Na záver bežeckej sezóny stála predo mnou ešte jedna výzva. Dať si po rokoch reparát Pražskej stovky. Niečo mi hovorilo, že nastal ten čas. Cítila som sa pripravená. Na noc v lese, mraze, hľadajúc po stromoch päťdesiat odtieňov fixiek, štverať sa štvornožky po skalách a popri behu zdolávať Olafove prekážky, nachádzať cez extrémy v sebe vzácny pokoj... Toto masakroidné ultra podujatie vás napriek všetkému chytí za srdce. A bude ťahať zas a znova na štart. V prvý decembrový víkend v jedno usnežené sobotné ráno som na ňom stála po 6 rokoch.
Naladenie alebo v čom je Pražská stovka iná než ostatné ultra preteky
Predstavte si mrazivú decembrovú noc, možno aj dve, strávené niekde v lese, kde ste nikdy predtým neboli ani cez deň. Vašimi spoločníkmi sa po pár hodinách stanú opúšťačky a halucinácie (že som ja krava nezostala doma v posteli, idem tu umrieť už, ten pán predo mnou má na chrbte tuším siamske dvojča, tento konár vyzerá ako dinosaurus...). Môže sa vám stať všeličo.
Stratíte cestu vo fujavici (mobil zamrzol, stopy sú fuč, do zafúkaného rozcestníka darmo hádžete snehové gule, teta so psom nevie, kam sa to chcete v tomto čase terigať…). Miniete samokontrolné stanovištia (lebo ten papier na nejakej borovici aj s fixkou môže byť na tom najneuveriteľnejšom mieste v polčase rozpadu) a už nebudete mať nervy na to sa k nim vracať späť.
Psychicky vás odrovnajú niektoré technicky náročné miesta niekde v skalách (to ozaj po reťazi sa sem musím vytiahnuť?), schody na hrady a späť (smerom hore takmer štvornožky, dole po zadku) alebo traktor zaparkovaný v strede cesty (toto je už vrchol takáto prekážka)…
Tak takéto niečo si pre vás každoročne v decembri nachystá zakladateľ a hlavný organizátor Pražskej stovky – Olaf Čihák. Dokáže vymyslieť takú trať, že aj tí najzdatnejší rok čo rok bojujú s nečakaným. Presné mapy zverejňuje až zopár dní pred štartom. Nie je to len také obyčajné prebehnutie sa, kde riešite najmä kondíciu.
Býva to aj pekne orientačne a terénne náročné, plus na trati hľadáte 30, 40 či 50 kontrolných bodov, ktoré si musíte sami zaznačiť. Za každý minutý hoďka penalty. No a vždy si môžete byť istí, že na trati nájdete aj originálnu čerešničku na torte, ktorá preverí vaše fyzické i mentálne sily. Ideálne na záver, keď si poviete, že ale toto už ozaj nie. Dokonca sa už aj zaužívalo pomenovanie pre takéto prekážky – olafovina.
Bolo toho toľko, na čo som sa ešte stále živo pamätala. Plus pribudli novinky v podobe snehových závejov občas až po kolená, štveravých pasáží s reťazami, vetriska a stromopadania na zdvihnutie adrenalínu do nebeských výšin….
