Tohtoročné leto bolo plné extrémnych zážitkov, na ktoré azda nikdy nezabudnem. Určite mi srdce zaihrá pri spomienke na rakúske Alpy a talianske Dolomity na horolozeckú nôtu. Štveranie sa po ľadovci v mačkách uprostred leta, či zdolávanie ferrát vo fantasy krajine plnej skál vynárajúcich sa z hmly...
Ten pocit, keď by ste mali byť zničení, ale vy sa len spokojne usmievate.
Ten pocit, keď neviete, do čoho idete, ale idete s radosťou.
Ten pocit, keď aj nekomfort je komfort pre vaše srdce.
Po skalách, cez ľadovec, po ferratách, na chatách v nadmorských výškach, o ktorých sa vám doteraz ani nesnívalo. Jedinečné momenty, krásne miesta, inšpiratívni ľudia na tej správnej vlne. Takto nejako vyzerá zájazd do Álp, ktorý môžete zažiť i vy 😊. Prostredníctvom Sancho Tour.
A nepotrebujete ani mrte času na to, aby ste nazbierali kopu zážitkov. Postačí vám predĺžený víkend. Horskí vodcovia vás vyvedú cez ľadovec na vrchol Similaun vo výške 3606 m.n.m., strávite veselé večery na vysokohorských chatách mimo civilizácie, budete sa štverať cez ferraty Elferspitze vo výške 2505 m.n.m. a doslova sa vznášať nad hmlou vo fantasy krajine plnej všakovakých skalných tvarov.
Výlet do Ötztalskej doliny
Deň prvý – cesta na chatu z druhej svetovej
Naše kroky, teda najprv kolesá auta, sledovali do vzdialenejších Tirolských Álp na pohraničí Rakúska a Talianska. Ako prvá nás čakala dolina Ötztal, konkrétne dedinka Vent, z ktorej sme sa v prvý deň vybrali najprv na chatu Martin-Busch-Hütte na polceste k nášmu cieľu – vrchu Similaun.
Čakal nás príjemný podvečerný výstup do výšky 2501 m.n.m. Počas 2 hodín, na 8 kilometroch a 630 výškových sme si trošku precvičili nosenie ťažkej výstroje na vlastných chrbtoch. Takisto konverzačné schopnosti našej sedmice popri všetkej tejto námahe. Zvládli sme to na výbornú.
Samotná chata je ideálnou základňou pre výstupy na okolité trojtisícové vrcholy a nachádza sa tiež neďaleko miesta, kde objavili človeka Ötzi – takzvaného ľadovcového muža spred 5000 rokov. No, nemohla som si pomôcť, jej exteriér mal takú zvláštnu atmosféru. Keď sa na ňu trochu dlhšie zahľadíte a zamyslíte, už len čakáte, kedy odtiaľ vyskočí gestapo. Malé sivo-zelené nákladné auto v podobnom štýle, zaparkované za ňou, tento pocit ešte umocnilo. Možno to je tým, že vznikala práve v týchto temných časoch. Postavili ju v roku 1938. Vnútri to už však dýcha útulnou súčasnosťou, pálenkou, pivom, vyprážanými dobrotami a smiechom veselých návštevníkov. Zabavíte sa tu v spoločenskej miestnosti a pohodlne vyspíte vo veľkých izbách, kde vám zima určite nebude. Takže spacák si ešte môžete ušetriť na horšie časy.
Deň druhý – výstup cez ľadovec na horu Similaun
Hora Similaun s výškou 3606 m.n.m. leží priamo na hranici medzi Rakúskom a Talianskom. Tvorí predel medzi Nordtirol a Südtirol, tesne v blízkosti nálezu niekdajšieho legendárneho „Otztiho“. Z chaty Martin-Busch-Hütte na najvyšší vrchol Ötztalských Álp je potrebné prekonať ešte 1100 výškových metrov na približne 10 kilometroch (GPS-ká si tu šli hokej, čiže každému ukázalo inak).
Túra k vrcholu viedla náročnou, no zaujímavou cestou hrebeňom Marzellkamm. Čakali nás najprv strmé kameňovo-šutolinové výstupy s cca 20-kilovými ruksakmi so všetkou výstrojou. Už prvý kilometer bol taký výdatný, že sme vypotili všetok raňajkový čaj a možno aj včerajšie pivo. No schladenie sa blížilo. Skaly a kamene sa zrazu zmenili na sneh, ľad a niečo zmrznuté vodovo-blatové.
Tak hor sa vymeniť turistické paličky za mačky, napojiť sa na lano, cepín do ruky a po krátkom výklade horských vodcov pekne disciplinovane všetci siedmi za sebou šľapať po ľadovci hore.
