Spoznala som inšpiratívnych nových ľudí. Opäť sa raz utvrdila v tom, že sila tímu nemá hraníc a potom sa posunú i tie vaše. Odnášam si domov krásne zážitky, ktoré si odkladám do šuplíka v hlave na horšie časy 😊
Ako a kadiaľ sa beží The Run Slovakia?
The Run Slovakia je najdlhší štafetový beh na Slovensku. Čaká vás viac než 520 kilometrov naprieč Slovenskom. Od Košíc, cez Spiš, popod Tatry, cez čarovné Čičmany, pestré Považie až do bratislavského Starého mesta. Celý beh je interaktívny s množstvom atrakcií, zábavy, dobrej hudby, jedla a ľudí. Istý bežec ho tento rok pripodobnil k festivalu: „Je to skoro ako taká Pohoda. Fajn festival pre dospelých. Prídeš sa sem zabaviť na celý víkend, zažiješ tu všetko možné, vrátiš sa domov úplne rozbitý, no na rok chceš ísť znova.“
Tento rok sa zapojilo celkovo 52 tímov. My sme súťažili v kategórii Marathon 12 mix, ktorej názov v skratke vysvetľuje pravidlá. Každý člen tímu dostal po štyri úseky, ktoré sa viac či menej pohybovali v maratónskej vzdialenosti. Niekto mal väčšie šťastie na roviny a zbehy, iný zase schytal kvalitné výškové. Vašou úlohou bolo bez reptania zabehnúť dané úseky v akomkoľvek čase dňa. Alebo noci. Či už vás z tímového auta „vykopli“ nevyspatého nadránom, poslali zhorieť na hlavnú cestu a popri poliach v obedných horúčavách, alebo vás vyslali s reflexnou vestou a čelovkou do noci, mali ste podať stopercentný výkon a ešte si to aj užiť. Jednoduché, nie? 😊 Všetci sme sa na to podujali od piatku 10. júna do nedele 12. júna.
Taký „normálny“ tím, ktorý to dotiahol až na debnu
V tíme Pexton Unicorns toto platilo dvojnásobne (na názov sa ma nepýtajte, prvú časť nájdete v bulváre a na tú druhú som dostala vysvetlenie, ktoré by som musela vyhviezdičkovať :D). Títo vtipní premotivovanci dokázali človeka rozosmiať, ale aj pekne motivačne zdrbať. Hneď na štarte kapitán prezradil moderátorovi, že máme ambíciu pretek vyhrať. Ešte dobre, že sme mali v tíme aj člena flegmatika, ktorý nás vždy dokázal uzemniť nejakými tými reálnymi faktami. Ale len na chvíľu. No a čo, že nie sme všetci profi atléti, takmer sa nepoznáme, niektorí z nás sú chorí a rozbití, iní sa ešte nezregenerovali z maratónu spred týždňa, ďalší toho večer pred pretekom trochu viac popili, daktorí sú zase strašní hedonisti, čo sa týka jedla, a v podstate sa nik pred týmto trojdňovým behom poriadne nevyspal, lebo sme uprednostnili socializáciu. Hecneme sa i tak, dokážeme to. A popritom si užijeme množstvo srandy.
Toto sme my
Máme v tíme jedenásť mužov a jednu ženu. Vekovo sme niekde medzi 25 až 55. Pozbieraní z rôznych končín Slovenska. Jeden bežec je Maďar (ale to sme zistili asi až v polovici preteku, keď nám krásne zanadával :D) ďalší Rakúšan (tam sme to vedeli hneď).
Multi-kulti pestré. Z hľadiska psychologického tu máme rôznorodých „pacientov“. Jeden pravidelne sekíruje pudlíkov, ktorých nechal doma, cez mobil. Druhý beží v plážovom štýle s pokrikom ako samuraj a rád si dopraje pred svojím úsekom pochúťky pod značkou Franz Jozef Kaiser. Ďalší zase preferuje pristúpené rožky, lebo sa vraj potom lepšie natierajú. Štvrtý a piaty sa po druhom úseku stavia, že skúsia „rúbnuť“ ten tretí alebo štvrtý v tempe pod 4 (podarilo sa to viackrát).
