Už dávno predtým doma žobronil, nech mu to dovolíme. Boli sme proti. Nakoniec sa prejavila rebélia vlastná tomuto veku a prišiel domov aj s nainštalovanou náušnicou. Previnilo sa na nás uškŕňal, ale trval na svojom. Darmo sme mu dohovárali, nič nepomohlo. Prižmúrili sme teda obe oči a nechali ho tak.
V tomto období nám zasa začína „objedať uši" - chce druhú náušnicu do toho istého ucha. Sme rezolútne proti. Vyhrážala som sa, že ak neprestane, vyberiem mu aj tú jednu, čo tam už má. Neprestal. Žiadne argumenty z našej strany neakceptuje. Náš názor je ten, že človek s náušnicou moc veľký rešpekt nevzbudzuje, poväčšine ju nosia umelci a v škole mu to tiež na povesti nepridá. Názory človeka sa formujú nielen vplyvom rodiny, ale aj jeho okolia, čo sa nám potvrdilo práve pri tomto spore.
Určite sú názory na túto problematiku rôzne, ale uvítam každý názor. Čo mi poradíte?