Začiatok v snehovej kalamite
Keďže štart tohtoročnej Pražskej stovky bol v hlavnom meste a cieľ v Kravařoch, nechali sme auto dúfajúc, že sa dožijeme finišu, v bode B a do bodu A sme cestovali vlakom. Keďže sme sa však zdržali v obchode pri výbere piva na cestu (priority), už na ten vlak sme museli utekať. Na stanici sme sa stretli viacerí bežci a keďže to bola mašina bezkupéčková, spoznali sme hneď polku vozňa. Na vlne veselého zdieľania zásob z batohov sme lepšie znášali aj meškanie vlaku, ktoré narástlo ešte po oznámení vysmiateho sprievodcu: „Nemôžeme zdvihnúť výhybku“. Takže nám nevadilo ani to, že sme nestihli prípoj do Prahy a museli naň čakať. Skúška trpezlivosti hneď od začiatku. Aspoň, že sme stále mali čo jesť a piť, plus v skupine nám bolo veselšie. Keď sme sa konečne dočkali vlaku, tentokrát s kupé, na hodinku sme pospali vediac, že to môže byť naše naposledy tento víkend. Zo stanice Prahy sme sa rozhodli na miesto štartu v Smíchove prejsť sa predvianočným centrom. Veď čo na tom, že onedlho nás čaká 85 a 135 kilometrov, týchto 5 budeme mať ako „rozklus“. Václavák, Karlov most, Malá Strana a zastávka na poslednú večeru pár metrov od základne.
No ten čas začal, sviňa jedna, nejako rýchlejšie ubiehať. Kým nám našli voľný stôl, priniesli jedlo, chytro sme sa ešte na weckách dali dokopy tušiac, že na mieste bude tlačenka a rady až do Kambodže. Tak rýchlo som ešte hambáč s hranolkami nezjedla… Na mieste štartu v miestnej základnej škole plánoval chaos, nervičky, nestíhačky. A to ešte niektorí nestihli doraziť z meškajúcich vlakov. Tak som svoj zámer prehlásiť sa na dlhšiu trať spolu s kamošmi zavrhla. Aj som bola rada, že nemusím štartovať už o polhodinu.
To som však ešte netušila, že som podcenila svoj presun na miesto štartu B trasy do Mělníka. V Prahe som do rána prespať nemohla a vlak, ktorý mal ísť okolo 6, mal veľkú pravdepodobnosť, že nestihne dôjsť načas ako jeho bratia dnes. Tak som sa pratala aj so spacákom odprevadiť kamošov na štart do parku, s myšlienkou, že radšej som tiež mohla bežať už toto, a potom som sa vybrala späť na vlakovku na nočák do Mělníka. S vidinou toho, že nebudem môcť nocovať ani pekne v teplúčku na stanici v Prahe, ale čaká ma niekde mrazivá noc na bezďáka na lavičke. Želala som si, aby to vlaku trvalo namiesto hodiny aj tri. Mohla by teraz snehová kalamita zaúradovať, nech som čo najdlhšie v teple. Ale prd. Meškali sme len 10 minút. Pol 2 v noci a na mňa sa už usmievali dve lavičky pred stanicou. Ťažko si vybrať. Obe pod strechou, ale jednu ešte zboku chráni pred vetrom automat. Tak hor sa sem zložiť a otestovať, či je môj spacák ozaj aspoň do tých mínus 5. Stanicu v Mělníku otvárali až okolo 5. Dobrý testing prežitia ešte pred samotným pretekom teda. Ako rada ráno vybehnem, aby som sa zahriala :)
Nebolo to také hrozné, len chvíľami zima na nohy, mala som si dať viac ponožiek. Ale spacák nesklamal. Nenechal ma zahynúť. Je kúsok pred 5 a pani odomyká stanicu. Tak sa tam hneď vtrepem, doobúvať si ponožky, napapkať sa a umyť si zúbky. Je strašne zlatá, ešte si u nej môžem aj nabiť telefón. Na okne nájdem knižku o japonskom kamikadze letcovi, čo vo mne tak trochu evokuje moju situáciu, ale spokojne sa do nej začítam. Mám ešte také dve hodinky času. Opäť sa teda zakucem do spacáku a užívam si komfortnú zónu. Potom si zacvičím, hodím do seba vitamíny, rôzne energetické šupy a hor sa na štart. Smer autobuska. Necelý kilometrík. Po príchode tam zisťujem, že som v pohode mohla prespať v Prahe v teplúčku, čakáme na tie zmeškané vlaky a autobusy. No nič, aspoň som mala ráno bez stresu.
