O Budapešti ešte napíšem.Je neuveriteľné ako zmena dokáže uvolniť. Človek asi fakt nie veľmi dobre zvláda stereotyp.Teda osobne aspoň mňa stereotyp ubíja. A naopak cestovanie akokoľvek nepohodlné mi fakt prospieva k oddychu.Sedím teda v ícečku domov. Sedia pri mne dve panie a strašne tláchajú. A je celkom nezaujímavé načúvať ich rozhovorom. Rád načúvam rozhovorom ľudí prepravujúcich sa v rovnakom priestore ako ja. Chcel som si čítať knižku ale akosi sa nedalo napriek tomu, že Fulghuma mám celkom rád. Mohol by som sa oprieť a zalomiť asi by som to dokázal ale neni som si moc istý a keďže Múza mi vravela, že som sa nejako odmlčal v písaní a keďže nebola prvá ktorá si to všimla a pripomenula mi to tak som si povedal, že napíšem aspoň riadok dva.No dlho netrvalo a viem že obe panie sú panie predavačky. Tety ma fakt vyrušujú pri čítaní a tak zapínam laptop púšťam si muziku a začínam si písať. A fakt neprúdil by som okolie púšťaním svojej muziky, bohužiaľ nemal som sluchátka, ale tie panie predavačky si zjavne dlho nepokecali aj napriek tomu, že pravdepodobne spolu boli v nemocnici. Práve prišiel nazvime to vlakočašník a priniesol jednej z nich pivo. Pani predavačka povedala: „Ani slovko nepovieme všetko vypijeme.“ Ach keby to bola tak pravda tak určite by som sa rád vrátil ku knihe. Ale panie predavačky stále rozprávajú a ja stále píšem hľadám tému ktorou by som na chvíľu prelomil moje mlčanie. A našiel som film Mr. and Mrs. Smiths. Takže. Po krátkej rozprave s mojou Múzou sme sa nakoniec dohodli, že nepôjdeme do Nostalgie, na nejaký klubový film, ale na nejakú oddychovku do iného multi kina. Netušil som že lístok bude stáť skoro až dve stovky. Dosť na tom s kina sme odchádzali celkom vysmiaty. Fakt veľmi príjemný filmík. Osobne moja naj scéna bola, keď pán Smith kope do pani Smithovej. Niežeby som bol za násilie v rodine ale vo filme to fakt potešilo.Pôvodne som si skutočne myslel, že to bude akčný film a ono aj bol ale skutočne bol aj vtipný. A ešte mám jednu výhovorku prečo som sa odmlčal:Začal som sa učiť nemčinu. A toď nedávno som chcel povedať Múze „že neznam“, tak Múza mi dala CLUE. že PETER. No akokoľvek som rozmýšľal nevedel som ako mi to môže prospieť toto clue k nájdeniu správneho nemeckého ekvivalentu. Nakoniec som to vzdal. A tak mi Múza prezradila, že správna veta znie: ICH WEISS NICHT. Až potom mi to došlo s akým Petrom to má spojitosť. Som si istý, že „neviem“ už nezabudnem. Už sa mi nechce, fakt by už mohli vystúpiť. Alebo zaspať. Alebo...Ach budú tu prúdiť až do Popradu. Keby ste počuli tie reči. Fakt neviem z akých rodín obe pochádzali ale obe rodiny aspoň podľa rečí paní predavačiek mali v kŕdli kopu bielych vrán.Toľko rozvedených, ťažko pracujúcich či dokonca bitých členov rodiny.....Fakt som si pripadal, ako z lepších kruhov. A koľko chorôb sa nachádza v tých dvoch rodinách až sa to fakt zle počúvalo. Hádam vrcholom bolo, keď jedna pani prerdavačka povedala: „Julka sa nebude vydávať kým nebude mať diplom.“ Konečne niekto normálny v rodine pomyslel som si no tu pani predavačka dodala: „vieš maturitný diplom“ Nakoniec som sa predsa len dočkal Popradu. Natrčil som ušká a začal ľutovať. Prečo že ma to ten Osud neposadil hen tamto k tej holke ktorá rozpráva veľmi odborne o orangutanoch a tvrdí že ešte keď bola malá ona v zoo ostala vždy pri orangutanoch tak dlho, že ostatní si stihli pozrieť celú zoo.
