drevená encyklopédia
Vedma: Vedmi sa kedisi ťešili veľkej pozornosťi, podobňe ako v súčasnosťi televízne rosňički. Vedmi však ňevešťili iba počasie ale úplňe všetko a z úplňe všetkého na čo si len spomenuli. Z vodních vírov z letu vtákov, z kostí aj vnútornosťí. Nebolo to však také jednoduché, museli pri tom krúžiť zázračními palicami. Tie boli zásadne z dubového dreva s vistrúhaními tajomními znakmi a nápismi v rúnovej abecede. Slovné spojenie palica dubová používame aj teraz, vedmi už ňie.
U vedmi je veľmi dôležití, ako u každej ženi jej vek, čím je vedma staršia tím lepšie. Keď sa raz sám boh Ódin dostal do problémov, skočil za starou vedmou a tá mu z kaše pomohla.
Veľkí vojvoda Germánov Ariovista sa pred rozhodujúcou bitkou s Rimanmi tiež šiel spítať, na stratégiu a taktiku, babki s veľkou palicou. V tomto jednom prípade ale veštec Rimanom poraďil niečo lepšie. Tisíce Germánov sa vtedi utopilo v Ríňe aj s vedmou.
Geri: Jeden z dvojice strašních vlkov v službách boha Ódina, verní ako poštoví holub.
Nibelungovia: Nemecká verzia ritierov spod Sitna.
(použitá literatúra: Jitka Vlčková - Encyklopedie mytologie germánských a severských národú)
čo práve počúvam
Ivan a Vasilisa prefíkaná
(námet: ľudová rozprávka)
Ďieťa milé nastav uši
počúvaj príbeh zo širokej ruskej duši.
Ďeďinka malá drevená
Ivan si kľakol na kolená.
Mamka mu vrúcne žehná:
„ Ňech ťa stretne láska verná.
Lada ňech ťa schová v chiži
Perún búrkou ňeublíži.
Živa ňech ťa ochraňuje
Stribog vetrom ňepreduje."
Nohi aj oči zmáča rosa
mládenec vchádza do lesa.
Chalúpka na stračej nôžke
biele brezi a bodki na muchotrávke
všetko tam bolo ako sa patrí v rozprávke.
„Otoč sa domček zadom k mestu
ukáž mi k mojej milej cestu."
K jazierku v oblaku rannej hmli
kráčajú nohi ladnej gazeli.
Vasilisa tenučká ako prútik
umíva ťela svojho každí kútik.
Midlí sa celá ako vo vaňi
chlapec je v lese dobre schovaní.
K brehu keď pláva pokojňe
Ivan sa ďíva pozorňe.
Vasilisa sa mu razom zapáči
jej šati už drží v náručí.
Cíti lásku čo virastá
po brehu keď iďe, umitá panna čistá.
Obdarená nevšednou ženskou krásou
oblečená do dlhích zlatích vlasov.
„Za moju sukňu, blúzku, vestu
pôjďem ťi šuhaj hoc aj za ňevestu."
Dve ďivé kački, plávajú na hlaďiňe
potom sa spolu skrijú v húšťiňe.
Slávik tu spieva krásňe
a vetrík, kríčki trasie.
„Poď Ivan milí, domov k nám
môj otec je tu veľkí pán."
Sú v mesťe ľuďia bohatí
Ivan si schoval, vtáčka do gaťí!
Už seďia v zlatom paláci
hodujú vo veľkej svetlici.
Slávni je celí cárski rod
i hlavné mesto, starej Rusi - Nižní Novgorod.
Princezná Vasilisa tam žije a Ivan ľúbi ju
bohovia dávni ich láske doprajú.
Báťuška cár ale ňie je veľmi rád
ňič na sebe však ňedá znať.
„Kím mi Ivanko, budeš zať
musíš dačo málo vikonať.
Nože pováľaj ťie naše pohoria
ňech je viac miesta pre polia.
Ak ich zarovnáš
chistaj sa na sobáš.
Chmúrna mišlienka sa do misle vťiera
posmutňel chlapec so srdcom bohaťiera.
„Premeňiť kameň na úrodnú zem
bojím sa Vasiliska, že to asi ňezvládňem."
„Ňezúfaj Ivan milí, ňeklop zrak
láska naša je zrelá na zázrak.
Všetko čo budem chcieť, môžem mať
baba-Jaga je moja stará mať.
Poroďila ma rusalka z lesa
predo mnou ňikto ňeskrije sa."
Jej hlas potom zazňel svieže
z balkóna hradnej veže.
„Hej!!! Medveďe z celej krajini
premeňťe Rus na šíre rovini!
Rozbiťe všetki na prášok
skali čo tíčia sa do víšok!
Zaplaťťe z obratu svoju daň
zem ňech je rovná ako dlaň!"
Pritúli sa náďejná mladucha
milému šepká do ucha.
„Ráno pred otcom mojim Ivan, môžeš hrdo stáť
teraz však drahí poďme ríchlo spať.
Láska tá hori prenáša
mám ťa rada aj bez sobáša."
Chlapec sa ráno pekňe pokloňí
buďe s ňím aj vladár spokojní?
Cárovi trochu kriví tvár
„Ukáž mi Ivanuško ešťe, akí si hospodár!
Ak to vikonáš
chistaj sa na sobáš!
Vasilisa teda na krajinu skríkla zas
každí živí tvor, počul jej prísni hlas.
