Niekedy je to len nie príliš lichotivá minulosť. Minulosť ľudí a tí majú svoje osudy, ktoré sú nie vždy pekné, a keď sa pominú, zanechajú po sebe neviditeľný odtlačok v podobe zlého pocitu. Stačí, keď sa na toto miesto pozriete a niečo vám nesedí. Ale čo? To je otázka, ktorú vám rozum bez pomoci podvedomia nevyrieši.
Rozhodli sme sa s partiou kamarátov v jeden júlový podvečer, že už konečne nebudeme o týchto veciach len bez zmyslu „trepať“ a postupne sa vyberieme na pár z nich. Našou prvou zastávkou mala byť bývalá psychiatrická liečebňa v Pezinku.
Nasadli sme teda na vlak smer Pezinok a dobrodružstvo sa mohlo začať. Najskôr to strašidelne vôbec nevyzeralo, skôr vtipne, keďže od stanice sa náš vybraný objekt nachádzal až päť kilometrov ďaleko. Peši by sme tam šli veľmi dlho. Nezostávalo nič iné, len si zavolať taxík. Skúste však taxikárovi na jeho otázku, kam chcete zaviesť, bez smiechu odpovedať: „Do starej psychiatrickej liečebne, prosím.“ Taxikár sa na druhom konci pobaví tiež, ale chvalabohu odpovie, že vie, kde to je. Cestou tam nás navyše kŕmi historkami o tomto mieste. Hoci niektorí spomínajú, že to začiatkom 20. storočia bola psychiatrické zariadenie, kde liečili ľudí s tými ťažšími poruchami depresie, schizofrénie, ďalej vrahov a násilníkov, on vraj ešte pamätá obdobie, keď to fungovalo aj ako liečebňa závislosti od alkoholu či drog. Niekedy tam aj vozieval pacientov.
Dnes je to obľúbené miesto aj na hru paintball, keďže priestory sú vhodné naozaj len pre tých s dobrodružnejšou povahou.
Dobre, čiže, keď sa odtiaľ vrátime so samými modrinami, nenapadol nás žiadny démon, len nás niekto „omylom“ zapojil do svojej hry.
Keď nás taxík vysadil, najskôr sme nechápavo pozerali, kde sme. Všade naokolo len stromy a „kríková bušina“. Po pár krokoch sa však v temnej húštine zjavil polorozpadnutý vchod, kde bola asi kedysi brána. Vzápätí sme zazreli budovu, ktorá sa podobala na tú, čo sme videli aj na fotkách. Táto však bola bohužiaľ rozpadnutejšia. Zo štyroch podlaží na niektorých miestach ostali len dve-tri a na iných už len prízemie. Uvedomili sme si, že nám tu hrozí nebezpečenstvo azda horšie ako zlé energie, a tým je zrútenie niektorej časti budovy, keď budeme vo vnútri.
Rozhodli sme sa teda, že najprv prebádame okolie. Prešli sme trocha ďalej a zrazu sme zbadali, že aj na náprotivnej strane je ešte komplex starých budov. Pozrieme sa aj tam. Prvé, na čo nám padol zrak, bola voodoo bábika bez očí zavesená na strome. Super, tuším sem chodia stále „prepnutí“ ľudia. Po preskúmaní bábiky sme sa zamerali na budovy. Ktovie, prečo boli postavené takto mimo? Vyzerali novšie a ani neboli také rozpadnuté, tak sme sa pozreli aj dovnútra, no priestory boli veľmi maličké. Kamarát potom zahlásil, že v takýchto priestoroch určite robili lobotómiu. Hm, dobre, fantázia tuším pracuje.
Našu plnú zostavu tvorilo päť ľudí, čo bol celkom adekvátny počet na takúto podivnú exkurziu. No keď sa začalo stmievať a chvíľkami sme mali pocit, že počujeme všade okolo nás kroky, zdalo sa nám, že by nás predsa len mohlo byť o niečo viac a držali sme sa preto viac pri sebe. Neskôr sa k tomu už pridal i šuchot, tak sme zapli baterky, zložili batohy na zem a pripravili sme si náš ochranný kruh tvorený zo sviečky, kriedovej čiary a retiazky s krížikom. Keby náhodou...
Dvaja z našej partie si zrazu povedali, že je to strašná hlúposť. Vraj v meste videli fajn piváreň, skočia radšej tam. My tu máme zostať a potom im zavoláme a spolu pôjdeme domov.
Úžasné, tak jedna časť sa určite opije, nás tu zatiaľ čosi zahluší a nik nás nebude hľadať...