30. ročník Pražskej stovky alebo stratení v skalnatom raji Kokořínska
Za 30 rokov existencie sa Pražská stovka stala fenoménom. Kedysi bola organizovaná pre užšiu skupinku turistov, dnes už na ňu chodia zberať ITRA body nielen slovenské a české ultra špičky. Trasa sa každý rok mení, náročnosť stupňuje a výraznú rolu tu hrá psychika.
Tento rok organizátori ponúkali na výber tri trasy: A – 137 km / 4 250 m, B – 85 km / 3 000 m, C – 50 km / 1 950 m. Dobrodružná dušička lákala zvoliť si tú najdlhšiu, ale po skúsenosti spred 6 rokov, kedy som sa z tohto podujatia vrátila kompletne dogabaná a s DNF vo vrecku, som dala na rozum, ktorý sa priklonil skôr k strednej trase. Tá by sa mala dať prežiť.
I keď počasie si tento rok pre nás pripravilo výzvu v podobe bohatej snehovej pokrývky a vetriska lámajúceho stromy v priamom prenose. No a o tom, že trasa viedla náročným skalným terénom Kokořínska, ani nehovoriac. Poďte sa spolu so mnou opätovne vrátiť na trať tohto dobrodružného orientačného trailového dobrodružstva, ktoré vám buď výrazne posunie limity alebo vás úplne dorazí.
Na trati
Z Mělníka do polí
Je niečo pred trištvrte na 8 a skupinka zhruba stovky bežcov vybieha z autobusovej stanice v Mělníku do pomaly sa prebúdzajúcej zasneženej krajiny. Z neba sa to stále sype, tušíme, že v teréne nás čaká makačka. Po prvom kilometri naše kroky smerujú do polí. Kolienka a bedrá hneď dostanú zabrať. Keď to bude takáto makajda aj zvyšných 84 kilometrov, asi sa vrátim zase raz bez nôh.
Míňame nejaký psí cintorín a v hlave mi beží, či na nejakom tiež dnes neskončím. Trvá mi zhruba 5 kilometrov, kým sa rozbehám a som ako-tak v pohode aj s mojím batohom naloženým oblečením, nesmekmi, sladkosťami a nejakou tou chémiou. Po rozcestí Čepička sa stáčame prudšie doľava, míňame tzv. skalní byty, ktoré kedysi slúžili chudobným ľuďom na bývanie, ale aj ako dielničky či chlieviky, dnes sú z nich múzeá.
Po stopách Karla Hynka Máchy
Na chvíľu minieme civilizáciu, ktorá so sebou prináša aj zhruba 2 kilometre asfaltovej cesty, po ktorej sa hneď svižnejšie beží. Napájame sa na takzvanú Máchovu cestu, vyznačenú červenou. Nesie meno po známom českom básnikovi, ale i dobrodruhovi, ktorý tadiaľto niekoľkokrát šiel (z Prahy, cez Mělník, Kokořín, na Housku až do Doks) a nemal problém denne zvládnuť aj 50 kilometrov.
Prechádzame obcou Lhotka. Potom nás opäť čaká lesná pasáž s vlniacimi sa úzkymi chodníčkami. Pomaly sa pred nami začínajú vynárať prvé skalné útvary. Sú ako z rozprávky. Neviem sa vynadívať. Nachádzame sa v prírodnej rezervácii Kokořínský důl. Trochu spomalím, nech neriskujem pád počas obdivovania.
