Nedávno som prišiel na to, že za posledných 25 rokov som sa asi veľmi nezmenil.
Vlastne, nezmenila sa u mňa hlavne jedna črta a to nadchnutie sa pre vec.
Moje hádam prvé sebauvedomenie sa viaže práve s touto povahovou črtou.
Takmer pred 25 rokmi, sme sa v škôlke s kamarátom dohodli, že pôjdeme na cestu okolo sveta. Môj kamarát je dnes právnikom a už vtedy, to som sa dozvedel len nedávno, o tomto našom výlete pochyboval. Teda, uvedomoval si jeho neuskutočniteľnosť v danej situácii.
Ale ja nie.
Prišiel som domov, vysypal kocky z červeného kartónového kufríka, určite sa na taký kufrík pamätáte a začal baliť. V chladničke som našiel zo tri špekáčky, v potravinovej skrinke štvrť ku chleba. Či som si toho nabalil viac si už nepamätám. No viem, že kufrík som zastrčil pod posteľ a čakal, kedy bude aj Peter pripravený a vyrazíme na cestu.
Moja mama síce zaregistrovala stratu chleba i špekáčok ale nejako to neriešila. Až do doby, kedy v mojej izbe zavládol nejaký divný pach.
Hoci sa táto cesta zatiaľ neuskutočnila, stále vo mne ostal pocit odhodlania, dokázať aj nemožné.