Keď sme toto všetko zvládli, čakala nás ešte krátka pasáž na samotný vrchol Similaun bez ruksakov, mačiek, len s malým proseccom v ruke. Toľká úľava pre naše chrbty. I keď len na chvíľu. No a hore symbolicky buchlo nielen prosecco, ale aj endorfíny a adrenalín v nás z celého výstupu. Takže sranda veľká a úsmevy cez celé tváre. Kruhový výhľad nás tiež dostal a nejako sa nám ani nechcelo odtiaľ preč.
No do tmy sme sa ešte potrebovali dostať na chatu Similaunhütte (3019 m.n.m.). Pred nami bol ešte veľmi náročný zostup cez ľadovec, hlbočizné rokliny a sneho-blato-ľad.
Z vrcholu sme sa už nevracali rovnakou cestou, ale západným hrebeňom popri okrajových trhlinách a šotolinovej moréne. Adrenalínu i makačky a koncentrácie mrte. Mačky som mala na sebe prvýkrát a okrem klasického chodenia som si vyskúšala, ako ďaleko v nich viem doskočiť. Cepín som chvíľami držala ako kabelku, ale keď bolo treba, zahnala som sa ním ako vrah, v snahe zadrapiť sa do ľadu. Občas to vyšlo, občas nie, ale užívala som si učenie sa takýchto pre mňa nových vecí v divokých končinách.
Výstroj sme zložili až zhruba 300 metrov od chaty Similaunhütte. Už z diaľky na nás vykukovala. Táto už nepôsobila tak stroho. Skôr ako klasické vysokohorské útočisko. Kombinácia dreva a kameňa, pomerne rozľahlá a vnútri na tú nadmorskú výšku až nadštandartný komfort.
Počasie sa celý deň držalo. Dokonca aj v nadmorskej výške 3600 metrov bolo takých 10 stupňov. Kto neverí v globálne otepľovanie, mal by si takýto výstup zažiť a pozrieť sa tiež, ako sa topí ľadovec a spolu s ním sa zosúvajú skaly, kopce sa takpovediac postupne rozpadávajú a niektoré cesty už v blízkej budúcnosti nebudú dostupné...
Mali sme slnko, občas striedané hmlou, žiadny vietor ani iné nástrahy. No teraz hrozilo, že počas posledných pár minút zmokneme, aby sa nepovedalo. Chytro sme sa teda občerstvili, pobalili veci do ruksakov a už len zdolať posledný svinský kopec pred chatou. Podarilo sa, unavení, ale spokojní sme si sadli na pivo a následne v izbe slaninkovo-salámovo-klobásková párty sprevádzaná domácou. Priority, čo vám poviem. Až potom sme šli do sprchy a na hodinku si pospať pred... áno, ďalším jedlom. A na večeru sme sa zase kvalitne natlačili hneď tromi chodmi. V horách trávi fakt expresne. Navyše tuná fajne varili. Šlo o vysokohorskú chatu, kde ste mali možnosť polpenzie. Spanie bolo čistý komfort na vysokých posteliach a s hrubými perinami. Izby v tradičnom chatovom štýle, no pritom pomerne čerstvo zrekonštruované. V reštaurácii to síce už až tak nežilo ako na chate nižšie, ale keď máte so sebou karty a ste veselá zostava, posedíte si tu do neskorých večerných hodín.
Výlet do Stubaitalskej doliny
Deň tretí – zostup zo Similaunhütte do doliny Ötztal a presun do kempu v doline Stubaital
Stráviť jeden deň v nadmorskej výške nad 3000 metrov nad morom bola celkom sranda. Išlo ma drbnúť aj z toho, keď som ráno vychádzala hore schodmi zo záchoda do izby. A v posteli som mala chvíľami pocit, že mi vynecháva srdce. Nezvyk, ešte nikdy som nebola takto vysoko tak dlho... Samotný zostup celkom ľahký, celkom rýchly. Prešli sme znova okolo Martin-Busch-Hütte. Poobede sme sa presunuli do doliny Stubaital – mestečka Neustift. Pod vápencové steny hory Elferspitze.
Tam na nás na druhý deň čakalo ferratové dobrodružstvo. Ešte predtým sme sa však museli zložiť na nocľah v kempe. Tešili sme sa na tú atmošu. Na posed a pokec vonku pri jasnej letnej oblohe. No najprv nás popreháňal miestny „kempmajster“ na bicykli, ktorý sa rozhodol na tretí pokus dopriať nám tie najhoršie (najkrivšie) miesta na stanovanie. Navyše asi 20 metrov od kostola. Fajne, ktovie, dokedy bude vyzváňať... Stany sme postavili, no podvečer začalo pršať, čiže sme sa museli „zdekovať“.
