Odhalený Árpád „aťa" je odetý do slušivého dlhého kaftanu a na hlave má špicatú čiapočku. Presne podľa najstaršej módy! Maďari k nám prišli pred 1111 rokmi a myslím, že si už pomaly, na seba začíname zvykať.
Hneď vedľa stojí Ataturk - otec Turkov Mustafa Kemal. Horné Uhorsko síce nebolo súčasťou Tureckej ríše, muselo však platiť za „ochranu". Turecké vojenské posádky dozerajúce na výber výpalného sa nachádzali aj na území Slovenska. Ak niektorá dedina neodovzdala predpísané množstvo naturálií, vrátane detí, Turci si všetko prišli zobrať sami a s úrokom. Malých detí bolo potom hneď dosť!
Rakúskej cisárskej armáde s podporou celej EÚ sa podarilo Turkov z nášho územia dostať až po 150-tich rokoch. Ani sme sa im za to ešte poriadne nepoďakovali!
Ataturk v prvej polovici 20. storočia, odel Turkov do čiernych oblekov a bielych košieľ, podľa aktuálnych, módnych trendov v Paríži a nasmeroval späť do Európy.
Ataturka sme v jeho časoch mohli na verejnosti vidieť iba vo fraku s motýlikom, na podstavci však stojí, ako sa aj patrí v tureckom národnom kroji.
Ďalšia skulptúra v aleji dobyvateľov, znázorňuje Džingischána Temudžina. Mongoli sú dodnes hrdý na to, že ovládali Slovákov a okrem toho ešte takmer celú Európu a Áziu. Džingischánov syn Batu chán, využíval síce našu príslovečnú pohostinnosť 2 roky ale na tretí si povedal dosť a odcválal domov do Charchorínu.
Džingischán stojí na podstavci v chlpatej huni z pravého bronzu a v čiapočke, veľmi podobnej, kopulám veží, chrámu Vasilija Blaženého v Moskve.
Všetky vyššie menované národy tu zanechali po sebe, na prvý pohľad, viditeľné stopy. Sú to tak trochu aj naši otcovia a vďaka tomu sme taký zdravý národ.
Trochu ďalej, pretože na nábreží je stále dosť miesta, sa vraj chystá stavanie ďalšieho pamätníka. Postava chudého muža v sutane, spod širokého klobúka milo hladiaceho na všetko okolo a samozrejme, tiež s nádejou do budúcnosti.
Čas plynie, ako voda v rieke Dunaj a naši dávny kontroverzný tatkovia sa na nás, nehodných synov a dcéry, budú musieť neustále pozerať. zo zápisníka spravodajcov
Jantek Goraľ - Tvrdošín: Tak še gwaři, ze jak kogo wyručiče bes džwjyže, wleže bes okno. Pjykni parobcy w Twardosyne to robjo naopak, radžyj chodzo bes okno a es potym přido aj džwjyřami.
bes - cez, džwjyže - dvere
Toňu Zemplin - Košice: Naš pan miňister už nezna, co ma robic, ta popital žandaroch od našich rakuskich sušedoch, či bi nam ňepomohľi. Komisar Reksi, to taki veľki pšisko - velčak, barz inteligentni džvir a spoľiha še na ňoho cale oddzeľeňe višetrovateľoch zos Viedňi. Teraz tot Reksi, ma prisc gu nam, na vimenni pobit. S tim vičuranim pšiskom, budze spolupracovac, najľepši košicki, tajny pes Oriščok. | |
Šicke ľudze, okrem pana Ivana Leksija, bars chcu, žebi trojo patrači - Duňi, Tarzan i Oriščok - polapiľi od Reksija čim vecej skušenosci a čim meňej bľichoch. Našo žandare budu mac Reksija, na žemľikoch i salame, cale dva tižňe. | |
Imro Szelepcsényi - Stredný Bar: Ňehňevajťe prosím, že tak vajatám, já ešče nem celkom dvojjazyčňýk. Ten druhá jazyk mňe ňeako nem yďe z huby. Tak aspoň naťahujem ten čo mňe narástol, stále naň šlapem. Veľmy mňa potporuje v tomto aj moja paňi manželka. Manželka Vlasťyčka Češka. Doma každý urobýme aj povýme po svojom. Obydvá ale velyce učýme slovenčynu. Výťe, sťeme spravyť pánu mynysterovy Maďaryčovy radosť!
Keď dám sebe v kočme pohár pálinky, hňeď jazyk lepšý vykrúcá. Já ynáč pochádzam z Komárom ale tu gďe teraz nachádzám v Bare, hlásým, že šecko v porádku a kukoryca je v rádku. Po dážďy šak tá kukoryca tak poskočyla, že každú treba pryvázať ku kolýku aby nem polámala.
nem - nie, kukorica - kukurica, kočma - krčma, pálinka - pálenka, pohár - pohár, štamperlík
( S kódovaním správ, spravodajcom pomáhal Drahoslav Mika a Mária Vnenková. ) chvíľka poézie
medzinárodné vzťahy
Byť Róm, Maďar a či Čech
nie je u nás žiadny hriech.
Veľa kmeňov stvoril Boh
na jeden bozk, treba dvoch.
Lásku našu zase skúša
veľká dvojjazyčná pusa.
Žijeme tu, jak sa dá
na zákony, prach sadá!
čert alebo diabol
