Za záhradou je potok a za potokom les. Popri potoku je chodník. Keď sa naša dcéra po ňom prejde, cíti sa šťastná. Čo už ju len na tom baví, pýtam sa sama seba. Veď je to stále rovnaké. Áno, pre mňa. Nie pre ňu. Jej vnímavosť ma zakaždým dokáže prekvapiť. Všimne si hádam každý nový kvietok, či chrobáčika. Keď sa však hlbšie zamyslím, vlastne sú naše deti k láske k prírode vedené odmala. Či už my – rodičia, alebo starí rodičia, veľa sme im vysvetľovali, ako sa treba správať v lese, prečo nesmú chytať motýľa za krídla, ako môžu pozorovať zvieratká, alebo vtáčiky... Naše deti neutekajú v panike pred pavúkmi, či rôznym hmyzom. Práve naopak, so záujmom ich dokážu pozorovať. Naposledy objavili v záhrade krásneho vidlochvosta, ktorý nám dlho pózoval pred fotoaparátom, kým ufrnkol preč.
Stále sa hovorí, alebo píše o agresivite detí, vraj sedia len pri počítačoch alebo sa bezcieľne potulujú. Je to aj vina nás, rodičov, deti nestačí len mať, treba sa o ne aj starať. Nepotrebujú toho veľa, túžia však po pozornosti a spoločnosti rodiča. Niekedy stačí naozaj málo aby sa detské očká rozžiarili spokojnosťou.
Premôžme svoju lenivosť, vezmime svoje deti do prírody, budú nám za to vďačné a nakoniec to prospeje aj nám.
Prikladám zopár záberov spoza potoka, z ktorých niektoré urobila aj naša dcéra, ktorá je vášnivá fotografka.
