra
Spiaggia Punta Negra (zdroj: Monika Kusendová)

A na záver som sa rozhodla, keďže som to mala len zhruba 5 kilometrov na letisko, že to dám peši. Ráno som si už bola zacvičiť a zabehať v tom krásnom parku, ktorý som videla deň predtým, čiže dokonale rozhýbaná. Cesty boli priateľské a bezpečné aj pre takých tulákov ako som ja. Chcela som si ešte pozrieť celé mesto, domčeky, prírodu, rezidencie… Hoci bolo teplo ako svet, ale za tých 10 dní už som si zvykla. Aj vody som si zo sebou brala viac. Šiltovka nesmela chýbať. A ruksak mi s telom akoby zrástol. Takmer som ho necítila.

Trvalo mi to niečo vyše hodiny, na letisko som prišla v pohode, bez problémov, s predstihom, s dobrým pocitom, že som využila posledný deň na maximum a veľa toho videla a zažila. Tak nabudúce Sardínia. Tak nabudúce Korzika. Tak nabudúce Taliansko i Francúzsko!


Skryť Zatvoriť reklamu