Občas sa otvoria dvere. Ľudia pomaličky vchádzajú a vychádzajú. Niektorí pobudnú pár chvíľ, iní celú noc. Tu sa nepočíta čas, tu nemá hodina šesťdesiat minút. Sedím v poslednej lavici. Zo zvyku, z túžby po neviditeľnosti. Vnáram sa do tajomnej atmosféry pozemského neba.
Buchot. Nečakané prerušenie harmonických tónov. Niekoľko ľudí zhromaždených pri lavici niekoľko radov predo mnou. Epileptický záchvat. Neznáme dievča leží trasúc sa celým telom na zemi. Muž vedľa mňa bleskurýchle vyletí z lavice, automaticky uteká na pomoc ležiacej dievčine. Na polceste však skamenie. Jeho oči odkrývajú jeho myšlienky. Tak veľmi by chcel pomôcť. Nevie však, čo sa od neho očakáva. Dav okolo nehybne stojí. Obarený hlúčik sa prestrašene díva na zem na chvejúce sa dievča. Bolestné ticho prezrádza bezmocnosť.
Človek často nesie túžbu pomôcť hlboko v sebe. Vidí krivdu i bolesť. Trápenie blížneho ho nenechá ľahostajným. Pomoc však neprichádza. Niežeby nechcela. Nie pre egoizmus či nezáujem. Ruky jej zväzuje nevedomosť. Povedz blížny, ako Ti môžem pomôcť. Rozprávaj mi o sebe, nech viem, kto si a čo môžem pre Teba urobiť.
