Vybral teda auto z garáže, naložil dcérku aj s kamarátkou a vybrali sa na plaváreň. V diaľke hrmelo, ale nevadí, veď predsa búrka býva hocikedy. Zrazu sa zotmelo a začali padať prvé ťažké kvapky. Isto sú už na plavárni a búrku prečkajú tam, pomyslela som si. O chvíľu sa spustil taký lejak, aký už dávno nebol. Kvapky sa premenili na obrovské krúpy, niektoré dosahovali veľkosť tenisovej loptičky. Bezmocne sme sa prizerali, ako ničia úrodu a prúdy vody stekajú po chodníkoch. Ako som sa neskôr dozvedela, naše záhrady to „schytali" len krajom, hlavný ťah išiel cez mesto práve v tých miestach, kde stála aj plaváreň. Manžel vybehol z bazéna a v zúfalstve sa pokúsil vyjsť von a nejako zachrániť našu novú C5-ku. Našťastie ho niekto zadržal a opýtal sa, či chce mať rozbitú hlavu.
Za krátky čas bolo po búrke. Nálada klesla na bod mrazu, ani kúpať sa už nikomu nechcelo, tak sa vrátili späť. Auto bolo v žalostnom stave, za stieračmi ešte zostali vetrom naráňané listy a ľadové poloroztopené guľky. Poďobané bolo hádam všade, zadné svetlo bolo prasknuté. Čistá škoda 90 000,-. A takých bolo v našom meste plno, vlastne všetky, ktoré v tom čase neboli schované v garáži. Neskôr sme sa kdesi dopočuli, vraj len poistných udalostí bolo viac ako tristo.
Bolo to fakt ako naschvál. Auto bolo pekne schované v garáži, ale ako na potvoru, zrovna sme ho museli vytiahnuť von pod paľbu krúpov. Manžel bol z toho poriadne otrávený, ale ťažko niekoho viniť...
Toto sa nám stalo zhruba pred rokom, ale takéto smršte veru ani toto leto neboli výnimkou.