Ešte predtým som stihla ísť behať, ale že by som nezmokla, nemôžem povedať. Tiež som si vyskúšala tunajšie rôznorodé cesty, pri ktorých sa javilo, že idete hore kopcom, aj keď napohľad to vyzeralo dole a naopak. Takže nohy mi často hlásili, že niečo nesedí. Každopádne však musím oceniť ich bohatú sieť cyklochodníkov. Na tréningy ako stvorené.
Medzičasom sa zábava pod holým nebom zmenila na „autovicu“. Ale dobre nám bolo. Uvarili sme si čajík, kávu, otvorili pivko, chlebíky, konzervy a aj v takom nečase sme z toho všetkého mali zážitok. Lebo ono je občas veľmi fajn opúšťať svoju komfortnú zónu, baviť sa na úplných maličkostiach, spoznávať nových ľudí a zisťovať, čo všetko vlastne k životu (ne)potrebujete. A tak sme sa zabávali, vymieňali si navzájom svoje cestovateľské zážitky i vtipné príhody až do neskorej noci.
Deň štvrtý – ferraty Klettersteig Elferspitzte
Super, kostol od určitej hodiny už nezvonil, takže sme sa celkom fajne vyspali. Plní síl na ferraty. Ráno najprv kempové raňajky v zmysle, čo autové zásoby dajú a včera sme ešte nezožrali. Potom vyžmýkať mokré stany, poodhadzovať z nich slimáky. Skontrolovať si, či ich nemáte aj v topánkach alebo na iných nečakaných miestach. Potom všetko pekne pobaliť do auta a smer lanovka. Tá nás zavezie zhruba 1,5 kilometra od chaty Elferhütte. Kúsok si vyšľapeme hore kopcom, občerstvíme sa a potom šľapeme ďalej, v domnení, že tie ferraty sú celkom blízko. Ale prd, čakajú nás ešte dobré 3 kilometre a 400 výškových k nástupu na ne. No stálo to za to.
Hoci, keď som postávala na poslednom mieste pre peších, nebolo mi všetko jedno. Na ferrate som bola raz v živote, veľmi dávno a zvažovala som svoje možnosti prežitia na tejto ceste v oblakoch. Vraj tak hodinu až hodinu a pol sa ideme štverať. No na strach nebol priestor, nejako som sa nechala zviesť partiou. Hoci oveľa skúsenejší, ale tak, keď idú oni, čo by som tu sama ostala trčať?
Tak hor sa upevniť si prilbu, sedák, brzdu s karabínkami a ide sa na to. Sledujem očami oceľové lanko, časti na preisťovanie sa. Nohami skúšam dosiahnuť z jedného železného stupu na druhý. Občas mi to napriek dlhým nohám nevyjde a v niektorých pasážach stváram celkom akrobatické kúsky. A to som bola celý život v tom, že neviem spraviť šnúru :D
Inde zase vyskúšam pevnosť lana, ostanem visieť vo vzduchu, pričom za mnou a podo mnou čisté nič stratené v hmle. Avšak adrenalín pracuje tak, že v momentoch, pri ktorých by ste sa normálne na zemi aj po💩,si to nejakým zvráteným spôsobom užívate.
Áno, sú to ťažké pasáže pre telo i hlavu, no napriek tomu sa vám to páči. Vychutnávate plnými dúškami čaro lozenia vo fantasy krajine plnej všakovakých skalných tvarov, vykúkajúcich z hmly, miešajúcich sa so zeleňou kosodreviny a modrou oblohy. Aj takéto môžu byť Dolomity v lete. Oplatí sa to zažiť.
No treba tu mať slušnú kondíciu, tá je ešte dôležitejšia ako znalosti z lezenia. Tie sa dajú vysvetliť, ale odmakať si to musíte sami. No a tiež bacha na topánky, sama som ich podcenila. Radšej ťažšie a pevnejšie. Inak sa vám budú všelijako ohýbať a príliš vás nepodržia.
Všetko sme to úspešne zvládli aj vďaka profi a súčasne veľmi priateľským a veselým horským vodcom. Boli neskutoční. Stíhali nám pomáhať, dávať pozor na celú skupinku, starať sa o zábavu a dokonca robiť krkolomné fotky.
Výlet sme, ako inak, zakončili pivom na Elferhütte. Opäť sa v nás pomiešali endorfíny s nejakými tými percentami a cestou dole nám bolo strašne veselo 😊 Aj napriek tomu, že výlet sa nám skončil a čakala nás už len niekoľkohodinová cesta domov s príchodom v nočných hodinách. Nevadí. Z takýchto dní človek potom ešte čerpá dobrú energiu i niekoľko týždňov.
Chcete niečo podobné zažiť aj vy? Skúste mrknúť sem alebo sem a zažite dobrodružné výlety, o akých sa vám doteraz ani nesnívalo.
