Florencia – raj umelcov
Jedno z najznámejších miest Európy preslávil najmä bohatý rod Mediciovcov, ktorým vďačí takpovediac za všetko. Oni sem priviedli tých najväčších umelcov, ako boli Botticelli, Michelangelo či Leonardo da Vinci, aby vďaka nim rozvíjali umenie a kultúru. Dnes tak môžeme obdivovať napríklad Katedrálu Santa Maria del Fiore spoločne s Giottovou zvonicou vysokou osemdesiatštyri metrov, ktorú zdobia aj diela slávneho sochára Donatella. Spoločne s Bazilikou Santa Croce pôsobia akoby mali v sebe niečo z byzantskej kultúry. Tento dojem vytvárajú najmä veľké oválne okná, široké stĺpy a kopuly. Najtypickejším miestom Florencie je isto Plazzo Vecchio, centrum spoločenského života v časoch minulých i dnes. Na ňom stojí majestátny Palazzo Vecchio s vrúbkovanou hradbou a s vežou čnejúcou sa do výšky až deväťdesiatštyri metrov.
V galérii Uffizi najviac turistov hľadá Leonarda da Vinciho a jeho obraz „Zvestovanie,“ Botticelliho a jeho diela „Jar“ či „Zrodenie Venuše.“ Mňa však dosť zaujal aj jeho morbídny obraz „Objavenie tela“. Hlúčik ľudí sa zvedavo prizerá na polonahú ľudskú schránku ležiacu na posteli. Kto to bol už asi nezistia, nemá totižto hlavu...
Most Ponte Vecchio alebo aj Starý most spája brehy rieky Arno, a ako už hovorí jeho názov, ide o najstarší z florentských mostov. V minulosti bol úzko spätý s rušným životom všakovakých obchodníkov. Nachádza sa tu aj socha významného florentského rodáka Benvenuta Celliniho, ktorý sa v šestnástom storočí preslávil ako zlatotepec, sochár a medailér. Jeho život bol plný dobrodružstva. Známe je jeho väznenie na Anjelskom hrade v Ríme, kam ho uvrhol pápež. Stadiaľ sa mu pomocou ľsti podarilo utiecť. Jeho osudy detailnejšie opísal Alexandre Dumas v diele „Zaľúbený Ascanio“.
Danteho Monteriggioni
Kto čítal Danteho „Božskú komédiu“ možno si vo svojej fantázii prirovná veže Monteriggioni ku skupine Titánov strážiacich peklo. Práve toto mestečko totiž Dante Alighieri spomína vo svojom najslávnejšom diele v časti „Peklo“. Stredoveké Monteriggioni pôsobí na pohľad veľmi malebne a vám sa nechce veriť, že za jeho stredoveké hradby sa zmestí až deväťtisíc obyvateľov.
No keď vojdete do mesta, zistíte, ako ľahko sa tu dá stratiť a stať sa takmer neviditeľným pre okolitý svet. Takto je to asi aj s ostatným obyvateľstvom... Pohltila ich atmosféra minulosti a magického stredovekého pokoja. Uličky sú lemované starými kamennými domami s červenými a ružovými muškátmi v oblokoch, skoro pri každom je lavička. Človek má sto chutí tu takto zostať... aspoň na jeden život...
Ak vyjdete celkom hore na hradby, naskytne sa vám nádherný výhľad na okolité vinice a olivové háje, ktoré na vrchole jari žiaria sýto zelenými farbami a pomedzi ne sa kde tu objaví kamenný vidiecky domček. Scenéria akoby vystrihnutá z filmu Gladiátor, z časti, keď uháňal domov na koni ku svojej rodine. V mestečku sa nachádza aj malebné múzeum templárov, ktoré je však skôr dielom šikovných aranžérov ako zbierkou historických artefaktov.
Stredoveký Manhattan - San Gimignano
Je zapísané v Svetovom kultúrnom dedičstve Unesco a patrí k tým miestam, pri ktorých človek zostane stáť na mieste s otvorenými ústami. Neskutočné, akoby sa tu zastavil čas, celé mestečko zdobia vysoké veže a nádherné paláce a nič neruší jeho atmosféru minulosti. Bohužiaľ, týchto veží, vďaka ktorým je mesto prezývané „stredoveký Manhattan,“ sa zachovalo do dnešných čias len pätnásť z celkových sedemdesiatdva. Radnica, obchodíky, ale aj obytné domy, všetky sú verné svojej dávnej podobe. Súčasnosti je sem vstup prísne zakázaný, no ľudia sa s tým naučili žiť, podriadili sa mestu, nie ono im.
