baťko Maťko, stále mele
Poznámka: Pri písaní Matejovi vždy trochu pomáham, jemu sa už trasú ruky. V praxi to vizerá tak, že ja píšem a báťa diktuje, čo mu slina prinesie na jazyk. Dôrazne trvá na tom aby som všetko zapísal podla pravopisu Antona Bernoláka. Teda, ako hovorieva Maťko, podla zásady: „píš jako očuješ". Že vraj je to na počesť nášho druhého spisovného jazyka (po staroslovienčine) bernolákovčiny.
Mojí milí!
Pospolití Sereťskí lud si akurátne pripomíná víročí svójho mesta. Sereť naozaj nepatrí len mezi naše najpekňéjšé ale aj najstaršé obce a je ešte omoc staršá jako 1. ČS republika. O Sereťi sa celkom 1. ráz, zmíňev ešťe sám 1. korunuvaní král šeckích Starích Maďaróv a právda, ešťe starších Starích Slovákóv, svatí Šťefan. Bolo to presne v roku pána 1001 po Ježišovi.
1. zmínku o Sereti 1. ráz, král Šťefan 1. utrúsev, hňeď v 1. roku svojéj slávnéj vládi. Akurát sa tedi zháňav, po svojích najvičúraňejších poddaních. I rékél, citujem: "Slunko už visoko svící a Sereťanóv nidze nevidzím. Tí Sereťaňi sa na mna asi pjekňe vis.... ." Šťefan pri tem použev, na počuduvání, akurátňe sereťskí dialekt. Štúrovú slovenčinu, zdá sa vóbec nepoznav.
Ináč je ale jeho znalosť cudzích jazikóv, presporádku veliká! Okrem úrannéj reči latínčini, kerú sa naučev v škole, ešte moc pochiťev od svojích príbuzních a najme roďini.
Svatí Šťefan viróstav až do svojích 16- ťích naroďeňín, zakál sa len nestav králom, prámo na dvóre panovňíka v susennom Polsku. Neňi sa teda ani čo čuduvať, že to bóv takí pobožní chlapec. Vivolenú a královnú jeho srca sa stala blonďavá bavorská princezná, len na jéj méno sa už čil velice ňepamatám. Šak to už bolo aj pjekňe dávno!
Obidvá Šťefanoví siňi sa zasek zapozírali do pjekních, kučeravích očék, šumních cér Kijevsko - ruskích kňížát. Štefanov tatko je právdaže a nespochibňitelne zjenoťiťel Starích Maďaróv starí Géza. O póvoďe jeho mamki sa ťahali dlhé spori, čo je ohromne zaujímavé lebo običajňe je neistí akurát otíc. V súčasnosti je už našťastí šeckím serióznim historikom nad slunko jasnéjšé, že Šťevková mamka boli Stará Slováčka. Ňeveďeli sme len, že odkál z kerého regiónu, táto obetavá kňažná pocházala. Šťefanóv vírok v sereťičiňe šak mnohé napovídá!
Šeckí uvedené informácie sú zaručene právda. Veď som si ich aj nevicucav z prsta ale z análov mojej kamarádki Zuzki, kerá robí v mestském archívje.
báťa Toňo
napísal: Drahoslav Mika
Dobri ľudze!
Išče nam ňigda tak fajňe ňebulo jak teraz, ket- už mame uzakoňeni tot naš macerinski uradni jazik. Už sme i mi Slovaci jak ostatňi ľudze a možeme še postavic na nohi. Teraz še už o nas švet bizovňe dozna.
Najvecej me ceši toto, že ket pojdzem na fodbal do Dunajskej Štredy, ta učujem jak domace obeceňstvo povzbudzuje svojich v urednim jaziku. To žebi jim i ostatňi rozumeľi. A išče še mi pači, že mi žandare budu vipisovac pokutovo bločki ľem po našim. Aľe jedno me merži. Skadzi ja budzem znac, u chtorim valaľe abo varošu jest vecej jak dvacec percent obivateľoch, co nechceju hutoric po sloveňski. Najlepši bi bulo, kebi tote novozvoľene organi daľi pred každi valal napisac na veľku tabuľu choč tak, že Slovakoch šidzemdzešatpejc percent, Maďaroch petnasc, Romoch ošem a ostatňich dva percenta. Žebi čľovek ňeprišol do dajakej zbitočnej balamuti, ket še gu dakomu prihutori. Bo to jak jedni tak druhi bars, jak britva, ostri ľudze. Aľe najhoši to budze tam, dze jest akurat ošemdzešat percent jednich a dvacec percent druhich. Co, ket do takoho valalu pridze na zajazd autobus Slovakoch? Abo druhi raz autobus Maďaroch? Abo ket pridu cudzi na odpust? Rovnovaha še naruši raz na jeden a raz na druhi bok. Chto to ma umerkovac?
No aľe to neľem medži narodnoscami take ňedorozumeňa. To už i podachtore našo gluptaci še medži sobu češko dohutora. Najvecej toti popaňeti zabuľi, skadzi pochadzaju. Hento mi še štretnul z Ďurijom u Martine. Tam, dze tota Maťica. Od nas chlop, v mojich rokoch, indžimir, co vam budzem hutorec. Volam ho na poldeci do karčmi, a von, že až pobedze, bo teraz nema kedi. Ta reku, Ďurču, ja ci felelujem, že ket ti me ňebudzeš bečeľovac, ta ja ci to ňeengedujem. To sce maľi vidzec, jake očiska na mňe vipuľil. Jak cibuľe. Skoro sebe tam na garadičoch na ric sednul. Hvari - rozprávaj po slovensky, prosím ťa. A ja - co, reku, taľijanski hutorim, či po jakim? Abo še za mne haňbiš? Povic. Horši si, jak toti centraľišti. Znace, ja neznam, co to, aľe bizovňe daco ňedobre. No aľe nechcel mi calkom glupo vipatrac, že bi sebe ňepodumal, že ja ňeznam aňi jedno take paňske slovo.
A tedi me napadlo, že tot zakon doopravdi ňe caľkom dobri. Budze ho treba dopolnic. Treba tam jasne napisac, že tam, dze choľem dvojo vichodňare, muši še hutoric (abo i rečovac) po našim. Šak nas jest dosc - i Zemplinčaňi, i Šarišaňi, i Spišaci. Kebi me chceľi, ta možeme vitvoric i štatotvorni narod. Bo inakši zakapeme. Abo še asimilujeme, jak tomu panove hutorja. A žebi gu tomu nedošlo, najbizovňejši bi bulo vihlašic cali vichod za autenticki.
No, povice, ňemam pravdu?
bizovňe - iste, garadiče - schody, felelujem - zodpovedám, bečeľovac - vážiť si, ňeengedujem - nedovolím
