Študent nemusí, študent chce

Každý pondelok a štvrtok ma s otvorenou náručou vítala jazykovka. Podvečer som víťazoslávne znovu dorazil na internát a pokračoval vo vypracovávaní semestrálnych zadaní. Ani nie tak preto, že by som to považoval za vyslovene zábavne, ale skôr z dôvodu,že to mám v náplni štúdia. Len v malej miere som sa venoval hľadaniu náhradného programu, keďže som sa na nedostatok činnosti sťažovať nemohol. Dokonca som bol nútený niektoré obľúbené aktivity občas odložiť na neskôr. A tak sa napríklad dĺžka môjho spánku sa zkracovala úmerne s blížiacim sa termínom odovzdania. Víkendy sa mierne (naozaj len mierne) vymykali tejto schéme. Ústredným motívom sa stala už len mravenčia práca na zadaniach. V nedeľu pribudla milá povinnosť zúčastniť sa svätej omše, kde som mohol poprosiť Boha, aby tento kolotoč ustal a bol trochu pokoj.
A naozaj. Semester bol zrazu preč. V mojom dennom harmonograme sa objavili prázdne miesta. Ostal som zarazený stáť. Mohol som si vybrať, čo by som chcel robiť, kam by som rád šiel. No, kdesi z môjho vnútra sa ozývala vyčítava otázka: chceš vôbec niekam ísť, zaujíma a nadchýňa ťa niečo? Namiesto odpovede som ticho a pokorne sklonil hlavu. Áno, prišiel čas, keď som prestal musieť. Ale s ľútosťou som si priznal, že som zabudol chcieť.