Zabuchol som dvere a cítil dopad vlčej váhy na dverách. „Už mi nedajú pokoj“ Rýchlo, dom nemá okenice. Rinčanie skla. Vlk ceriaci zuby oproti mne. „Dúfam že mám ešte aspoň jeden náboj.“ Cvak - cvak. Rýchlym pohybom som zasunul náboj do nábojovej komory. Vlk skočil.
Dvere sa otvorili. -Dáte si na obed kari alebo rybu?- spýtala sa ma snáď najkrajšia policajtka na svete. -Kari porosím.- vyjachtal som prebúdzajúc sa do o nič menej zúfalej reality.
Ale aj tak, na policajtov som mal vlastne šťastie. Bolo to hádam päť mesiacov po mojom príchode do tejto krajiny. Práve som bol v práci povýšený a prišla jar. Natlačil som si fajku, zavolal priateľovi a opisoval som mu, aký je ten život krásny. Pred stanicou metra stál uniformovaný policajt. Nikdy tam predtým žiaden nestál, a tak som sa trochu zarazil, no nedal som na varovanie anjela a vkročil som do stanice metra. Do odchodu som mal ešte dosť času, a tak z nohy na nohu som zostupoval po schodoch do staničnej haly. Výhľad sa mi postupne odkrýval. Uprostred schodov som ostal stáť s otvorenými ústami a hádam som aj zbledol. Dolu už na mňa čakalo dvadsať uniformovaných policajtov s dvoma snifi - dogmi. Pochopil som, čo mi ten policajt pred vchodom mal naznačiť. Na chvíľu som zaváhal. Otočil som sa a pomaly kráčal preč.
Ruka však bola rýchlejšia. Ruka zákona dopadla na moje rameno. Policajná placka sa zhmotnila v priestore, kam som sa mal dostať až o sekundu a pol, dokonale ma zastavila v mojom pohybe. -Prečo ste sa rozhodli opustiť stanicu metra?- -Ale ňň...niečo som si zabudol – pohotovo no jachtavo som klamal, bolo to však až príliš okaté. – A vlastne....- rozhodol som sa neklamať, veď toho až tak veľa nemám. Vytiahol som z vrecka malý sáčok s fakt dobrým skankom a podal ho policajtovi, čo vyzeral tak ako policajti vyzerajú vo filmoch, ufúľaný s deravou čiapkou v šušťákových teplákoch a riflovej bunde -Pozrite sa, mám len toľko. Vezmite to a nechajte ma ísť. Policajt pochopil, že chytil len malú rybu a úprimnosť chcel asi aj oceniť. - Ok, ak máš len toľko, tak ťa pustím, no musím ťa prehľadať- Nenamietal som. Cestou do nejakej miestnosti sme prehodili slovko o tom, odkiaľ som a tak podobne. Trochu mi vadilo, že ma jemne drží za lakeť. -Pozri sa, pred nami je dvadsať policajtov, za nami ani neviem, koľko undercover. Myslíš, že budem utekať?- Jony to pochopil a pustil ma.
V miestnosti už čakal druhý filmový policajt, ale tak trochu negatív Jonyho. Mal totiž oblečené na kolene roztrhnuté rifle a miesto riflovej bundy mal krikľavo zelenú šušťákovú bundu, z ktorej vytŕčal tyrkysový rolák. Prehliadka vecí sa pomaly končila, už len prešmátrať nohavice.
Pravdaže ako správny Slováčisko, mal som na opasku puzdro a v ňom nôž. Zastavil som policajta v prehľadávaní . -Sorry ale mám nôž.- ukazujem mu na puzdro. Pomaly ho otvorím a podávam nôž policajtovi. Cítil som sa ako vo westerne, keď šerif odzbrojuje gangstra, len na mňa nik nemieril. Policajt si zobral nôž, otvoril ho a opäť zatvoril. Už natiahol ruku, že mi ho vráti..... -Má ten nôž poistku?- spýtal sa Jony. -No pravdaže,- „hádam si myslíte, že by som mal nejaký šmejďácky nôž bez pojistky ?“ Jony mi podal nôž a so záujmom sledoval, čo mu vysvetľujem.?“- to musíte pootočiť túto obrúčku a nôž je zaistený. –Hmm- zahmkal so zjavným záujmom Jony. – Smiem? – natiahol ruku na znak toho, že by si chcel poistku nožíka skúsiť sám. Otočil sa mi chrbtom a ukazoval ten grécky systém uzamykania druhému hercovi. Po chvíľke podozrivého šepotu sa Jony so smutným úsmevom otočil a povedal: - Je mi to ľúto, no musím vás zatknúť aj za prechovávanie zbrane-
1302 0309
Káva čo som dostal nevoňala ako poručíkova, no.....