Šiesty a siedmy si radi strieľajú zo spolubežcov i súperov na trati pokrikmi: „To čo bolo za beh, kde si sa flákal?" Či „Nebež tak rýchlo, netreba. Keď spomalíš, dáme ti poukážky do Mekáču.“ Alebo „tebe vodu nepodáme, veď si náš hlavný súper.“ V konečnom dôsledku sú to však zlatí ľudia, ktorí s vami pobežia vaše úseky, aj keď už sú sami rozbití. Rozosmejú vás a vyčaria dokonalú zábavu práve vtedy, keď by ste už mali byť na hranici únavy, hrobárovi na lopate. Dobijú pozitívnou energiou.
Postarajú sa, aby všetko šlo načas. Mali ste sa kde tých pár mini hodín prespať a neumreli ste na trati. Podelia sa s vami uprostred noci o svoje sladkosti, obľúbenú mastičku na nohy či smradľavé prepotené reflexné traky, lebo vy ste si svoje zabudli. Je na nich spoľah, hoci ich takmer nepoznáte.
Toto boli naše zážitkové trate
Začalo to v Košiciach v historickom centre. Užili sme si atmosféru a spoločný štart o jedenástej predpoludním v dĺžke asi sto metrov. Jeden z bežcov troška dlhšie :) Nasledovali úseky smerom na Spiš v obednom výpeku, ktoré si možno o trochu viac užívali tí, ktorí stáli na veselých párty občerstvovačkách v centre miest a obcí, či na priehrade Ružín pri Margecanoch, kde ste si mohli dať niečo dobré pod zub i zatancovať si.
S číslom 10 som patrila medzi nich. Prvý úsek ma čakal až pri západe slnka, tak som mala tento úvodný deň preteku taký dovolenkový. Len som sa vozila v aute a pomáhala vystrájať ostatných bežcov, fotila, dokumentovala, povzbudzovala, užívala si to všetko, čo pre nás organizátori pripravili.
No popravde, už som sa nevedela dočkať večera, kedy konečne aj ja vybehnem a budem mať v sebe tie drogy ako práve dobehnuvší ľudia 😊 Prvý úsek som vychytala najkratší (8,4 km) a profilovo pre mňa takmer ideálny. Z obce Vlkovce do Vrboviec. Trať taká „vlnovkoidná“. Viedla cez les, poľnú cestu i po asfalte. Čakali ma prudké rýchle zbehy i malé kopce, tzv. „zmrdníky“. Bola som s ňou spokojná. Aj s výsledným časom a tempom. Len na úvod som trochu zaváhala, aby som správne odbočila do lesa. A na záver ma prekvapil strmý kopec, ktorý neúspešne „lámal“ k chôdzi. Nakoniec to vyšlo fajne okolo 4:15. Dám si „glga“ repáku na upokojenie vytrasených vnútorností a dúfam, že druhý úsek budem vládať tiež 😊 Kým som ja podriemkavala a pojedala, kamoši pomaly začali bojovať s nocou. Behom. Čakali ich krásne, možno trochu nebezpečné trasy pod Tatrami a na Liptove. Všetky sa podarili v rýchlych časoch. Super. I keď, možno mohli trochu pomalšie, lebo takto ma čaká druhý úsek s východom slnka. Vždy som bola na skoré ranné vstávačky „hnilá“. No azda to pôjde. Musí. I bez jedla, s minimom spánku a znalostí o tejto časti trate. Čaká ma úsek na Orave. Taký trochu hore, trochu dole. Konkrétne z obce Chlebnice do Oravského Podzámku (11,5 km). Pre istotu si beriem so sebou mobil. Kvôli mapám i hudbe, aby som sa v týchto skorých ranných hodinách nejako nabudila.
Na trati míňam len dvoch bežcov. Inak si idem sama so sebou. Striedajú sa asfalt s poľnou cestou. Snažím sa udržiavať tempo 4:10-15. Značenie je v pohode. Trafím bez väčších problémov. Okrem úseku, kde sa beží krížom cez nejakú pílu. Tu sa na chvíľu zamyslím nad tým, či neprišla chvíľa, keď sa mám po prvý raz stratiť. Ale asi teda nie. Na konci ma dostane jeden z kopcov „zmrdníkov“, z ktorých sa v takýchto včasných hodinách moje srdiečko i nohy spamätávajú o niečo dlhšie, no nakoniec ako-tak nevyvedená zo zamýšľaného tempa pomaly dobieham ku rieke, do obce pod Oravský hrad. Rada vidím parťákov. Rada som za nich opäť podala dobrý výkon. Rada si teraz pôjdem aj niečo zajesť. A oni zase makať. Nasledujú pekné úseky na Orave, v Zázrivej, Terchovej... Budú výživné na kopčeky i blatko. Užite si ich, kamaráti, ja zase na chvíľu „nabehnem“ na výletný režim.
