Každý nový deň pre mňa znamenal strach o vývoj výmenného kurzu našej meny. S napätím som sledoval pravidelné odhady medziročnej inflácie a samozrejme som nikdy nevynechal zvesti o evidovanej miere nezamestnanosti. Som pokojný typ človeka, ale neraz som pocítil aj náhle zvýšenie krvného tlaku (tento jav som začal pozorovať predovšetkým po júnových voľbách).
Ale zrazu nastal zlom. Ocitol som sa bez pravidelného prídelu internetu. Dokonca som upustil od čítania pravidelných tlačených periodík, lebo im po dočasnej zmene krajiny nerozumiem ani slovo. Môj život sa radikálne zmenil. Pripadám si ako v detskom tábore, kde je veľa zábavy, výlety a kadejaké hry.
Hlavné mesto som vymenil za trochu rozľahlejšiu dedinu uprostred švédskych lesov. Človek sa ani neunúva prejsť sa do parku, lebo značná časť tohto malého mesta sa podobá viac na park ako na nejakú mestskú štvrť. Budovy v blízkom okolí nemajú viac ako dve poschodia a navyše sú umiestnené tak rozprávkovo vedľa seba – aby si nezavadzali a zároveň, aby neboli zbytočne veľmi roztrúsené.
Deň sa dňom pomaly zabúdam sa Slovensko. Nemám ani tušenia, ako sa majú devízové trhy. Ba ani len neviem, ako sa darí KDH. Znovu som sa stal na chvíľu dieťaťom. Mám, čo jesť, mám, kde spať. Čo viac si môžem priať?
