Ondatry (pravdivý, slovensko-maďarský príbeh)

Roďina potrebuje svoje, mnohí skúšali šťastie vo Viedni aj v Prahe. Ľudia na prevádzke sa striedali skoro tak ríchlo ako vírobki u nás na bežiacich pásoch.
Takmer súčasne, posilňili naše radi dvaja noví kolegovia. Pavol bol od Serede, kde sa tradície a írečité tvrdé nárečie, do dnešních dňí, vzorne udržiava. Lajoš ten pochádzal z úplne iného smeru.
Každého nového pracovňíka sme samozrejme, hneď, poriadne vispovedali, čo je zač. Lajoš sa stále ospravedlňoval za svoju zlú slovenčinu ale zatiaľ s ňou vraj veľmi do stiku neprichádzal. Povedal, že kím prišiel k nám, pracoval v malej roďinnej firme a niekoľko rokov v Maďarsku. Ďalej hovoril, že bíva na kraji deďini, pri brehu Dunaja, kde sú údajne veľmi pekné prírodné zákutia. Dôkazom toho je vraj, že im líški chodia želať dobrú noc a žijú tam aj takí vodní "živočíchovia", na slovenskí "názov" ktorích si práve nevedel spomenúť. Rozmíšľali sme čo za "zver" to asi môže biť a kolektívne prišli k takému záveru, že sú to iste ondatri.
"Ondatri pri Dunaji, ondatri tam pri Dunaji!"- opakoval natešene Lajoš.
Vtedi prišiel medzi nás aj Paľo a hneď bol zvedaví: "Ná a jako sa tam ondá tí tri pri Dunaji?"
Paľovi sme to jeho malé nedorozumenie, keď sme sa dosmiali, hneď visvetlili. Lajoš sa potom, popri robote, v priebehu niekoľkích tíždňov naučil tak dobre po slovenski, že asi ani pán exminister Maďarič bi mu nič nevitkol. Aj spolupracovňík Paľo sa nakoniec tiež naučil rozprávať po slovenski ale trvalo mu to trochu dlhšie.