Rozlúčili sme sa s nimi a rozhodli sme sa, že je načase preskúmať aj vnútrajšok hlavnej budovy. Hľadali sme tie časti, ktoré vyzerali najmenej rozbité. Ale aj tak sme nechápali, prečo v zahraničí sú takéto budovy zachovalé a na Slovensku všetko vandali, feťáci a agresívni ľudia doničia a porozbíjajú. Ale celkovo, akí hlupáci tu mohli zboriť pevné múry, porozsekávať lôžka a povytrhávať okná? Nechápem zmysel tejto činnosti, veď poďme rozbíjať staré budovy... A že vôbec ľudia merajú túto cestu asi dva kilometre od civilizácie, len aby to tu poničili. Keby Slováci mali toľko rozumu a skúsili tieto staré budovy využívať ako strašidelné atrakcie. V zahraničí na tomto dosť slušne „ryžujú“ a má to aj svoju pôvodnú atmosféru. Ale tu mi ju podchvíľou pokazí fľaša z „čuča“ či injekčná striekačka. O hromade tehál zo zbúraných múrov ani nehovoriac. Jediné, čo sa však dosiaľ nikomu nepodarilo pokaziť, je čaro dlhočizných tmavých chodieb. Na jednom mieste sme zacítili zreteľne chladnejší vzduch, hoci v blízkosti nebolo žiadne okno ani diera. O pár centimetrov ďalej už bolo všetko normálne. Vrátili sme sa preto späť a skúmali príčinu tohto chladu. Vzduch tam neprúdil, stál na mieste, zvláštne... Niesol však so sebou akúsi ťažobu a strach, človek sa sotva mohol poriadne nadýchnuť.
Zapli sme si aj aplikácie, ktoré nám mali ukázať prípadné zdroje energií. S baterkami a čelovkami sme prečesávali okolité múry a dlhočizné temné chodbičky. Zjavovali sa pred nami staré kúpeľne s odratými nepríjemne sa lesknúcimi kachličkami a staré zvyšky umývadiel či lôžok. Zrazu nám aplikácia zapípala a na obrazovke sa rozsvietilo do červena až sedem zdrojov. No fajn, je načase fotiť! Vytiahla som mobil a kamaráti mi osvetľovali budovu. Spravila som desiatky záberov na všetky smery. No stále ma lákal tmavý priestor ďaleko na konci chodbičky predo mnou. Zavolala som parťákov bližšie a spolu sme prišli zopár metrov skoro až na koniec. To, čo vzápätí ožiaril blesk fotoaparátu ma celkom vyľakalo. Možno sa mi to len zdalo, ale na stene nad kachličkami sa mi zjavil odtlačok alebo tieň nejakej tváre. Zavolala som teda kamarátov chytro von a tam sme sa na to pozreli. A naozaj, aj oni na fotke rozoznali dajaký tmavý obrys tváre. Ťažko povedať, či to bola len hra náhod a len sa to na niečo podobalo, ale tá fotka fakt stála za to!
Chvíľu sme postáli vonku a rozmýšľali, čo ďalej, keď sa odrazu znova ozvali kroky niekde z kríkov okolo nás. Hoci sme osvetlili celý priestor, nikde nebolo nikoho. Potom sa nám zdalo, že niekto niečo ticho hovorí. Iste, mohli to byť aj takí istí blázni ako my alebo aj bezdomovci, ale aj tak sme sa báli. Polnoc sa blížila a my sme cítili zvláštnu ťažobu na hrudi. Postavili sme sa do kruhu sviečky, pozerali okolo seba a nasávali temnú atmosféru. Bol to istý druh adrenalínu, človek mal strach, ale s postupom času ho to viac a viac lákalo...
Cesta späť do Pezinka nám trvala asi hodinu, ušlo nám to však rýchlo pri rozoberaní dojmov z dnešného večera a vyspevovania si. Keď sme sa skontaktovali so zvyškom partie a našli piváreň, kde sa nachádzali, zistili sme, že aj oni mali celkom zaujímavý večer. Stihli sa fajn opiť a zatiaľ, čo my sme počítali duchov, oni počítali pivá.
Takže toľko z tejto našej dobrodružnej výpravy. Uvidíme, čo si vymyslíme nabudúce...
Prečítajte si aj tento môj článok o ďalších strašidelných miestach Slovenska:
http://hitky.sk/tri-temne-miesta-slovenska-z-ktorych-dycha-hroza/?utm_content=buffer6c4bb&utm_medium=social&utm_source=facebook.com&utm_campaign=buffer