Ak tu dostanete hlad, takmer na každom mieste vám budú ponúkať diviačinu, pretože práve tejto zveri je vraj v okolitých lesoch neúrekom. Toto trochu prekvapí, pretože v okolí príliš lesy nevidno, skôr háje a lúky. Okrem toho tu celkom „fičia“ aj hľúzovky, tie však nie každému chutia. Mesto je veľmi živé, ľudia si pospevujú a stretnete turistov zo všakovakých končín sveta. No ktovie z akých dôvodov tu nevidno žiadnych Číňanov s ich neodmysliteľnými všefotiacimi fotoaparátmi.
Pápežova Volterra
Už jeho poloha je trocha nedostupnejšia, leží vo výške až päťsto dvadsaťdeväť metrov nad morom. V porovnaní so San Gimignanom pôsobí pochmúrnejšie. Má skôr cirkevnú atmosféru, veľa náboženských stavieb, podchvíľou sa na vás usmeje pápež František z plagátu alebo z kalendára.
Uličky sú tichšie a mesto skôr než z cestovného ruchu žije zo spracovania alabastru, o čom sa môžete presvedčiť v hociktorej z mnohých dielní, kde vám celý proces ochotne ukážu. Toto remeslo sem priniesli ešte Etruskovia v období medzi štvrtým a prvým storočím pred naším letopočtom. Stavby sú tu strohejšie a chladnejšie, tomuto popisu zodpovedajú aj mohutné hradby z čias Mediciovcov, obklopujúce mesto, ktorého hlavnou úlohou bolo slúžiť cirkvi.
Odveký rival Florencie - Sienna
Dalo by sa povedať, že je to Florencia ako „cez kopirák“, pri pozornejšom skúmaní si však všimnete niekoľko rozdielov. Prvým je určite väčšia čistota a krajšie uličky. Ďalej hlavné námestie Piazza del Campo s Palazzo Pubblico, ktoré je napriek podobnosti jeho hlavnej stavby predsa netypické svojím tvarom. A napokon, Palazzo Pubblico so svojou výškou stodva metrov predčilo svojho odvekého rivala Florenciu s jeho vežou Palazzo Vecchio. Poslednou sú ceny, ktoré sú prijateľnejšie ako vo Florencii.
Vďaka „cukríkovému“ Baptistériu San Giovanni pochopíte, že aj veriaci ľudia potrebujú krásu a veľkoleposť, aby sa takto priblížili k božej dokonalosti. Mnohí ho prirovnávajú ku svadobnej torte, pretože je celé biele a vyzerá ako ozdobené šľahačkou. Stavba má počiatky už niekedy v štvrtom storočí a známa je najmä vďaka trom bronzovým bránam, z ktorých jedna vyobrazuje výjavy zo života Jána Krstiteľa, ďalšia z Nového zákona a posledná napodobňuje „Raj.“ Vnútri môžete nájsť aj náhrobok pápeža Jána XXIII. alebo relikviu v podobe odrezaného prsta istej mučeníčky, ktorá bola vyhlásená za svätú.
Ak vás dostihne „mlsná“ oplatí sa ochutnať miestnu špecialitu – Panforte, je síce trochu drahšia, ale chuťové bunky nesklame. Ide o tradičný taliansky dezert - sladký medový chlebík, pozostávajúci z ovocia a orechov, posypaný cukrom a s korenistou chuťou.
Pokoj a nič viac...
A pomedzi všetky tieto „poznávačky“ sa ešte večer prejdite po toskánskom vidieku, rozbehnite sa do olivových hájov, privoňajte ku kríkom s bobkovým listom, zájdite si na vínko do tradičných krčmičiek, započúvajte sa do veselej reči miestnych, nasajte ich bezstarostný spôsob života a určite na chvíľu zabudnete na všetky povinnosti, čakajúce doma a na pár dní podvedome spomalíte. Práve v tomto je čaro Toskánska – prinúti vás zastaviť sa, užívať každý okamih a tešiť sa z maličkostí.