A zároveň neminiem prvý kontrolný bod. Ten sa nachádza na vyhliadke. Celkom ma vyhriala, no ešte nie som úplne zobudená. Pritláčam si na rozhorúčenú hlavu snehovú guľu, čo sa neroztopí, dám si namiesto vody. Hnilá som hneď na začiatku si vyťahovať fľašku. Netrafím sa so zaznačovaním do toho správneho poľa. Nič to, snáď mi to Olaf prepáči :)
Dostávame sa k rybníku Harasov. Po rovine nasleduje opäť stúpačka. K ďalšej vyhliadke, kde bude zo stromu zase visieť nejaká tá fixka. Niektorí premotivovaní kopec vybiehajú. Púšťam ich pred seba. Šetrím nohy na posledných 10-20 kilometrov, ak sa ich dožijem. Po 15 kilometroch začnem aj rozprávať. To už sa blíži občerstvovačka. Dávam sa do reči s pánkom, ktorý je tu domáci a v týchto končinách má chatu. Pozná to tu a Pražskú stovku tiež nebeží po prvýkrát. Tak trochu vyzvedám.
Na občerstvovačke v penzióne U báby Šubrový v Kokořínském důlu stretávam kamošov z dlhšej trasy. Popritom ale zisťujem, že som už stihla stratiť čip. Fajne. Ale vraj to nie je také tragické. Stačí mi neskôr hlásiť kontrole štartovné číslo. Upokojená si doprajem pár koláčikov, ovocia a chlebíkov, keďže moja bezdomovecká porcia zo skorého rána už dávno zo žalúdka vyprchala. Doplním si tiež vodu na ďalších 15-20 kilometrov. Znova vybieham von a teším sa na to, čo ma čaká. Teraz nasledujú také krásne pasáže trate, že nebudem na smäd, hlad, zimu či únavu ani myslieť.
Po pár kilometroch sa na mňa usmeje šťastie. Stretám jedného z organizátorov, ktorý mi podáva znovunájdený čip a zaželá krásny pretek. Jéj, tak dík. Vysmiata bežím na plný kotlík, i keď cesta sa už pomaly vinie do kopca. Pred nami sa črtá majestátny hrad Kokořín zaodetý v bielom. Je potreba k nemu síce vybehnúť strmé schody, ale ešte sme v tej fáze preteku, že nám to nevadí :)
Hore pár minút kochačka, potom pri Máchovej skale znova raz fixka a hor sa dole. Opatrnejšie ako hore. Nikto tu nechce nechať zuby v ľade. Pri ďalšej kontrolke si ešte pozrieme hrad z druhej strany.
Potom prechádzame cez miesto so skalnými útvarmi zvané U bobříka odvahy (veru, tú dnes budeme potrebovať), kde sa musíme vyštverať k ďalšej fixke a v šmykľavom teréne zapojiť i kolená a zadok.
Pomáhame si navzájom a máme takého tušáka, že toto dnes nie je naposledy… Skalné útvary onedlho vystriedajú zasnežené lesné a poľné cestičky a že tam tej bielej periny nafúkalo.
Zbieham do dedinky s tušením, že motivačný krčmový checkpoint je na dosah. Ale Olaf ma ešte raz otočí cez les a nejakú poľnú cestičku. Na miesto Hospůdka Romanov tak prichádzam zboku. Vnútri ma víta teplo a vo vzduchu visí vôňa všakovakých dobrôt. Dávam nabíjať hodinky, ktoré sa v tom mraze už začínajú porúčať, a idem si po teplý čaj a polievku. Mala by som si aj tričko a ponožky prezliecť. Cestou späť k ruksaku ešte vyjem stôl so sladkosťami. Pokecám so spolupútnikmi. Znova tu stretávam aj známe tváre. Ani sa nenazdám a ubehne polhodina. Hups, mala by som ísť.
Vo zovretí skál a padajúcich borovíc
Vonku ma trochu zamrazí. Šatka okolo krku nestihla úplne vyschnúť, ani bunda, budem mať z toho o chvíľu zase plech. Nič to, určite mi onedlho pribudnú iné starosti. Začína opäť viac snežiť. Zhruba za polovicou trate nás čakajú ďalšie skalné chuťovky. Highlightom je jaskyňa Kamenný úl, do ktorej sa musíme vyštverať po reťazi.
