Spomienky na minulý rok ma robia ešte smutnejším. Je to však zvláštny smútok.
Nikto ho nevidí a ja nemám komu by som o ňom povedal. A koho by to vlastne zaujímalo? A vlastne čo by som povedal?
Niečo o ženách?
Že mi je smutno lebo ma odkopla bejvalka? Na ktorú neviem zabudnúť, neviem prestať ju mi.... . Jednoducho neviem odpustiť a tak pri každej spomienke aj tej sebe krajšej vybuchne vo mne niečo čo volám nenávisť. Je mi smutno, že niekoho nenávidím. Je mi smutno, že ma niekto prestal milovať.
Alebo by som porozprával o tom, ako jedna krásna žena po krásnych dvoch týždňoch zrazu zmizla. Napriek tomu, že sa zdalo, že je pri mne spokojná. Možno práve kvôli tomu?
Mohol by som rozprávať aj o krásnych chvíľach strávených s aténskou milenkou. Myšlienka na ňu vyčarí mi úsmev na tvári, no zrazu je mi smutno, lebo ja tu a ona tam.
A ešte jedna ma robí smutným, tým že vie čo nechce. Mňa.
Utešujem sa len tým, že nie je jediná. Teda neviem vlastne o žiadnej čo by mala záujem.(tak teraz klamem a uvedomujem si, že vlastne by som asi nemal byť ani smutný) ale
Samota a Smútok budú asi sestra a brat.
Áno cítim sa byť sám. Okolo mňa sú ľudia, ale ja mám pocit ako by sa ma nechceli dotknúť svojimi myšlienkami. Keby som nebol ani by si to nevšimli, ba dokonca niekedy mám pocit akoby som sa vnucoval do ich spoločnosti.
K tomu všetkému by sa dalo o mne povedať, že som celkom veselá kopa no ja mám pocit, že som veselí asi ako klaun. Teda, že som šašo.
Iba taký šašek počmáraný ktorý nič nedokáže a je len každému na smiech.
Keď náhodou niečo začnem tak to nedokončím a kým sa k niečomu dostanem tak o tom musí vedieť každý. Keď si tak položím otázku čo vlastne viem tak zisťujem že nič. Ešte aj ten pravopis je na nič. Je mi na nič. Ja som na nič.
Dokonca aj účtovne som menej ako nula
Ako tak nad tým uvažujem to nie je ten pravý dôvod môjho smútku. Ten smútok je temnejší a väčší. Akoby niečo v noci čakalo za rohom úzkej aj cez deň temnej uličky.
Ja len neviem, či spoza rohu na mňa vyskočí bubák, alebo samotná temnota.
