Jednou z aktivít v Benovej náplni práce je tiež prijímanie nových zamestnancov do firmy. Mladí veľa nevydržia. Mesiac, dva, niekedy rok. Chcú nabrať skúsenosti z reálneho komerčného prostredia a keď sa naučia plávať, poberú sa za lepším miestom. Pri danom rozpočte ich nie je možné udržať a nútiť ich ostať zavše nemožno.
Ako každé ráno, aj teraz stojí pred oknom a tupo hľadí na pohybujúce sa autá. Občas odpije z hrnčeka studenej kávy, jeho oči však naďalej hľadia do neznáma. O štvrť na deväť ho čaká pohovor. Devätnásťročné dievča. Tiché zaklopanie preruší jeho bezmyšlienkovitosť.
- Dobrý deň! Moje meno je Aďa. Prišla som na pohovor. – Ben jej podá ruku a ponúkne jej stoličku rovno oproti sebe.
- Sadnite si. Ešte si vytlačím váš životopis. – Automatická fráza, už ju vyriekol toľkokrát. Navyše vie, že dnešný rituál nie je posledný.
- Takže tu to máme. – Pohodlne sa usadí do luxusného kresla. Aďa sa snaží udržať aspoň aký taký úsmev na tvári, no cítiť z nej nervozitu.
- Celý životopis si spolu prejdeme a uvidíme čo ďalej. – Ben však vie, že prijíma všetkých uchádzačov. Zákazníkov je predsa stále viac a viac.
- Dátum narodenia .. – Letmo číta z papiera a čaká Adine uistenie.
- Osemdesiatsedem .. – Zaznie neistý, temer detský, hlas.
- Čo tu máme ďalej. Farba očí, výška .. Hovoríte anglicky? –
- Nie .. – Zahanbene vyriekne mladá dáma.
- Nevadí, naučíte sa. – Na Benovej tvári sa objaví nečakaný priateľský úsmev.
- Bojíte sa psov? –
- Nie, mám veľmi rada psov. – Hrdá odpoveď preletí klimatizovanou kanceláriou.
- To je dobre, to je veľmi dobre. Máte na tele tetovania? –
- Nie. –
- Nosíte piercing? –
- Nie. – Aďa záporne pokývne hlavou.
- Brali ste v posledných troch mesiacoch drogy? –
- Nie.- Posledná otázka jej vtisla do očí zdesenie.
- Liečili ste sa na protialkoholickom liečení? –
- Nie. –
- Mali ste v posledných troch mesiacoch sex s osobou rovnakého pohlavia? -
- Nie – Opätovne krúti hlavou.
- Mali ste v posledných troch mesiacoch sex s náhodnou osobou opačného pohlavia? – V miestnosti zavládne nekonečné ticho. Zmätené dievča sa vzdáva pod paľbou otázok. Ben si položí lakte na stôl, rukami si podloží bradu a ukončí desivý výsluch.
- V poriadku. Toto je vaše telefónne číslo? – Perom ukazuje na vytlačený papier a čaká na posledný súhlas.
- Moje telefónne číslo. – Aďa súhlasne potrasie vyľakanou hlavou.
- V najbližších dňoch sa vám ozvem. - Usmeje sa a nový objav vyprevadí k dverám. S koľkým pôžitkom využíva jednoduchosť a neskúsenosť dievčat. Hoci len na mesiac či dva.
Nepoznám osudy takýchto dievčat. Som len svedkom pribúdajúcich nápadne vysvietených a červeno blikajúcich budov so srdiečkami. O ženách a dievčatách na výpadovke z Bratislavy som počul už dávno. Neskúsené oko však tie nelichotivé existencie ľahko prehliadne. Cestou k česko-nemeckým hraniciam mi však pohľad padol na dom s veľkými sklami na čelnej strane. Ako vo výklade tam tancovalo možno dvadsať sporo odetých dievčat. Niekoľko ďalších postávalo na priedomí a pútalo pozornosť okoloidúcich áut. A mne len napadla otázka: Aký popud vedie človeka, aby si zvolil takúto životnú dráhu?
Krátky príbeh je samozrejme naivný a vymyslený. K nepravdepodobným otázkam v rámci prijímacieho interview ma inšpiroval dotazník, ktorý sa používa pri darovaní krvi. Stále sa len pousmejem, lebo tie otázky sú mi na míle vzdialené.