Cesta po zmrznutých kameňoch sa mi nepozdáva, chvíľu hľadám nejakú bočnú cestičku, nakoniec zistím, že sa pretiahnem úzkym žľabom zarovno reťazou. Je to záhul. Cítim, že tu by som sa mohla aj dosť ľahko zabiť. Ale ruky ma našťastie podržali. Spomenula som si na niektoré alpské adrenalínové dobrodružstvá, kde som visela zo skál a to ma posilnilo. Dovnútra úľa som sa doplazila po ďalšiu farebnú fixku. Zaznačila si do svojho ešte stále dosť preživšieho kontrolného papiera kontrolný bod a hor sa pokračovať za ďalšími výzvami trate.
Nasleduje dlhšia lesná pasáž, z ktorej ale chcete byť čím-skôr preč. Začínajú tu totižto vo veľkom padať stromy pod váhou snehu, pričom vetrisko im v tom hojne pomáha. Zrazu sa tesne predo mnou zrúti dlhočizná borovica. Zastavím a srdce mi na chvíľu úplne prestane biť. To ako fakt? No po chvíli bežím ďalej, veď čo iné sa dá robiť. No ani sa nestihnem poriadne upokojiť a začujem za chrbtom obrovský praskot. Otočím sa a vidím zopár krokov za sebou hneď tri stromy, ktoré to nedali. Začínam sa ozaj báť. Ako sa to hovorí? Do tretice „všetko dobré“? Tak ma tu dnes asi zabije strom. Najhoršie, že odtiaľto niet takého rýchleho úniku. Len nejako prežiť. No aspoň ma to namotivuje k svižnejšiemu tempu, pričom ešte zrýchľujem vždy, keď začujem podozrivý vrzgot. Preskakujem už padnuté stromy, hľadám pomedzi ne cestičku a adrenalínu mám v krvi toľko až by som zinfarktovala. Vtom sa predo mnou konečne zjaví lúka. Bez stromov. Chvála pánu Bohu. Konečne priestranstvo, kde nič nehrozí. Avšak o pár minút mám ďalší problém.
Zafúkané...
Pred vyhliadkou Rač sa začne stmievať, čo je v kombinácii so silným vetrom a snežením dosť orientačne na hovno. Tiež cítim, že trochu prituhlo. Cítia to aj technológie, navigácia začne štrajkovať. Značky mi v tom počasí spolu so stopami zmizli. Rázcestník je kompletne zasnežený. Vidím prd makový. Tak skúšam do rázcestníka hádzať snehové gule, nech to opadá. Neúspešne. Našťastie po chvíli stretnem tetu so psíkom, ktorá sem v tomto nečase musela spadnúť z neba. Naviguje ma a ja jej skúsim veriť. Po cca pol kilometri začne znovu fungovať navigácia, no značky už tak skoro asi neuvidím. Na vyhliadku dôjdem brodiac sa v snehu občas až nad kolená. Riadne to tu zafúkalo.
Nasleduje Pustý hrad. No to už som taká nebohá, že si to miesto spätne ani nevybavím. Pila a jedla by som až by som zabíjala. Pohrabem sa v ruksaku a vytiahnem XXL Snickersku. Hovorím si, že práve nastal ten čas. Až mi slzy vbehnú do očí, keď zistím, že je na kompletku zamrznutá. No nič, dožijem to po ďalšiu občerstvovačku na hroznovom cukre, magnézku, guarane a vode, ktorá sa chvalabohu ešte v kvalitnej fľaške drží, akurát je jej primálo, tak rozmýšľam, že doložím sneh. To vzápätí i spravím. No okrem snehu mi tam padne aj zopár ihličiek borovice. Nevadí. Bude to mať príchuť takej nealko borovičky.
