Tam je. Môj milovaný Stan. Viem, veď ho ani len nepoznám. Ale možno on je môj princ. Čmáram jeho meno na zarosené zrkadlo v kúpeľni veriac, že Boh začuje môj rev. Prečo?! V časopisoch, v knihách, novinách som sa všemožne pokúšala nájsť odpoveď na otázku, kedy príde ten pravý. V pätnástich? Alebo až keď budem mať dvadsaťjeden? Možno napokon ostanem starou dievkou. Môj milovaný Stan. Ani len neviem jeho pravé meno, hlavou mi blúdi len prezývka, ktorú som začula minule v podchode. Stan. A pritom možno ani nejestvuje a ja ostanem odsúdená na samotu. S orieškami.
Takmer som padla z nôh. To nemôže byť on. Peťo ho usadil a ja som pomaličky podišla k nemu a trasúcim hlasom plnila svoju povinnosť. Prvý kráť úprimne, oddane, ba až s nehou.
- Čo vám prinesiem? -
Ani neviem, čo povedal. Netuším, koľko trvalo naše stretnutie. Podal mi papierik a ja som zmätene hltala písmená.
- Prídem. - Znel môj výkrik do prázdna.
Začul vôbec moju odpoveď? Kým som sa stihla spamätať, vytratil sa bežiac kamennými schodmi.
- Kate, tu som. Teší ma, že si prišla.
Chytil ma za ruku a prechádzali sme sa po námestí. Toľko vecí som mu túžila povedať. Všetko. Rozlúčili sme sa pri stanici. Cestou domov som si kúpila v starom kvetinárstve vázičku. Dám si ju na stôl. Budeme spolu, my dve a Stan. Nemohla som zaspať. Stále dookola sa mi v mysli premietal dnešný deň. Chcela som kričať, skákať, oči nie a nie zatvoriť sa. Aspoň som sa do noci mohla pohrávať s myšlienkou, že aj mňa má život rád. Už o dva dni sa máme stretnúť opäť.
- Stan, kde si?
Zdesená, sklamaná a neustále otáčam, či ho náhodou ešte nezazriem.
- Kate, zabudol som ti povedať: Včera volal Stan, že nemôže prísť.
- Ďakujem Peťo, a nenechal nejaký odkaz?
- Len povedal, v pondelok. Ani som mu poriadne nerozumel.
Aspoň viem, že žije. Budem tam, drahý Stan. Prídem. Len aby sme už boli spolu. Keď som bola malá, veľmi som si priala ísť do kina. S nadšením som každý mesiac čítala veľký modrý plagát a vravela si: Raz tam určite pôjdem.
Pondelok. V diaľke sa mihá známa postava.
- Staaan! - Kričím z plného hrdla.
- Prepáč, že som minule neprišiel.
- Nevadí, hlavne, že si. Si tu a teraz. Stan, a bol si už v kine?
- Bol.
- Ja ešte nikdy nie.
Silno mi stisol ruku a ja som verila, že pôjdeme spolu.
- Zuzka odišla k rodine, začína sezóna a musím robiť až do večera. Každý deň.
Utrápene sa na mňa zadíval, ale verila som, že ma pochopí.
- Kate, máš rada deti?
- Mám. - Netušila som však, kam tým mieri.
- Raz odídeme preč. Spolu a bude nám krásne.
- Prečo?! - Dívala som sa mu do očí a neľútostne vsunula do jeho srdca výčitku.
Vedela som, že môj život je tu. A nedávno som verila, že on je moja láska. Že jemu dokážem dať čokoľvek.
Ešte nikdy som k nemu nebola taká krutá. A on vo mňa veril. A ja som mala pocit, že ho mám naozaj rada. Zobral ma na kolotoče. Ošúchaná hudba, more potulných ľudí, sama som sa čudovala, prečo sme zablúdili práve sem.
- Stan, neber mi čiapku. Je mi zima.
Nečakane ma objal až som úplne zabudla na boľavý členok. V reštike som zakopla o dvere. Hrozne to bolelo. Mohutné drevo sa mi vrylo do nohy. Neznášam slzy. Daroval mi kvietok. Taký odtrhnutý z kríka pri ceste. Bola som mu vďačná. Prvý a zrejme aj posledný od neho. Vlastne jediný dar za posledné roky. Len mama mi raz na Vianoce poslala sveter. Červený, bol mi hrozne veľký.
- Koľko to už je?
Nesmelo sa spýtal a pohladil končeky mojich prstov.
- Na jeseň bude pol roka. Ani som si neuvedomila, že sa poznáme až tak dlho. V maringotke sa svieti. Znovu som zabudla zhasnúť.
- Dobrú noc, Stan.
Jeho oči prezrádzali všetko. Lásku. Nehu. Odvahu. Chcela som zakričať: Bež! Utekaj! Zabudni na mňa. Ale zrejme by to bolo márne. Zima bude krutá. Zatiahla som závesy a pomaličky ľahla na pustú posteľ.
Ďalšie nezmyselné ráno. Mala by som si oprať veci, veď o chvíľu bude desať.
- Ahoj Peťo. Ja viem, meškám. Mala som ešte povinnosti.
Nemala. Náročky som prišla neskoro.
- Dobré ráno, Kate. Si nejaká smutná.
- Iba trochu ustatá po včerajšku.
Klamala som. Bolo mi na nič. Avšak permanentný úsmev neochvejne zdobil moju tvár. Maska. Pretvárka. Idú hostia.
- Stan, čo ty tu robíš?
- Išiel som okolo. Tak som sa zastavil.
Býva na opačnom konci mesta. Ani sa nesnažil zakryť, že tu nie je náhodou.
- O chvíľu končím. Môžeš na počkať, ak chceš.
- Počkám.
Ako zvláštne sa na mňa pozerá. Jeho oči sa nevedia pretvarovať. Gestá, pohyby. Možno si už sám uvedomil, čo moje srdce tuší už dlho. Ticho pre búrkou. Kŕčovite zviera operadlo na stoličke. Je mi ho ľúto.
- Ideme na pláž?
- Môžeme. Nie som proti.
Vždy vedel, že milujem more. Prehrabávať sa v nekonečnom piesku a počítať vlny. Pohľad na rozbúrenú vodu ma odniesol do neznáma. Úplne som zabudla, že Stan ešte stále sedí vedľa mňa. Vietor. Šero. Chlad hlási blížiaci sa koniec.
