Staré známe príslovie „účel svätí prostriedky“ by sa dalo vytesať nad bránu dnešnej spoločnosti. V dobe, keď sa empatia stala slabosťou a korektnosť len maskou, sa najlepšie darí tým, čo majú ostré lakte, pevnú bradu a mnoho krát žalúdok z ocele. Žralokom, ktorí necítia pach krvi, oni ho vyhľadávajú.
V biznise, politike, aj v každodennom živote to často vyzerá tak, že čím viac človek zatlačí, tým viac dostane. Tí, čo sa ešte riadia svedomím, často končia s pocitom, že žijú v inom svete, v takom, kde sa slušnosť stala luxusom. Mnohí na ten pocit spravodlivosti zabudli a vytvorili si hrádzu, ktorá im nedovolí opäť v ňu uveriť.
Politici? Tam je to ukážkový príklad. Keď je treba, opierajú sa o kríž a citujú knihu kníh, inokedy sa bijú do hrude za národ a suverenitu. Hlavne, aby sa to dobre počúvalo. Ako sa píše v učebnici marketingu, treba hovoriť jazykom, ktorému rozumie obecenstvo. A tak sa raz hovorí o vlastenectve, inokedy o zdraví, súdržnosti, vykorisťovaní či slobode. Nie preto, že by na tom úprimne záležalo, ale preto, že to zaberá.
Kedysi sa hovorilo o hraniciach, ktoré sa neprekračujú. Dnes máme „červené čiary“. Znie to síce moderne, ale význam je rovnaký, teda aspoň by mal byť. Lenže ako sa zdá, červené čiary sa posúvajú podľa potreby. A keď už naozaj niet kam ustúpiť, niekto jednoducho zmení farbu pera.
Nie som priaznivcom súčasnej koalície, no v jednom musím dať napríklad ministrovi Migaľovi za pravdu: „Nič nerozbije opozíciu lepšie ako sama opozícia.“ A to je presne tá pointa, kým jedni kričia o morálke, druhí ju potichu prepisujú podľa aktuálneho smeru vetra.
Korupčné kauzy? Tie sa objavia, pobúria, a potom, ako bublina spľasnú. Príde iná téma, nový škandál, čerstvé vyhlásenie, ktoré odpúta pozornosť. Ľudia si znechutene povzdychnú, možno sa pohádajú na sociálnych sieťach, a život ide ďalej. Rozdiel pár rokov, iné mená, rovnaký scenár.
A medzitým sa životná úroveň potichu znižuje. Ľudia začínajú cítiť tlak, niekedy doslova na vlastnej koži. Keď prichádza nedostatok, ozýva sa základný pud: chrániť seba. A tak sa čoraz častejšie stáva, že problémy iných nás akoby prestávajú zaujímať. Čím sa máme horšie, tým väčšie zahmlenie máme pred očami. Cesta späť k racionálnemu rozmýšľaniu nie je jednoduchá – a určite nie krátka. Mnoho krát až ten , čo už nemá nič, potlači ten pud v sebe a začne uvažovať racionálne. Nechcime ale, aby naša spoločnosť padla na úplné dno.
Keď sa pozrieme späť, z posledných viac ako tridsať rokov sme sa ako spoločnosť mali naozaj dobre len krátko. A nemyslím tým, že sme mali plné stoly, ale že sme si navzájom dopriali, že „dobre“ znamenalo mať vždy to potrebné, keď to bolo treba. Dobre už bolo. A otázka znie – kedy bude opäť dobre?
Nožnice medzi strednou a bohatšou vrstvou sa zväčšujú. A čo chudoba, ktorá zasahuje čoraz viac rodín, z ktorých mnohé dnes žijú od výplaty k výplate. Na sociálnych sieťach sa hádajú mladí s dôchodcami, v mestách a dedinách susedia, u lekára pacienti, v obchode zákazníci, o to, kto bol prvý.
Je to naša slovenská nátura? Alebo len pud, ktorý drieme v každom z nás a nie každý má tú silu ho vždy potlačiť a rozmýšľať s chladnou hlavou? Možno je to práve ten test, ktorým teraz ako spoločnosť prechádzame.
Nezabudnime, že:
Dobre ešte bude. Ale nebude to ľahké a nebude to tak skoro.