Druhý dych
Blížim sa po nekonečne dlhej dobe znova do civilizácie. Krčmička Stáj Zakšín má niečo do seba. Po 55 kilometroch to platí dvojnásobne. Radosťou celá bez seba, že ma nezabil strom, ani som sa nestratila vo fujavici, vchádzam do teplého útulna. Vnútri je veselo, nonstop sa chystajú čajíky, polievky, krája sa klobáska, syr či ovocie. Pri kachliach sa vyhrieva mačička a užíva si pohodičku na rozdiel od nás divných ľudí, ktorí cielene vyhľadávame nekomfort. Z toľkého napätia som aj zabudla rozprávať, tak len jem a pijem, aj panáka by som si dala, ale to už by som tu asi zostala.
Tak vybieham do mrazivej noci. Ale aspoň už na chvíľu nie som v lese a bežím zopár kilometrov cez pomerne bezpečnú dedinu bez padajúcich borovíc. Nahodím teda tempo a dodávam si sebavedomia, že najhoršie je už za mnou. Po zhruba polhodinke prechádzame na poľnú cestičku a potom zase les. Avšak už to nie je také zlé. Počasie sa upokojilo, aj stromy. Veľa toho nevidím. Vyhliadky v noci sú také, že si len predstavujete, aké by boli cez deň :) Avšak užívam si pokoj lesa a pomerne širokú cestu bez prekážok.
Rozbehnem sa občas až na podšestkové tempo. Zrazu mi narástli krídla, únava zmizla, cítim, že do cieľa dôjdem bez väčšej ujmy. Hlavu mám takú zázračne čistú. Zamýšľam sa nad tým, aké je to napriek extrémom oslobodzujúce zopár hodín riešiť len otázky prežitia a žiadne zložité problémy modernej doby. Bež, pi, jedz, nájdi čo máš nájsť, uvedomuj si, čo zažívaš tu a teraz, testuj úroveň fyzickej i morálnej sily a skamaráť sa sám so sebou.
Na tejto premotivovanej vlne míňam niekoľkých bežcov, s niektorými sa naťahujem celkom dlho, prehodíme zopár viet. Oceňujem takúto ťahaciu socializáciu.
Pomaly zbiehame z lesa a poľnej cesty znova raz na asfalt, kde na nás čaká posledná živá kontrola pred cieľom. Tentoraz to však bude rýchlovka. Pred Hradom Hvězda stojí už len prístrešok s polozamrznutými dobrovoľníkmi i jedlom. Chytro do seba nalejem kofolu, dzobnem si niečo sladké, slané. Za sebou počujem: „Seriem oriešky, chlebík si vezmem.“ Dám na radu neznámeho a v tme risknem taký s fialovou pomazánkou. Nie, nemám ešte halucinácie. Cviklová bola :) Poďakujeme sa a valíme doraziť tých zvyšných cca 10 kilometrov. Avšak ono to ani zďaleka nebude také rýchle.
Kliniec do rakvy alebo (ne)polezieš na hrad dva razy na posledných 10 kilometroch
Cieľ sa blíži a s ním aj tá očakávaná čerešnička na torte. Štveračka na hrad. Aby nám nebolo málo, hneď dva razy. Hvězda a Ronov už čakajú na unavené trosky niekde v tme. Pri ceste na prvý z nich sa mi po dlhšom čase opäť pripomenú borovice. Našťastie len zavŕzgajú. Ale mojim nervom už stačí málo. Z tohto bude ešte pekná nočná mora. Na hrad sa doslova doplazím po zamrznutej skale, aby som sa neprizabila. No vyjdem hore a namiesto kontrolky vidím len zapálený kahanec. Srandičky. Také dosť čierne. Najmä po 75 kilometroch. Našťastie za mnou je bežec, s ktorým neskôr pijeme pivo v cieli a smejeme sa na tomto momente, ktorý spozoruje papier kontrolky plachtiť vo vetre. Visí zboku stromu, jedna strana sa odtrhla. Tak si zaznačíme do papierov ďalšiu farbu, papier lepšie upevníme pre ďalších dobiehajúcich (alebo skôr doplazievajúcich) a zase raz zliezame dole po zadku, aby sme si to o necelú hodinku zopakovali zase.