V tom som nakoniec zostala o niečo dlhšie, keďže nás organizátori na pár hodín okolo obeda odstavili na školskom ihrisku v obce Teplička nad Váhom. Bola tam veľká sranda a maximálny komfort. Veľa dobrého jedla, stánok s nápojmi, tulivaky, kde sa dalo opaľovať aj spať, alebo oboje naraz.
No keďže na jednej strane „vypekal“ dídžej tanečné hitovice, na tej druhej sa ozývali zvuky harmoniky a spev miestnych, tak sme sa skôr opaľovali, socializovali sa, strečingovali. V bufete nám načapovali pivo, požičali karty a my sme im na oblátku vyjedli všetku polievku.
Bolo pol siedmej, keď nás konečne vypustili späť na trať. Na úsek do Turieho. Ešte stále bol však hic. Stále skôr na opaľovanie ako na behanie.
Tma nás zastihla vo Fačkove. Potom sme si spravili rockovú párty v Čičmanoch. Porovnali a pozdieľali sme si tabletkový (guarana, omegy, magnézko, hroznový cukor, tabletky na trávenie...) a nápojový „matroš“ (energeťáky, vitamínové vody, coca cola, ale i domáce) na dlhú bežeckú noc a zábava mohla pokračovať v plnom prúde.
Je jedenásť hodín v noci a cítim, že to bol kvalitný „matroš“, lebo môj tretí úsek z obce Košecké Rovné do Košece (14,4 km) idem s radosťou tempíčko cca 3:45 tak do 6. kilometra. Nejako som nemala Boha v kolenách pri zbehoch, ani na nasledujúcich rovinách. Mini kopce som potom na ceste v tej tme ani nevidela, alebo som ich v tej rýchlosti preletela. Ktovie, či toto smrteľné nasadenie prežijem až do cieľa na 15. kilometri... Jediné, čo ma štvalo, bola reflexná vesta, ktorá mi bola tak o tristo čísel väčšia a robila mi celú cestu krídla. Kamoši mi ju chceli na druhom kilometri vziať, nech mi nezavadzia, ale radšej som chcela byť viditeľná pre autá i divé svine. Orientácia je tu jednoduchá, keďže idem v podstate skoro stále len po hlavnej ceste. Poteší ma aj to, keď míňam jedného bežca a môžem mu niečo premotivované povedať. Menej ma už poteší to, keď zhruba 400 metrov pred cieľom ten cieľ neviem nájsť. Ešte dobre, že je blízko krčma plná ľudí a ja rýchlo zháňam potrebnú informáciu. Strácam len pár sekúnd a „happy jak dva grepy“ vbieham tam, kam mám a podávam parťákovi štafetu. Cítim, že som si predsa len trochu odpálila stehná aj žalúdok. Ale nech. Masť a domáca to zachránia (mám pocit, že pri takomto type preteku to bez alkoholu tak ľahko nejde :D). Bola to fajn jazda. Na tento úsek som sa tešila azda najviac. Priemerka vyšla 4:02 aj s konečným blúdením a náladu mám takú dobrú, že ani nezaspím. 😊
Druhému autu je zatiaľ tiež veselo, sú na akejsi párty s Horkýže Slíže v Trenčíne. Práve tam na hrádzi sa meníme. My tam ideme drichmať a oni zase bežať. Cez Nové Mesto nad Váhom, Vrbové, Dechtice. Tretí raz sa budím nevyspatá na priehrade Boleráz. V živote som si tu ráno o 6 neumývala zuby na lúke (kým ostatní si tento víkend vraj vyplachujú ústa len slivovicou). V živote som tu ani nebola. Zisťujem, že čupnúť si k zemi a vykonať potrebu je mega náročné, cítim sa akoby mi niečo prešlo v noci nohy. A to mám stále na mysli stávku o tom, že pôjdem tempo pod 4 minúty na kilometer. Horko-ťažko sa postavím a poberiem sa späť k našim autám. A tam znova príde na rad táto debata. Stačí pár vzájomne vymenených motivačných slov a ja už zase prisahám, že to skúsim na poslednom úseku zavaliť. Ostatní sa tvária, že nevidia, ako neviem chodiť :D No hlava je silnejšia ako čokoľvek iné. Kamoši si to myslia tiež. Dva úseky pred svojím vlastným sa skúsim rozcvičiť a rozbehať sa s parťákom tak, že ho zhruba jeden kilometer potiahnem. Zisťujem, že bežať viem lepšie ako chodiť. No aj tak sa na štart štvrtého úseku zo Slovenského Grobu do Ivanky pri Dunaji (11,6 km) staviam s mixom pokory a odhodlania. Neviem, čo je viac.