Tentoraz divé sviňe nabrúsili si ripáki
saďeňie poňechali na vtáki.
„Len v mojej malej záhradke buďeš milí riť
treba ju riadňe obhospodáriť."
Poslúchol Ivan rád a bez rečí
pracoval s milou v náručí.
Do hlbokej brázdi žírnej semeno sial
jeden vtáčik mu pri tom pomáhal.
Chlapec sa ráno pekňe pokloňí
buďe s ňím aj vladár spokojní?
„Prebuďím sa a len pozerám
krajina moja je ako jeden lán.
Dobre si robil sinu celú noc
za to ti odovzdám svoju plnú moc.
Viber si jednu z mojich dcér
Vasilisu ti ňedám, to mi ver!
Je to naozaj veľká potvora
ešte dňes pôjde do kláštora."
Ivanuško iba plecom mikol
„Ľutujem Báťuško ale už som si zvikol".
Cár celí horí v zlosti
bojí sa mladích ľúbosti, pochabosti.
Veď Ivan je len običajní mužík z ľudu
chlapec bez peňazí a bez titulu.
„Ňemisli si Ivan že sa ti mstím"
a predstavil ho svojim dcéram dvanásťim.
„Viber si svoju Vasilisu
a keď sa pomíliš, smrť si už brúsi kosu."
Dvanásť paňien stojí v rade a cár dojatí
zahalené sú od hlavi až po päti.
Ivankovi trhlo obočím
k ďevám sa však hňeď otočí.
„Buďem váš cár ja už to viem
pokloňťe sa mi hlboko, až po zem." Poslúchli dievčatá, veď prečo ňie
čakajú na jeho zmilovaňie.
A Ivan hňeď za ňimi stál
vtáčik verní do škáročiek nazeral.
Sukňe dvíhal princeznám
preskúmal všetki celkom sám.
Dobre už poznal Vasilisu
veď noci v zámku, vždi dlhé sú.
Našiel to ďievča uzučké a driečne
tak Ivan hňeď cárovi, naťešeňe rečie.
„Závoj som prosím pannám nedal preč
o šatách však nebola žiadna reč."
Cárovi kŕč prsti skrúca
na čele pot a žlč je vrúca.
„Chopťe sa stráže toho bludára
zatvorťe do najhlbšieho žalára!"
Vasilisa pekná milá
vie biť ako samodiva .
Ríchlo zmeňila sa na kobilu
s Ivankom na chrbte dala sa do cvalu.
Jazdilo sa mu dobre, ako vždi
za ňimi šla horda cárskej armádi.
Báťuškov rozkaz jasňe zňel
„Prejďite hoc aj celú zem
doňesťe toho vtáka naspäť sem!"
Keď ich vojaci už už majú dohoňiť
Vasilisa sa pokúsi tomu zabráňiť.
Stala sa drevením pravoslávnim kostolom
Ivanuško starím duchovním pasťierom v ňom.
„Povedz že nám ale úprimňe, človek boží
ňevidel si tu bežať dievča v konskej koži."
„Nože holúbkovia moji, odložťe ten guľomet
takej ďevi tu veru niet.
Ešťe ráno prefrčala taďiaľto, holúbkovia moji, cez chotár.
Taká je pravda, akože sa volám - Ivan Popluhár!"
Abi ušli zlému trestu
Živa kliesňi pre ňich cestu.
Keď sa horda znova blíži
ukrila ich Lada v chiži.
Kím sú v ťeple skrití dnuka
Stribog proti šíkom fúka.
Ňechiťia ich ani dňeska
Perún do ňich bleski trieska.
Keď vždi ňešlo všetko hladko
pomáhal aj chrabrí Sadko.
Uteká Ivanuško ďalej, Vasilisa s ňím
vtáčik si lieta povetrím.
V poli si pekňe pospevoval
cestu im stále ukazoval.
Uháňajú teda len dopredu
za sebou majú celú armádu.
Ej veru, dobre sa im bežalo po rovnej krajiňe
až kím zastali v prvej doliňe.
A ňepomôžu tu žiadne protesti
celé pohorie Ural sa im postavilo do cesti.
„No povedz Ivan, čo má toto znamenať
veď ďalej sa už ňedá uťekať!"
„Zlihali tu Vasiliska, zdá sa, všetki predpoveďe
žijú tu asi leňivé alebo hluché medveďe.
Nedáme sa ale hádam preto, kozákmi dolapiť
mali bi sme sa Vasiliska, hádam, zasa na ňiečo premeňiť."...
"Dobrého zdravia vám vinšujeme starí bača
tá vaša jediná ovečka je prítulná ako mača."
„No vi len choďťe, holúbkovia moji, stále vpred
takej ďievčini, čo isťe hľadáťe, tu veru ňiet."
Vojaci šli potom až po Tichí oceán
Ivanuško s Vasiliskou, domov ku dverám.
Mamka ho vrúcne víta
a hňeď sa zvedavo píta:
„Povedz mi prosím, sinček jeďiní
je Vaska z dobrej roďini?"
Ivan a Vasilisa, žijú v pári
bohiňi Lade nosia dari.
Za dlhích, zimních večerov, dávali si pusi
mali veľa ďeťí a všetki boli Rusi.
Veru tak!
Vimodlené ďeťi z láski
spravili im na tvár vráski.
Na Sibíri ešte žijú
namáčaní chlebík žujú.
Polienka kladú do pece
vtáčik im stále šťeboce.
čo práve pozerám