Pred Ronovom nás ešte zaklame asfalt. Vraj cieľ príde čo nevidieť. Už to bude rýchle. No jasné. Stačí otočiť hlavu naľavo. Kde vidím čelovky? Samozrejme na úpätí toho najväčšieho a vlastne už aj jediného kopca v okolí.
Týchto 5 kilometrov bude ešte dlhých. Znova vbieham do lesa. Nohy aj pľúca hlásia: Kopčisko ako sviňa. Spočiatku však aspoň celkom široká cesta a behateľná. Na štvorpohon to začne byť zhruba polkilometra od hradu.
Najprv len ešte viac zostrmie kopec. Keď prídu do toho schody, v duchu zanadávam. Míňajú ma kamoši bežci, ktorí to už majú za sebou s povzbudivými slovami. Odráža sa to odo mňa ako od steny. Tento kopec ma už naozaj dogabal. Odpočítavam najprv každých 100 metrov, potom 50, potom už len 20. Mám pocit, že v živote som nešla tak pomaly. To ako sa môže vyskytnúť takýto kopčisko? Či to sa mi len zdá po 80 kilometroch? Keď som konečne vyliezla k tejto poslednej kontrolke, cítila som, že ešte jeden takýto kopec a ozaj mi môžu hore zapáliť kahanec.
No našťastie už len zbeh približne dva a pol kilometra do cieľa. Jééj. Tak hor sa pozbierať zvyšky dobrej nálady. Cestou dole sa to hneď nedá behať. Je to také prudké a zmrznuté, že by to nemuselo dobre dopadnúť ani v nesmekoch, ktoré som si nechala asi od 50. kilometra a takmer zabudla, že ich ešte stále mám na nohách.
Tak zvolím svižnejšiu chôdzu, počas ktorej povzbudzujem vybiehajúcich, i keď viem, že už im to asi príliš nepomáha a možno by ma aj niekam poslali za to, že ja už schádzam dole a ich to ešte len čaká.
Posledný kilometer a pol ma nájde zase po členky v snehu na nejakej lúke, ale ide to behať a celkom rýchlo. Keď sa zlomí aj posledný kilometer, prichádza asfaltová cesta. Jou, pre mňa ako primárne cestnú bežkyňu sú takéto finiše to pravé orechové. Zase a znovu sa čudujem, čo sme to my ľudia za nezmarov, že aj po 85 kilometroch v sebe nachádzame toľko síl. Valím si to do cieľového zázemia v Kravařoch päťkovým tempom. Nohy mi ide z pántov odtrhnúť, predstavujem si, ako si tam konečne zahrejem ťažko skúšanú telesnú schránku, obžeriem sa ako na Vianoce a dám si minimálne dve pivá…
Vbieham do základnej školy, ale… Ešte jeden mini fail na záver. Nejdú mi otvoriť dvere :D Našťastie si ma niekto vnútri všimne a príde mi na pomoc. Tak ďakujem pekne. Celá šťastná sa vnútri preukážem znovunájdeným čipom, prevezmem si pamätný list, na ktorom stojí 7. miesto medzi ženami s časom 15 hodín : 58 minút a hodím sa na najbližšiu voľnú stoličku. Teraz už len jedlo, pivo, socializácia a pomedzi to počkáme na ďalších pribiehajúcich bojovníkov. Majú tu aj rezne a teplú sprchu, no čo viac si priať? Vitaj späť zóna komfortu :)
Pražskú stovku sa podarilo dokončiť z celkového počtu 376 pretekárov len (alebo vzhľadom na podmienky až?) 258. Na všetkých troch trasách sa to rozhodla zabaliť viac ako stovka. Aj také sú ultra preteky. Nie vždy je súdené dôjsť až do cieľa. Občas je to súboj zdravého rozumu s egom. Niekedy rozhodne aj počasie, to ako človek v posledný týždeň spal či jedol… Každopádne, vždy je čo zlepšovať. Tak zostaňte motivovaní :)
