Nič sa tu nezmenilo. Prenikavá vôňa nespracovaného dreva , piliny, upokojujúci zvuk tečúcej vody. Vezmem si do dlane pár malých kamienkov.
- Čľup. - Nezaujate, pokojne, vyrovnane som ich hádzal do vody.
- Čľup. Čľup. - Jeden za druhým padali na dno. S nekonečnou istotou sa ukladali, kam patria. Každý jeden si našiel svoje pohodlné miesto, kde prečká pár chvíľ svojho osudu, kým ho ktosi opäť nevezme a neuloží niekam úplne inam. Do vrecka na nohaviciach, do škatule od mlieka. Kamkoľvek.
Očistil som si vlhké ruky a starostlivo šmátral v ruksaku, ktorý bol hneď za mnou.
- Niekde tu musí byť. – Polohlasne som sa povzbudzoval v hľadaní. Snažil som sa vytiahnuť môj vysokoškolský index.
- Konečne! Tu je. – Začal som listovať trochu špinavé stránky. Hneď na úvodnej bola moja fotografia. Temer až s hrdosťou som sa zadíval do svojich osemnásťročných očí.
- Fakulta elektrotechniky a informatiky. – Postupne som sa pokúšal prelúskať jednotlivé riadky, ukazovákom prechádzam slovo po slove. Prvý ročník štúdia, druhý ročník štúdia, obracal som strany a priložil si k útly zošit k tvári. Chcel som ešte posledný krát pocítiť čaro študentských čias. Tridsiata prvá strana, štvrtý ročník štúdia. Pri dvoch predmetoch chýbala známka a podpis, čo znamenalo, že som nezískal dostatočný počet kreditov na postup do ďalšieho ročníka.
Po krátkom boji som v rukách držal niekoľko samostatných stránok. Pomaly som začal vyrábať malé papierové loďky a opatrne som ich kládol na hladinu. Jedná za druhou sa nechali unášať prúdom. S nekonečnou istotou putovali, kam patria. Vydali sa hľadať svoje vytúžené miesto, kde budú ďalej žiť svoj osud.