Ale to zistím čoskoro. Je totižto čas obeda a čas neskutočného letného hicu. Presne toto isté som zažila pred týždňom na maratóne v Banskej Bystrici, kde som asi tak zo päť razy kolabovala. Upokojujem sa, že tuná pri tejto vzdialenosti to stíham tak raz. Ale prd. Po tom všetkom, čo už máme zažité, sa tie neslávne známe stavy pritrafia o niečo skôr. Už na druhom kilometri trochu pociťujem úzkosť, smäd, blbo sa mi dýcha. Jednoducho ma ide drbnúť z tepla. Som zvedavá, čo budem robiť ďalších deväť kilometrov. Na 3. kilometri stretávam súpera, čo má rovnaký problém. Na tejto trati už ho omrzel bežecký život a začal kráčať. „Poď, potiahni sa so mnou, tiež umieram, ale to dáme,“ zakričím mu. No on len mávne rukou. Pri živote ma držia ľudia okolo trate, na 6. kilometri čakajú parťáci s vodou a prudko motivačnými rečami. Tentokrát žiadne zdrby, čo sa flákam a aby som pridala, lebo už sa to príliš nedá. Skúsim sa ešte usmiať a udržať tempo aspoň 4:20-4:30. Nabieham na cyklo, ktorá je ešte horšia ako rozpálená asfaltka. Chvíľu hore, chvíľu dole, v blízkosti pole, takmer žiadny tieň. Našťastie na 9. kilometri sú kamoši zase. Chvíľu so mnou aj bežia. Vyzerá to tak, že sa to podarí prežiť. Áno, vbieham do cieľa, predávam štafetu ďalšej obeti tohto šialeného samovražedného tímového behu a na chvíľu sa sama seba pýtam, prečo si toto robím... Odpoveď veľmi dobre poznám, ale vždy sa na chvíľu zatvárim, že nie 😊
Zombie apokalypsa dobeh do cieľa a sprcha šampanským ako šampióni
Tak, už zostávajú len dva úseky a sme v cieli. V bratislavskom Starom meste. Vyzerá to tak, že skončíme na druhom mieste, no stále sa snažíme ukrojiť z toho času čo najviac. Horúce počasie a vyčerpanosť však ukrajujú z nás. No doťahujeme a motivujeme sa navzájom s našimi hlavnými súpermi, vďaka čomu všetci v konečnom dôsledku dosiahneme lepšie časy. „Vymáčkneme“ zo seba maximum. Do cieľa opäť bežíme všetci spolu zhruba sto metrov. Tentokrát je to však iné. Finišer polomŕtvy a ostatní so značne odumretými nohami. No tie emócie sú silnejšie. Dobiehame v čase 41 hodín a 24 minút. Udržali sme priemerku 4:42 na takmer 530 kilometroch. A sme na debni!
Dvadsať minút pred nami je tím Bežme bežne a Rýchle šípy. Približne polhodinku za nami Stellantis – PSA run team. Bol to kvalitný boj, ktorý sme si všetci mega užili do poslednej chvíle! A teraz je čas na pár teplých slov s novými kamarátmi, cestoviny, studené pivo, veselú hudbu s dídžejom, ktorý to s nami neúnavne ťahá od piatkového rána, a chvíľku slávy s úsmevmi od ucha k uchu i sprchu šampanským na pódiu.
Dojmov je toľko, že ich ani za mesiac všetky nespracujem, ale snažila som sa aspoň niektoré vtesnať do tohto blogu 😊
