jedol kurecinu, a zos kurki obzvlaštňe zužik miloval, teho še mu aľe ňeušlo, bo na to inakšej potrebi maľi v karčme. Philip aľe tak dluho še zakrucoval kolo Juliški, jak na ringišpiru, ňiž ona vislišela jeho vrele prosbi, sameperše straňiva zužikoch, po druhe aľe i o samu Julišku, chtoru Philip popri zužikoch ai za ženu spital. Ona mu privoľila, a obecunku svoju potverdzovala zos bars hojnima darunkami v kurich zužikoch. Raz aľe zjavel še v karčmi jastrab Arpád, chtori Julišku mocnejšim, šikovňejšim spusobom napadnul, ona še do ňoho naskoro zaľubila, a ten ju raz- dva za ženu vžal, i s ňu odcestoval dzeška daľeko, na druhu stranu mora. Bidni Philip na ľepku ostal, vov svojim prevelikim zarmutku ňeznal co počac, pošol ku sudu i zapravocil Julišku, že ho zvedla, obecala, že pujdze za ňeho, a ona pošla za Arpáda. Sud prijal Philipovo obžaľovaňe, aľe ľem s totu podminku, ked predstavi dokumenta, s chtorima preukazac može to, že Juliška mu manželstvo šľubila.
„Či možu preukazac to, že Juliška jim manželstvo šľubila?"
„Možem - odpovida Philip - i storaz prišahnuc možem."
„Prišaha tu ňič ňestoji, mili praceľu - odpovida richtar -, aľe dokumenta muša predložic, kdze maju tote dokumenta?"
„Kdze? Ta nemam jich, bo som ich zjedol."
„Ta jakže, to oni i papire jedza?"
„Aľe cobi!? však to nebuli papire, aľe zužiki z kurčatoch, s tim preukazovala Juliška pevnosc svojeho šľubu, chtori mňe učiňila."
„Hja, mili praceľu, v zakonoch amerikanskich ňestoji ešči doteraz to, žebi še zužiki z kuroch za dokumenta prijac mohľi, tehdi preto ich želobu prijac ňemožeme."
Tak tehdi Philip odešol zarmuceni, a prišľubil, že ňikda vecej zužiki jesc ňebudze.
Príbeh lásky Philipa, Julišky a Arpáda, vynikajúco stvárnil, ešte v čierno - bielom filme „K örhinta"(Húpačka do kruhu), maďarský režisér Zoltán Fábri.
Fotografia z filmu zachytáva situáciu, keď Juliška naložila Philipovi plnú misu zúžikov a šla sa vykrúcať s Arpádom na kolotoč.
( foto: Teréz Schandl )
Siedma časť filmu pojednáva o stretnutí kompletného, milostného trojuholníka v uhorskej krčme na West Street. Teraz už Juliška Philipa ale kuracími zúžikmi neopije:
Toňo Zemplin - Kravany: U našich valaloch i mestoch, taka moda, že montuju fšeľijake automati na pijatiku. Hento namontovaľi automat na mľiko. Poľnohospodarske družstvo u Kravjanoch, už preči ľem dakuščičko daľej. Za neveľke peňeži, sebe u ňich, može čľovek mľičko nadojic, rovno u chľive.
Jantek G o raľ - Žilina: Tu je v nemocnicak zdravotnyg sestřicek a doktorof došč, len akurat marodov jest vjinc jako třeba.
Strýco Marcin - Singapur: Tu je šecko jako to má byc a šade je porádek.
Ďoďo Laborec - Carihrad: Taľiansko - turecka vojna ďalej terva. Turci su na predku, poňevač taľianoch dobre zbili a vojnovo nastoje od talianoch poodbiraľi. Taľianska teraz zos flottu svoju chce odplacic turkom, a tak še vidzi Dardaneli chce bombardirovac, kde turecke hlavne mesto Konštantinapoľ ľeži. Ľemže tak čuc, že na napominane ukersko - austriacke a russke odstupi od teho.
Vov našim dňešejšim čišľe bars zajimave obrazky donašame čitateľom našim. Jak už sme ai počet daľi čitateľom našim, vov tripoliskej vojňe taľijaňi chasnovalľi už i ľitace nastroje, zos pomocu chtorich viskumovaľi pozicie araboch, turkoch. Jeden z našich obrazkoch prave nam to ukazuje, jak arabi na taľianski ľitaci nastroj striľaju.
Druhi obrazek nam predstavuje, jak odpočivaju sebe taľianske patruľe vov pustaciňe.
Treci jak attakiruje turecka kavalleria taľianoch.
Štvarti bitku vov pustaciňe piskovej. Naš obraz prave taľiansku pechotu predstavuje nam jak ľežaci striľa na ešče na paru sto kroki še nachadzajiceho ňepraceľa.
Berto Trnavec -
Hodna pripovidka
( napisal František Gargulak )
V svati Hodni večar ...
Tak ščeštľivi každi !
Šerdco še tak ceši,
Nichto še ňesmuci.
Ľem male dzivčatko na rožku uľici,
Šepta zarmuceno, šepta ňeustajňe:
Ňej kupja novinki ! ...
Ucichlo už všicko ...
Zapaľa še švetla ...
Zvedavo čekaju
Chlapci i dzivčatka.
Ľem male dzivčatko na rožku uľici,
Drime zarmuceno, šepta ňeustajno:
Ňej kupja novinki ! ...
Zavzňeje pišňička ...
Každeho poruši ...
Pst, cicho, po cichi !
Zaspalo dzivčatko.
Zerve še ňekedi a zaš zdrimňe znova,
Drimajuco, cicho a vov pul šňe vola:
Ňej kupja novinki ! ...
A potim zaš cicho ...
Šňije še dzivčatku:
Že ma šumni stromik,
Skvele Jezulatko.
Tak še jej nazdava, že prišla do ňeba,
Žimni viter duje ... zerve še ňeboha:
Ňej kupja novinki ! ...
Šila jej umiňa ...
Prehvaric ňevlada,
Ľem soldzave oči
Dzviha už do ňeba ...
Jej ňema modľitba trefela do ňeba ! ...
Ustavične zneju furtom - furt jej usta:
Ňej kupja novinki ! ...
Klesňe už dovjedna
A charčaco zdichňe,
Oči še jej zavru
A na veki ušňe ...
V svati Hodini večar ... Tak ščeštľivi každi ! ...
Na rožku uľici ňevoľa už nichto:
Ňej kupja novinki ! ...
( poznámky:
- Ospravedlňujem sa ale správy z Clevelandu a Carihradu mi boli doručené s istým časovým oneskorením. Že sa ku mne nakoniec, predsa len, dostali je zásluha pani Dovalovej.
- Uvedené správy, ako aj básnička „Hodna pripovidka", teda už boli raz zverejnené a predbehol ma týždenník „NAŠA ZASTAVA" v roku 1911.
- S písaním ostatných hlásení, spravodajcom pomáhali: Drahoslav Mika a Mirka Brňušáková. )
